Život Ježiša Jaroslaviča Nevského

Ak na území Veľkej Tartarie časť zemí riadili Cháni, tak nieto ničoho prekvapujúceho na tom, že sa celá krajina nazývala Chanánom, t.j. Chánstvom.

Prinášame prevzatý článok so zaujímavou tematikou. Je to prezentácia jedného z alternatívnych pohľadov, ktoré sú dnes v Rusku ešte ako-tak tolerované RPC.

Pre správne pochopenie súvislostí v článku si musíme uviesť niekoľko detailov. V slovenskej verzii Starého Zákona sa spomína starozákonná postava Jozue, ktorá sa však v ruskej verzii Tanachu nazýva „Иисус Навин“, t.j. Ježiš Navin. Vnímavému čitateľovi sa hneď vynára otázka: prečo je tento rozdiel práve v slovanskej verzii?

My už vieme, že na Rusi – v období nazývanom „Dvojvierie“ – bola zavedená pôvodná forma kresťanstva, t.j bez Starého zákona. Navyše, pôvodná zbierka evanjelií neobsahovala Zjavenia Jána. Táto kniha bola zostavená a pridaná do tzv. Svätého Písma Nového zákona až koncom 15. storočia. Prečo a načo inokedy.

Prečo nemohli medzi Slovanov dlho zaviesť Starý Zákon? Okrem iného u nás vtedy ešte existovali staré knihy, ktoré mu odporovali. Teda oficiálnej, vatikánskej verzii. Preto križiaci u nás nielen zabíjali našich Predkov, ale habali aj knihy okrem iného aj pre Vatikánsku knižnicu.

Posledný cár, ktorý rešpektoval dvojvierie bol Ivan IV. Búrkový (zmenili ho na „Hrozného“ podobne ako Krásne námestie v Moskve na „Červené“). Nebol žiadnym krvavým cárom, ani nezabil svojho syna. Ešte za socializmu v ZSSR exhumovali jeho pozostatky spolu s pozostatkami jeho syna a bolo DOKÁZANÉ, že obaja boli otrávení. Ak by Ivan IV. zabil svojho syna tak, ako to opisuje fiktívny (cirkevný) príbeh (aj obraz Repina), tak by na vlasoch dodnes ostala krv. Nič také sa nepotvrdilo.

Komu bolo prospešné, že Ivan IV. aj jeho syn boli odstránení? Pripomeňme si, že následne po nich bol zlikvidovaný aj Boris Godunov. Teda všetci tolerantní cári museli zomrieť, aby mohol nastúpiť člen projektu ROMA NOVA (tzv. Romanovci) a začať s krvavou, systematickou likvidáciou Védického Svetoponímania, teda našej Kultúry.

Alexander Nevský – o ňom je článok – bol pohanský vládca, o ktorom sme už neraz písali. Pohľad autora článku nie je védický (presnejšie takéto súvislosti ani len nespomína), ale aj tak to je sympatická – aj keď opatrná – snaha o iný pohľad, než je oficiálne stanovisko RPC. Má preto svoju nepopierateľnú hodnotu.

My už vieme, že napriek prístupu k akýmkoľvek informáciám, človek si musí vybudovať každý Obraz sám. Pretože inak to nebude jeho skúsenosť či Múdrosť, ale iba egregorom vsunutý psychoprogram kohosi iného. Naše myslenie má byť Obrazné. Naši čitatelia už poznajú tento termín aj súvislosti, preto iba dodajme, že každá hrana Obrazu je pravda, ale Istina je iba súhrn všetkých jeho hrán. Preto – ak sa jedná o Obrazy – nikdy nemožno brať podávanú informáciu ako jedinú možnú a nemeniteľnú pravdu – nech už je akokoľvek pravdivá, Istina je niekde inde, ale hrana je súčasťou Istiny.

V tejto súvislosti môžeme zopakovať tvrdenie L. N. Tolstoja: „Nemožno nikoho naučiť, možno iba naučiť sa“.

Nezabúdajme, že všetko Poznanie je odovzdávané zo Zdroja. Informácia je iba svedectvo o čomkoľvek. Informácia sa stáva Múdrosťou iba osobnou skúsenosťou. Inak ostáva iba tým, čím je – svedectvom o čomkoľvek. Preto informovaný človek nie je vždy Múdry Človek.

