V súčasnosti sú nám v oficiálnej histórii predkladané vzťahy medzi Ukrajincami a Poliakmi v 17. storočí výlučne v tmavých farbách a zdá sa, že vtedajší obyvatelia Krakova a Kyjeva nemohli mať nič, čo by ich zjednotilo. V tom období existovala však spoločná krajina Reč Pospolita, v ktorej bolo miesto pre spoločné rozhodnutia a úspechy. Jedným z takýchto spoločných úspechov bolo víťazstvo armády Slovanov pod mestom Chotyn, ktoré v súčasnosti leží v Černovickej oblasti na juhu Ukrajiny, neďaleko súčasnej moldavskej a rumunskej hranici, v minulosti patrilo mesto pod Moldavsko.

Reč Pospolita (Rzeczpospolita) (1569 – 1795) bola federácia národov, ktoré sa nachádzali na území dnešného Poľska, Litvy, Ukrajiny, Bieloruska a čiastočne aj na území dnešného Moldavska, Lotyšska a západného Ruska.

Všetko sa začalo v období tridsaťročnej vojny, keď poľský kráľ poslal časť svojich oddielov na pomoc Habsburgom do Sedmohradska v Rumunsku, kde v roku 1619 poľské oddiely rozdrvili armádu transylvánskeho kniežatstva. Turecký sultán urazený zásahom poľskej šľachty do záležitostí Moldavska, ktoré patrilo pod jeho vplyv, sa rozhodol pomôcť transylvánskemu kniežatstvu. Situáciu vyhrotila aj skutočnosť, že Moldavsko v tomto konflikte prešlo na stranu Poľska.

Turecký sultán posiela 35 tisícovú armádu na čele s Iskanderom – pašom do Moldavska, kde v auguste 1620 úplne rozdrví poľskú armádu v bitke pri dedine Tutora na rumunsko – moldavskej hranici. Poľsko sa okamžite prakticky ocitá bezbranné proti silnému protivníkovi, ktorý ihneď plánuje dobytie Poľska, prístupu k Baltickému moru a cesty do strednej Európy, ktorú sužuje tridsaťročná vojna.

Sultán Osman II. sa postaví do čela obrovskej 250 tisícovej armády a opúšťa Istanbul. Reč Pospolita mobilizuje všetky svoje sily a opäť vyzýva k pomoci kozákov, ktorý zhromažďujú armádu dobrovoľníkov.

V polovici augusta 1621 turecká armáda prekročila Dunaj a smerovala do vnútrozemia Moldavska. Malé oddiely kozákov pravidelne útočili na jednotky Turkov a snažili sa prinajmenšom spomaliť postup osmanskej armády, aby sa stihla zorganizovať armáda Slovanov. Sultán chcel za každú cenu zabrániť zjednoteniu poľskej armády s hlavnými silami záporožských kozákov, ktoré sa nachádzali na ľavom brehu rieky Dnester.

 

Počas týchto udalostí sa poľská armáda, vedená korunným hejtmanom Janom Chodkiewiczom, rýchlo presunula na pravý breh Dnestra a vybudovala obranu pri mestečku Chotyn. O deň neskôr prišiel aj hejtman Sagajdačni, ktorého aj obyčajní vojaci považovali za vynikajúceho veliteľa, do poľského tábora. 1. septembra 1621 sa spojenci zjednotili. V ten istý deň turecké vojská tiež dorazili do mesta Chotyn.

Sily protivníkov neboli rovnocenné. Turecká armáda mala okolo 250 tisíc ľudí. Počet poľského vojska nepresiahol 35 tisíc ľudí a ukrajinského 40 tisíc. Kozáci mali 20 medených a 2 železné delá a relatívne veľké zásoby strelného prachu.

Prvé údery sultán namieril proti záporožským kozákom. Snažil sa rozbiť ešte neopevnený tábor kozákov a následne plánoval zlikvidovať slabšie poľské vojsko. 2. septembra, časť tureckej armády podporovaná delostreleckou paľbou, sa vrhla do útoku na kozácky tábor. Kozáci vydržali útok a večer prešli do protiútoku, pri ktorom sa vrezali do radov protivníka a vytlačili ho na pôvodné pozície. Kozáci zničili tisíc nepriateľských vojakov a získali veľa trofejí vrátane 12 poľných diel.

3. septembra sa Turci neúspešne pokúšali preraziť opevnenia, pričom stratili až 20 tisíc ľudí. Nasledujúci deň turecká armáda počas piatich hodín útočila na pozície protivníka, bolo naplno zapojené všetko turecké delostrelectvo, vzduch doslova horel, ozýval sa taký hluk, ktorý ešte nikto z účastníkov bitky nikdy nepočul. Poliaci a kozáci presnou delostreleckou paľbou odrazili všetky útoky a donútili nepriateľa k ústupu. Počas tmy kozáci nastúpili do protiútoku a vstúpili do tureckého tábora, kde začala veľká panika. Ale zvyšok armády nemohol podporiť útočníkov a útok sa po určitom čase zastavil.

