Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko

Matrix 2001 Slovieni
Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko

Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek

… V Uhorsku sa ako úradná reč používala latinčina až do roku 1786, kedy Jozef II. dekrétom vyhlásil za úradný jazyk rakúskej monarchie nemčinu. Vo všeobecnosti to spôsobilo nevôľu a odštartovalo v Uhorsku nárast maďarského nacionalizmu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa rovnako ako v iných krajinách, i v Uhorsku šíril maďarský jazyk centrálne z hlavného mesta.

Medzi Slovensko a slovensky hovoriace Sedmohradsko, Panóniu a Slavónsko bol takto vrazený inojazyčný klin, avšak ten klin nevytvorili etnickí Maďari v 9. storočí, ako nám to vykladajú historici, ale Turci v storočí šestnástom, keď po bitke pri Moháči v roku 1526 obsadili strednú, rovinatú časť Uhorska, na mapách označovanú i ako „turecké Uhorsko“ (obr. níže). Tu sa Turci zakliesnili na dobu takmer 300 rokov.

Mapa Uhorska 16. storočia (Lendvai). Royaume de Hongrie (kráľovské Uhorsko) bolo územie obývané Sclavóncami, používajúcimi Sclavónsky jazyk. Hongrie turque bolo „Turecké Uhorsko“, časť bývalého Uhorska, ktoré zabrali Turci.

Po roku 1789, keď Turci utrpeli sériu porážok a stiahli sa z Uhorska, na bývalom území „Tureckého Uhorska“ neostala žiadna turecká menšina hovoriaca tureckým jazykom, ako by sa po 300 ročnej okupácii dalo očakávať, ale objavili sa tu zrazu etnickí Maďari, ktorým padla do vienka turecká pohraničná jazyková zmes, svojou stavbou odlišná od flektívnych európskych jazykov, avšak veľmi blízka svojmu zdroju – tureckému aglutinujúcemu jazyku.

Rovnako z pohľadu genetiky, po vpáde takzvaných etnických Maďarov z 9. storočia, niet ani stopy. Mongoloidná haploskupina Q bola preukázateľne súčasťou iných dejinných udalostí (pokiaľ vieme, Maďari v Nórsku ani Švédsku nikdy neboli), takže objavenie sa Maďarov v Karpatskej kotline možno pripisovať jedine v súvislosti s tureckou okupáciou Uhorska. Zanedbateľný výskyt ďalšej mongoloidnej haploskupiny N, bola zanesená do Karpatskej kotliny pravdepodobne saskými prisťahovalcami.

Ešte v polovici 18. storočia, bol slovenský (od Sloväne) jazyk a jeho nárečia jazykom nielen Uhorska, ale celého Rakúsko-Uhorska. Anglický etymologický slovník z roku 1756 vypovedá o tom, že SCLAVONSKY jazyk je popri arabskom, najrozšírenejší jazyk na svete, ktorým sa hovorí od Adriatiku po Severné more, a od Kaspického mora po Sasko. Sclavonským jazykom okrem iných hovorili i Uhri (Hungarians), pričom všetci sú potomkovia starovekých Sclavov (Sclavi), alebo Sklavóncov (Sclavonians), a Sclavónsky jazyk (Sclavonick) je ich materský jazyk, hoci používajú rozličné nárečia 2. Po maďarčine Uhrov niet ani stopy, uvádza sa jediný jazyk Sklavónsky.

Popis sklavónskeho jazyka v The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY, London, z roku 1756

Obdobne vypovedá i ENGLISH DICTIONARY z roku 1792, kde sa uvádza, že „skoro všetky mestá Uhorska (Hungary) majú dva názvy, jeden nemecký a ďalší Uhorský (Hungarian) a jazykom je sklavónsky dialekt (dialect of the Sclavonian)“.

V „A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES“ z roku 1764 pod pojmom SCLAVONIA nachádzame nasledovný text:

Sclavonia, provincia Austrie, ohraničená na severovýchode riekou Drávou a Dunajom, ktorá oddeľuje krajinu od Uhorska (Hungary), je asi dvesto míľ dlhá a šesťsto široká. Jej meno pochádza od Sklavov (Sclavi), starovekých ľudí európskej Skýtie, od ktorých rovnako pochádza sklavónsky jazyk, ktorý je okrem arabského najrozšírenejší jazyk na svete, a je materským jazykom ruského, uhorského (hungarian), poľského, bulharského, karintského (carinthian), českého (bohemian) a ďalších jazykov.

Rovnako i Kurzer Begriff vo svojej knihe Fertigkeiten und Kenntnisse z roku 1789 spomína Uhorsko (Ungarn) popri Poľsku a Rusku ako slovanskú krajinu.