V texte je použitý výraz „Chanán“, ktorý sa v slovenských biblických prekladoch (akosi) zmenil na „Kanán“. Niet sa čomu diviť. Slabika „CHA“ má Obraz „Tok Svetlej Energie“. Preto ju nájdeme vo viacerých našich slovách dodnes (napr. CHArakter). CHA+N (dnes CHÁN) je zložené z Obrazov „Tok Svetlej Energie“ a „Náš“ (t.j. „Známe Našim Predkom). Viac nájdete v knihe Staroslovienska Bukvica – Obrazové písmo Slovienov.

Chceli by sme ešte upozorniť na prepis textu zo štandardy kniežaťa Požarského, ktorý je použitý v článku. Prepis z bukvíc do dnešnej azbuky sme ponechali tak, ako ho prináša pôvodný článok. Absolventi kurzuStaroslovienskej Bukvice si určite dokážu urobiť vlastný preklad, pretože to, čo je uvedené v článku nie je celkom presné. Môže to byť vynikajúce praktické cvičenie so starým textom.

Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, keď na vlne „glasnosti, perestrojky a nového myslenia“ sa na pulty ZSSR začal valiť nekontrolovaný tok náboženskej literatúry rôzneho smeru, akýmsi zázrakom bola v Leningrade vydaná kniha „Duchovné verše“, a to dokonca z dielne RPC. Je jasné, že cenzori vtedy ešte neboli dostatočne skúsení, a preto prehliadli variant „básní“, ktorý nezapadá do kanonického učenia o Ježišovi Kristovi:

je nav 02

Duchovné básne. Jeden z rukopisov, ktorý sa dochoval do našich čias.

Hľa, jeden citát z tohto kramolného vydania:

„V meste Ruse Bohorodička plače nad svojim Synom, na Kríži pred ňou ležiacim“.

V terajších vydaniach nič také nenájdete. Duchovné básne sú teraz už úplne prepísané tak, aby zodpovedali kresťanským dogmám. Oficiálna verzia pôvodu literárneho pamätníka znie nasledovne:

„Duchovné básne – ruská národná básnická tvorba – spevy na kresťanské témy a príbehy. Najstaršie dochované záznamy pochádzajú zo 14. storočia, ale najväčšie rozšírenie nastalo od polovice 17. storočia. Podľa všetkého sú rôzneho pôvodu – ruské epické povesti aj európske lyricko-piesňové. Tradícia žalmových, mimo liturgických piesní pochádza z Poľska a Ukrajiny, odkiaľ prišla do Ruska v 16. stočí“. [Wikipédia]

Ale v skutočnosti to je veľa zaujímavejšie. „Duchovné básne“ boli ešte v devätnástom storočí považované za apokryfy a rozkolnícku herézu. Teraz sa vyjasnil prečo. Pôvodný text obsahuje fakty, ktoré rušia samotný základ, na ktorom stojí nie iba kresťanská cirkev, ale aj súčasné štáty.

Spočiatku básne podávali potulní žobráci – pútnici zo Svätej zeme, neskôr túlaví, slepí speváci. Ale čo to je tá „Svätá zem?“ Väčšina ľudí predpokladá, že ide o Jeruzalem. Ale ja som dostal smutnú predtuchu ohľadom pravosti takýchto úsudkov. Hľa, pravdepodobne zástava pluku nižnogorodských ozbrojencov, ktorý v roku 1612 oslobodil Moskvu od Poliakov:

je nav 03

Štandarda kniežaťa Požarského sa zachovala do dnešných čias. Už je stará a kvôli celistvosti nalepená na tenké plátno. Je uložená v Zbrojnej Sále Moskovského Kremľa.

Nápis po okrajoch štandardy hlása:

„Бысть егда бяше Иисус у Иерихона, и возрив очима своима, виде человека стояща предъ нимъ, и мечъ его обнаженъ в руце его: и приступивъ Иисусъ, рече ему: нашъ ли еси, или отъ сопостатъ нашихъ; он же рече ему: азъ Архистратигъ силы Господни, ныне приидохъ семо; и Иисус паде лицемъ своимъ на землю, и поклонися ему, и рече: Господи, что повелеваеши рабу твоему, и рече Архистратигъ Господень ко Иисусу: иззуй сапогъ съ ноги твоею; место бо, на нем же ты стоиши, свято есть; и сотвори Иисус тако“

Upozorňujem na to, čo odpovedal Archistratig svojmu rabovi Jozuovi. Prikazuje: „Zobuj čižmy zo svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš je sväté“. Takže za prvé. Čo to napadlo Požarského zobraziť takúto scénu na svojej štandarde? Určite súhlasíte, že by bolo absurdné na štandarde Tamanskej divízie umiestniť scénu z nejakého hollywoodskeho filmu, ktorá hovorí napríklad o hrdinských činoch amerických vojakov vo Vietname. Ak to nie je náš, ale staro-židovský príbeh, tak prečo ho my máme, ale v iných krajinách je tak zriedkavo zobrazovaný?