Počas piatich dní bojov Turci stratili 40 tisíc vojakov. Morálka útočníkov padla a objavila sa neistota z možného víťazstva.

Na začiatku dňa 7. septembra 150 tureckých diel začalo páliť na tábor spojeneckých slovanských vojsk a až do poludnia bolo celé bojisko skryté pod hustým prachovým dymom. Turci poslali do útoku nové časti a len spoločným úsilím sa útok podarilo odraziť.

Dňa 8. septembra kozáci nechali osmanských bojovníkov pochodujúcich v tesných radoch priblížiť sa takmer k blízkosti zákopov a náhle sa zdvihli a začali po nich páliť bez zastavenia. Guľky kosili Turkov ako trávu, zostali po nich celé kopy mŕtvol. Prvý rad kozákov strieľal, zvyšok nabíjal muškety. Počas dňa boli takmer všetci útočiaci tureckí vojaci postupne zničení.

11. septembra, keď odrazili všetky útoky nepriateľa, sa kozáci, pod velením Sagajdačného, v noci dostali do tureckého tábora, ticho odstránili stráže a obrovským útokom sa vrhli na nepriateľské stany. Tábor bol doslova rozdrvený, veľa Turkov bolo zabitých, živí utekali s výkrikmi do všetkých smerov. Po získaní veľkého množstva tureckých zbraní a zásob, kozáci ustúpili.

Napriek odrazeným útokom sa situácia kozákov a Poliakov zhoršovala. Nedostatok potravín, krmiva a začali sa epidémie. Turci organizovali nálety na ukrajinské oblasti, čo spôsobilo nepokoje medzi kozákmi. Mnohí boli pripravení vzdať sa svojich pozícií a pomôcť príbuzným a blízkym. Medzi kozákmi sa vyskytli reči, že Poliaci chcú ponúknuť Turkom prímerie. Iba vďaka intervencii veliaceho Sagajdačného kozáci nestratili svoju morálku a zostali na miestach.

14. septembra prišla do tureckého tábora posila, legendárny Karakaš – paša, ktorý sľúbil Osmanovi II. jedným úderom prelomiť poľskú a kozácku obranu a prinútiť ich na útek. Sultán preskupil jednotky a 15. septembra začal z troch strán ofenzívu proti poľsko-kozáckym pozíciám. Od delostreleckej paľby sa triasla zem, Turci bojovali so silným náporom. Slovanskí spojenci však obhájili svoje pozície. Karakaš – paša bol zabitý v prvej hodine útoku.

16. septembra sa poľsko-ukrajinské veliteľstvo rozhodlo prejsť na ofenzívnu taktiku boja. Až do 18. septembra uskutočňovali kozáci pravidelné nočné útoky na tábor Turkov. Veliteľstvo začalo vypracovávať plán na generálnu ofenzívu proti nepriateľovi, ale 24. septembra zomrel veliteľ poľskej armády Jan Chodkiewicz a útok sa odložil.

25 septembra. Turci urobili ďalší pokus o útok, ale boli odrazení.

28. septembra nastala rozhodujúca bitka. Protivníci vrhli všetky svoje sily do boja. Turci šli v nekonečných vlnách, spojenci ich vítali s ohlušujúcimi salvami, výbuchy dvíhali do vzduchu tony prachu a ich zvuk prehlušoval výkriky padlých.

Na mnohých miestach sa nepriatelia vklinili do kozácko-poľského tábora a len mimoriadne hrdinstvo zachránilo obrancov pred úplnou porážkou. Neskôr, vo večerných hodinách, novozvolený poľský veliteľ Lubomirski spoločne so Sagajdačným spoločným úsilím vytlačili Turkov zo svojich pozícií.

29. septembra Reč Pospolita a Turecko podpísali mierovú zmluvu.

Hoci v dôsledku tejto vojny Reč Pospolita nezískala nové územia, veľkým úspechom všetkých hrdinov bitky pri meste Chotyn je to, že ochránili Poľsko, Ukrajinu a vlastne celú strednú Európu v roku 1621 pred tureckým obsadením.

Malá poľsko-ukrajinská armáda sa stala neprekonateľnou prekážkou ďalšieho rozširovania militantného islamu na európsky kontinent.

 

Vojna s Turkami mala pri meste Chotyn dohru ešte v roku 1673, keď tam spojenecká armáda Reči Pospolitej pod vedením Jána Sobieského porazila 35 tisícovú armádu Turkov pod vedením Husejna – pašu, ktorá sa opevnila v starom tábore z prvej bitky v roku 1621.

Porážka Turkov bola úplná, z 35 tisícovej armády sa podarilo ujsť iba niekoľkým tisícom. Pozostatky tureckej armády boli zničené, alebo zajaté.

Miesta

Súvisiace