Kedy sa odštartoval „projekt maďarizácie Uhorska“, nám načrtáva gróf Sečéni, najväčší Maďar, ktorý pred rokom 1848 (pravdepodobne niekedy v roku 1826) vyhlásil: “Maďari ešte neexistujú, tí ešte len vzniknú”. Tento povestný výrok zaznamenal Franz von Löher vo svojej knihe z roku 1874 s názvom „Maďari a ostatní Uhri“ (Die Magyaren und andere Ungarn). V texte knihy zreteľne rozlišuje medzi Uhrom a Maďarom a tento rozdiel je badateľný i v samotnom názve.

Gróf Štefan Sečéni (Széchenyi, Széchenyi; *21. septembera 1791, Viedeň - † 8. apríl 1860 Döbling) bol „maďarský“ šľachtic a politik a bol dominantnou postavou reformného obdobia v 30. rokoch 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku. Jeho rodný jazyk sa uvádza ako jazyk uhorský (ungarisch). Tento uhorský jazyk ovládal od detstva a na „Piaristen gymnasium“ dňa 25. marca 1803 obdržal dokument potvrdzujúci znalosť jeho rodného jazyka. Nemecky hovoriaca Sečéniho manželka omnoho neskôr písala o milej uhorčtine (Ungarische), pretože to bol materinský jazyk jej manžela.

Avšak o akom „Ungarische sprache“ sa uvádza v jeho životopise, keď sa maďarský jazyk začal učiť približne ako 34-ročný? Potvrdzuje to škandál z 12. októbra 1825, ktorý sa udial v hornej komore uhorského snemu v Bratislave, keď pred magnátmi a barónmi po prvýkrát prehovoril verejne maďarčinou (in Hungarian), avšak maďarčinou lámanou, čo svedčilo o jeho ešte v tom čase chabej znalosti maďarského jazyka. Aký jazyk sa to teda učil u piaristov, keď Sečéni na začiatku svojej politickej kariéry sotva vedel v maďarskom jazyku plynule hovoriť, a ešte menej písať? Nuž príčina je zjavne v tom, že v tých časoch (rok 1803) sa ešte pojem Uhorský vnímal ako Sklavónsky, teda Slovenský a rodným jazykom Sečanského (Széchenyi) bola slovenčina.

Pokiaľ gróf Sečanský (Széchenyi) výrazným spôsobom ovplyvnil „prvú etapu“ maďarských „reforiem“, tak na jej druhú časť, počnúc rokom 1848, mal zásadný vplyv Lajos Kossuth.

 

Lajos Kossuth (* 19. september 1802 – † 20. marec 1894) bol právnik, politik a bojovník za nezávislosť Uhorska od Rakúska, vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849, a v roku 1849 predseda uhorskej vlády. Lajos Kossuth, rodným menom Ľudovít Košut sa narodil v Monoku roku 1802. Veľa času v detstve ale trávil u svojho strýka Juraja Košúta v Turci, ktorý bol veľký slovenský vlastenec (dopisoval si s Ľ. Štúrom, Jánom Kollárom a bol odporcom maďarizácie). Ľudovítov otec, Ladislav Košút, bol slovenský právnik, zeman, ktorý pochádzal z dediny Košúty v Turci (dnes súčasť Martina) a neskôr sa usadil v južnom Zemplíne.

Košut (Kossuth) bol vášnivý bojovník za práva Maďarov, avšak kategoricky upieral tie isté práva národom Uhorska a nepripustil ani najmenšie zblíženie stanovísk s požiadavkami nemaďarských politikov. Na tých si spomenul až po príchode ruských kozákov, ktorých povolal cisár, v narýchlo pripravenom národnostnom zákone (júl 1849). Jedenásteho augusta 1849 odstúpil vedenie obrany generálovi Artúrovi Görgeymu a ešte pred porážkou maďarskej armády pri Világoši ušiel z Uhorska. Zvyšok života strávil Košut v zahraničí, najmä v Taliansku, kde naďalej organizoval protihabsburský odboj. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie strednej Európy, pričom čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke. Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal. Košút vo svojom vysokom veku poprel svoj slovenský pôvod a rakúskych historikov obviňoval zo „svojráznosti“, že mu jeho slovenský pôvod pribásnili.

Pôvod generála Artúra Görgeyho, ktorý od Košúta prevzal vedenie armády, je tiež zaujímavý. Narodil sa v Toporci pri Kežmarku (*30 január 1818 – †21 máj 1916) a keď sa po bitke pri Világoši vzdal ruským vojskám, v súvislosti s tým vyhlásil: „Nestarám sa o to, za čo ma považujú. V skutočnosti nie som Maďar, ale Sclav“.