Za druhé sa tu vynára otázka ohľadom zbraní a zbroje Navina. Oni totiž nezodpovedajú historicky zavedenému obdobiu, ktorý by mal zodpovedať „judskému vojvodovi“. Ja viem, tento rozdiel pripisujú „negramotnosti“ stredovekých umelcov. Ale čo ak práve umelec presne vedel, a to práve my sme tí nevzdelaní?

 

A teraz to hlavné: o aké sväté miesto ide? Bol vari knieža Požarský takým expertným znalcom alegórií, že svojou štandardou chcel ukázať Poliakom, že Moskva je to sväté miesto, na ktorom im neodporúča chodiť v obuvi? Alebo žeby Poliaci vedeli o niečom takom, čo by im umožnilo bezchybne prečítať posolstvo a uvedomiť si jeho význam? Mohlo by to aj tak byť, ak by sme tento jav neprijali ako prostý fakt a nepokúsili sa nájsť vysvetlenie danej nejasnosti tak, že sa pozrieme na veci neovplyvneným, „detským“ pohľadom. Čo takto dostaneme?

A tak zistíme, že takzvaný Jozue – ak vôbec existoval – nemal vôbec nič spoločné s osobou, o ktorej nám dnes vyprávajú. Čím sa v prvom rade preslávil Jozue? Predsa tým, že zničil Jericho, že jeho armáda dočista vyvraždila všetkých obyvateľov mesta, vrátane nemluvniat a starcov. Ušetril iba prostitútku Rebeku a jej príbuzných preto, lebo Rebeka predtým ukryla hebrejských vyzvedačov, ktorí prenikli do mesta. Samotné Jericho bolo úplne vypálené [Jozue, hlava 6].

A kým boli obyvatelia Jericha? Boli to Chanánčania, ktorým vládol akýsi kráľ Javin. Hneď pripomínam: Chanánom autori Tanachu (Kniha Prorokov Starého Zákona) nazývali Slovanské kráľovstvo. Slovanov nazývali Chanánčanmi, slovanský jazyk chanánskym:

je nav 04

Teda tak. Ak na území Veľkej Tartarie časť zemí riadili Cháni, tak nieto ničoho prekvapujúceho na tom, že sa celá krajina nazývala Chanánom, t.j. Chánstvom. A meno kráľa – Javin/Iavin – nie je nič iné, ako skreslené meno Ján alebo Ivan. Možno ide o Ivana Veľkého alebo o presbytera Jána. Pravda Ivana Veľkého – podľa niektorých svedectiev – zabil Čingis-Chán, ale podľa iných svedectiev zase dožil svoj život v starobe v Etiópii. Jeho dynastia skončila kráľom Fiodorom, keď Etiópske kráľovstvo dobyli anglické koloniálne vojská v roku 1861.

Teraz porovnajme Jozueho z Požarského štandardy s jeho zobrazením na freske z 10. storočia:

je nav 05

Freska z kláštora Osios Lukas v Grécku

 

Nevidí sa aj vám, že sú veľmi podobné? Analogickým spôsobom bol Jozue zobrazený aj na zástave Jermaka:

je nav 06

Zástava Jermaka. Tiež uchovávaná v Zbrojnej Sále Kremľa

Jozue nijako nezodpovedá takému obrazu prehistorického Judejca z Palestíny, na aký sme zvyknutí. Takýmto spôsobom by sme si predstavili vonkajší vzhľad stredovekých Víťazov Rusi. Toto zjavne nie je polonahý muž v plášti a sandáloch. A teraz sa pozrime na Dmitrija Požarského:

je nav 07

Ako sa nazýva železná čiapka na jeho hlave? Správne! Nazývame ju „jerichonka“. Prvé zmienky o brnení takejto konštrukcie pochádzajú od Alexandra Nevského. Predpokladá sa, že táto helma za života patrila samotnému Alexandrovi Nevskému:

je nav 08

Helma jerichonka kniežaťa Alexandra Nevského. Na nej je vyrazený 13. ajat 61. sury Koránu: „Poteš pravoverných prísľubom pomoci od Alaha a skorej pomoci“. Zbrojná Sála Kremľa

Všetky horeuvedené fakty zapadajú do jednej reťaze, a tu nemožno nepredpokladať, že nemôže byť ani reči o náhodných zhodách. Je veľmi pravdepodobné, že v Biblii je zašifrovaná skutočná minulosť Rusi, a nie Palestíny. U nás nie je proste zvykom dávať obyčajným veciam cudzojazyčné názvy. Veď neexistujú ani „liverpúlky“ ani „babylonky“, ale „jerichonka“ áno... Znamená to teda, že Jericho bolo na území Rusi? Veď Jozue – súdiac podľa legendy – bojoval so Slovanmi. Alebo Jericho bolo naozaj tam, kde je dnes, akurát že tie zeme boli osídlené našimi Praštúrmi?

 

Je možné, že toto všetko sa odohrávalo tak aj tak zároveň. Ale najpravdepodobnejšie – spolu s ďalšími nevyriešenými záhadami – takými, ako sú vyobrazenia biblických príbehov na podklade plne európskych krajiniek stredovekými umelcami – sa nám ponúka logická verzia o tom, že časť reálnych udalostí, ktoré prebiehali v stredovekej Rusi, bola prenesená biblistami na Blízky Východ zámerne. O tom môžu svedčiť aj mená biblických postáv.

Meno Longina – rímskeho stotníka, ktorý kopijou preklal srdce ukrižovaného Krista – neznie akosi celkom taliansky, nezdá sa vám? Dokonca aj jeho hodnosť je bežná v ruskej armáde. Ak by bol centuriónom, tak by velil ale (rímska jazdecká jednotka) alebo kohorte, nie stotine. Meno Navin rovnako znie plne v súlade s menami, ktoré používajú Slovania. Toto si všimli mnohí bádatelia – ktorí sami seba nazývajú „alternatívnymi“ – a spojili Svet mŕtvych Nav s menom Navina. Je možné, že to aj tak je. Ale je aj iný názor.

Navin celkom pokojne nemusel byť Navinom, ale Novinom. Od slova „nový“. A veď aj rieka v Petrohrade sa volá Neva, čo znamená Nová, pričom toto slovo sa v angličtine ujalo ako „new“;, t.j. „nový“. A neďaleko od Nevy, na brehu Volchova, stojí hrad Novgorod. Aj Jaroslavľ sa tiež kedysi nazývala Novgorodom. A tu už nemožno netušiť spojenie s kniežaťom Alexandrom Jaroslavičom Nevským, ktorý vládol Novgorodu. Dnes však nevieme, ktorému Novgorodu vládol: volchovskému alebo volžskému? Ale najpravdepodobnejšie Vyšnému Novgorodu, ktorý dnes poznáme pod názvom Jaroslavľ. Akosi sa málokto zamýšľa nad tým, že ak existuje Nižný Novgorod na Volge znamená to, že musí byť aj Vyšný. A kde sa nachádza? Najlepším kandidátom na rolu Vyšného je práve Jaroslavľ. Kedysi hlavné mesto Sveta, plne zodpovedalo všetkým požiadavkám na to, aby nosilo čestný titul Jeruzalem. A legendárne knieža aj skonalo nepoďaleko od Jaroslavle. Dnes sa toto mesto nazýva Gorodec (v Nižnegorodskej oblasti).

Otázky vyvoláva aj „priezvisko“ Alexandra. Prečo sa nazýva práve Nevský, a nie napríklad Ižorský? Veď bitku proti Svejom – predkom dnešných Švédov – vyhral nie na Neve, ale na Ižore. Znamená to, že bolo začo nazvať Alexandra NEWským? A čo ak Nevský – teda Novin – je Navin (Newin)? Potom je už veľmi jednoduché vysvetliť ten fakt, že Nevského prach bol nanovo pochovaný v Alexandrovsko-Nevskej lavre. Alebo znovu ide o zhodu okolností? Možno že aj dátum postavenia Alexandrijského stĺpa (zdôrazňujem – Alexandrijského) sa v podstate zhoduje s dňom Blaženého svätého Alexandra Nevského.

Podľa môjho názoru tu vystupuje veľmi veľa zhôd nato, aby mohlo ísť o náhodu. Teraz je načase si pripomenúť biblický opis zničenia Jericha. Vojská Navina chodili sedem dní okolo mesta, a pritom so sebou nosili takzvanú Archu Zmluvy. O tom, čo to naozaj bolo sa sporí už nejedna generácia bádateľov. Väčšina z nich sa však zhoduje v tom, že išlo vyložene o technický agregát, o niečo ako kompaktný jadrový reaktor. Minimálne tí ľudia, ktorí sa neobozretne dotkli Archy boli okamžite, alebo krátko nato mŕtvi. Mnohí sú presvedčení, že išlo o následky vystavenia sa účinkom prenikavej radiácie.

Ešte jedna rozprávka – pochádzajúca od biblistov – tvrdí, že steny Jericha padli následkom hromu trúb, do ktorých Izraelčania duli. Ale všetko sa veľmi ľahko vyjasní, ak pochopíme podklad samotnej legendy. „Trúby“ najpravdepodobnejšie netrúbili, ale s hrmením vystreľovali kamenné jadrá. Ale nevzdelaný človek, ktorý sa po prvý raz mohol stať svedkom obliehania pevnosti za použitia delostreleckých zbraní by udalosť opísal najskôr práve tak, ako je zapísaná v Biblii:

„Ako utekali pred Izraelitmi, boli práve na zostupe z hory Bethoron, keď Pán hádzal na nich z neba veľké kamene až po Azeku. A viac bolo tých, čo prišli o život od kameňov, ako tých, čo pobili Izraeliti mečom“. [Jozue 10:11]

Ostávajú ešte nejaké pochybnosti o tom, že reč je o primitívnom delostrelectve, ktoré strieľa z medených diel kamenné jadrá? Veď tak to je napísané! Načo pátrať po stopách „akustických zbraní“ starých národov, ak stačí dostatočne pozorne prečítať text.

A ešte jeden moment. Málokto si dá otázku: ako mohlo napadnúť takého vzdelaného človeka, akým bol Peter Alexejevič Romanov, stavať mesto v močariskách? Veď ak by staval pevnosť, tak tá by určite bola na najvyššom kopci tak, ako to vyžaduje „veda ako vyhrávať“. A to znamená, že múrmi by obkolesil vyvýšeniny Pulkovských kopcov tam, kde dnes stojí Pulkovské observatórium. A ak by Jericho bol dnešný Petrohrad, tak Bethoronská hora – spomínaná v Biblii – je kopec, na ktorom dnes stojí observatórium. Dokonca aj názov „Bethoronská“ znie súzvučne s „Pulkovská“.

Teraz si pripomeňme svedectvá stavbárov, ktorí pracovali na výstavbe novej autostrády k letisku Pulkovo v Petrohrade. Tvrdili, že pri kopaní narazili na granitové bloky ohromných rozmerov, ktoré zo stavebného pohľadu pripomínali základy, veľmi široký fundament pre očividne veľmi vysoký múr. Ale ešte viac ich zarazili výsledky merania rádioaktívneho pozadia. Prenosné dozimetre v blízkosti kamenných blokov doslovne „besneli“, registrovali smrteľne nebezpečnú úroveň rádioaktívneho žiarenia. Preto tieto zvyšky starých základov boli znovu zakopané – aby dodávateľ stavby neniesol nepredvídané náklady, a aby uchránil životy a zdravie pracovníkov.

Tento príbeh sa odovzdáva ústnou formou, ako zvyčajne so strašidelnými podrobnosťami. A celý problém je v tom, že nie je možné ani potvrdiť, ani vyvrátiť pravdivosť tohto tvrdenia. Všetci hovoria, že tento príbeh im podal „známy jedného veľmi dobrého známeho“, pričom sa to podobá skôr na mestskú legendu. Tak nech. Ale v podstate každá legenda má svoj základ z ktorého vznikla. Dymu bez ohňa – ako je známe – nieto, a preto nemáme ani právo úplne odmietať pravdepodobnosť reálnosti akéhokoľvek prekvapivého nálezu, ktorý našli stavbári. A ak základ steny naozaj existuje, znamená to, že aj predpoklad o jeho príslušnosti k legende o zničení Jericha Navinom má právo na existenciu.

Ide o to, že uctievanie Alexandra Nevského zjavne nezodpovedá veľkosti jeho známych zásluh. Víťazstvá nad Svejmi a Livónčanmi nemôžu byť považované za plne dostatočné na vytvorenie hrdinu podobného rozmeru. Veď Nevský nebol dokonca ani kresťanom. Bol blahoverným, t.j. jeho presvedčením bola Blahá viera, a tak sa na Rusi nazýval zoroastrizmus, alebo inak uctievanie Ohňa. A tak RPC uctieva uctievača Ohňa Alexandra ako kresťanského svätého. A okrem toho, na rozdiel od Ivana Hrozného, narodeného v Smarage a Timoteja Pskovského – Dovmonta – dokonca nepoznáme ani skutočné meno Nevského. Veď ako väčšina kanonizovaných kniežat, aj on bol narodený v pohanstve.

Mnohé fakty nás nútia zostavovať predpoklady o tom, ktoré zo skutočných zásluh Alexandra nám, prostým ľuďom nie je dané poznať. Tí, ktorí majú prístup k tajomstvám podobnej úrovne presne vedia, za čo je práve Nevský považovaný za takú dôležitú osobnosť. Veď žiadnemu z kniežat „epochy feudálnej rozdrobenosti“ nebola daná česť mať vlastné mauzóleum so svojim menom – ako je lavra Alexandra Nevského. Teda niečo o „feudálnej rozdrobenosti“.

Mark Twain vo svojom románe Yankee z Connecticutu na dvore Kráľa Artuša nie náhodou porovnáva rozdrobené grófstva Anglicka s maličkými kniežatstvami Chanaánu, ktoré Jozue bez problémov podroboval samostatne. To je ešte jeden „päťcentík“ na kôpku zvláštnych zhôd. Existuje ešte jedna skutočnosť, ktorá vo svojej podstate by mohla urobiť kohokoľvek zo smrteľníkov veľkým prorokom – ide o tvrdenie, že Navin zastavil Lunu a Slnko, ktoré po niekoľko dní nato vychádzali na západe a nie východe.

A pokiaľ Navin a Nevský je jedna a tá istá osoba – ktorú uctievajú ako proroka kresťania aj židia s mohamedánmi – tak nie je ťažké pochopiť, že podobné schopnosti by mohli postaviť proroka v podstate do jedného radu s archanjelmi. Ale Navin nebol archanjelom. Pozrime sa na rozdiel v proporciách medzi Micha

lom a Navinom. Očividne zjavná podoba existuje s petrohradskými basreliéfmi, ktoré zobrazujú obyčajných ľudí hneď vedľa „učiteľov“ a ktorým – podľa všetkého – kedysi patril aj Petrohrad:

je nav 09

Socha na budove pri oblúku Hlavného štábu v Petrohrade

Ak sa teda človek mohol pripodobniť bohom, tak sa vyjasňuje, za čo ho tak ctia, nehľadiac na to, že celý jeho život bol zložitou spleťou vojenských zločinov a zločinov proti ľudskosti, ktoré nepodliehajú premlčaniu. A preto mu postavili mauzóleum v meste, ktoré on – pravdepodobne – kedysi zničil do základov a miestnych obyvateľov do jedného zlikvidoval. Vďační potomkovia – ktorí sa usadili na „svätej zemi“ – postavili Jozuovi posmrtný dvorec s hrobkou:

je nav 10

Mohyla Ježiša – hlásal nápis v kaplnke Alexandra Nevského v Petrohrade

Teda tak. No a čo? Je to mohyla Ježiša Krista alebo iného Ježiša? Možno že nakoniec aj Krista, ale najpravdepodobnejšie je, že zasvätenci veľmi dobre vedeli, že tu je uložený prach človeka, ktorý počas života mal schopnosti archanjelov. Mohyla už neexistuje. Prečo? Rétorická otázka... No, myslím si, že najskôr ostala na mieste, akurát je zamaskovaná a skrytá pred pohľadmi hľadačov kuriozít. Hoci vec sa môže mať aj tak, že telo Ježiša teraz vôbec nespočíva v chráme, ale v Ermitáži:

je nav 11

Hrobka Alexandra Nevského v Ermitáži

 

Otázky, otázky – a žiadne odpovede. V celých dejinách je nesporné iba jedno: nevieme my nič o našej minulosti a niekto sa navyše veľmi snaží predísť tomu, aby sme sa dozvedeli čo aj len maličkú časť z toho, čo ukryli navŕšené hromady údajov od spisovateľov-historikov aj autorov evanjelií.

Miesta

Súvisiace