Kossuth obvinil Görgeyho zo zrady a takticky ho použil ako obetného baránka, aby si napravil svoju pošramotenú sebadôveru, ale i povesť, a zabezpečil si tak vedúce postavenie v maďarskom politickom exile. Historik Ervin Szabó sa domnieval, že Kossuth vytvoril legendu o Görgeyho zrade za účelom záchrany mena a popularity. Paul Lendvai sa skôr prikláňa k myšlienke, že príbeh o zrade mal poslúžiť budúcnosti, a mal vytvoriť taký historický obraz o maďarskom národe, ktorý možno poraziť iba ľsťou a zradou, v žiadnom prípade nie na bojovom poli. Gloriola musela byť zachovaná a veľký národ musel zostať veľkým, pretože v opačnom prípade by „uctievači“ maďarstva stratili motiváciu a vrátili by sa k svojej materinskej reči – slovenskému jazyku.

Výňatok z „The southern literary Messenger“ z roku 1850, kde sa maďarský generál Görgey vyhlasuje sa Sclava (Slovena). Název „Hungary, Hungarian“ v tom čase bol v európskych jazykoch chápaný ako „ maďarský“, čo priamo dosvedčuje i samotné Görgeyho vyhlásenie.

Generál Görgey však nebol jediný nemaďar v maďarskom vojsku. Noviny Lípy Slovanské z 28. apríla roku 1849 uverejnili zoznam mien vodcov maďarskej armády14:

Z Vídně 23. Dubna. Oesterr. Corr. Sděluje přehled nejvýtečnejších vúdců v táboru maďarského vojska podle národností. Títo jsou Poláci: Czatoryski, Kamski, Dębiński, Umiński, hrabě Sobatorski, kníže Nikolavski, Bém, Benicki, Podiński, Larorski, Kamonecki, Volgorski, Dominikanus, Vetter, Klapka. Maďaři jsou: Kiss, Meszároš, Görgey, Perczel. Angličané: d’Israeli (příbuzný známeho anglického soudu parlamentu), Donnenberg. Vlachové: Reiko, Romano. Francouzi: Duchatel, Dumbuton, Saulier, Guyan. Němec: Mak, někdejší císařský ohněstrůjce, ředitel dělostřelectva, velitel v Komárně.

Z celej plejády generality, len štyria boli oficiálne Maďari a aj z týchto sa jeden (Görgey) priznal, že bol Sclav (Skláv). Kto vie, akým rodným jazykom hovorili Kiss, Meszároš a Perczel. Meno Meszároš naznačuje, že majiteľ tohto mena sa mohol volať pôvodne Mäsiar. Zo zoznamu je zreteľné, kto vlastne v skutočnosti „robil“ maďarskú revolúciu, z čoho sa dá vydedukovať akému účelu mala poslúžiť, čo aj poslúžila, a čomu má slúžiť i naďalej.

Gény sú nekompromisné

Dnešné územie Chantyjsko-Mansijska je súčasnými maďarskými historikmi považované za ich pravlasť. V súvislosti s tým údajná jazyková príbuznosť Maďarčiny, Fínštiny, Estónčiny a tzv. ugorských jazykov chantyjčiny a mansijčiny prináša logický predpoklad, že genetický pôvod týchto národov bude aspoň z určitej časti ak nie identický, tak aspoň príbuzný.

Územie Chantyjsko-Mansijska (červená)

Z pohľadu Y-DNA je spoločným základným génom Chantijcov a Mansov haploskupina N1c. Tieto gény vo vysokej miere nachádzame medzi Fínmi, kde oproti ostatným haploskupinám dominujú vo výške 61 %. V Estónsku ju vlastní 38% obyvateľstva. Príbuznosť Chantijcov, Mansov, Estóncov a Fínov je zjavná ako z genetickej tak po jazykovej stránke. Tomuto konceptu však nezodpovedá genetická výbava dnešných Maďarov, medzi ktorými sa haploskupina N1c vyskytuje len vo výške 0,5 %. Z genetického hľadiska Maďari zjavne nemajú spoločný pôvod s Chantijcami, Mansami ani s Fínmi. Hovoriť preto o nejakých ugrofínskych génoch, či ugrofínskom pôvode je absolútne nezmyselné.

Oficiálna historická téza: Migration of the Hungarians. V preklade: Migrácia Maďarov.
1 – pravlasť Maďarov (Chantyjsko-Mansijsko), 2 – Veľké Maďarsko, 3 – Levédia, 4 – Etelkoz, 5 – Karpatská kotlina

Haploskupina N. Najvyšší výskyt je zaznamenaný v severných oblastiach Eurázie.

Ako vidieť na mapke rozšírenia haploskupiny N1c v Európe, výskyt 0,5 % N1c v Maďarsku je štatisticky porovnateľný s výskytom v okolitých krajinách strednej Európy, dokonca v nejednom prípade je maďarské 0,5 % výrazne nižšie. Pre porovnanie: v Nemecku 1% (v západnej časti Nemecka dokonca 2 %), v Rakúsku 0,5%, v Chorvátsku 0,5%, v Českej republike 0,5%, v Macedónsku 0,5%, v Moldavsku 1,5 %, v Poľsku 4%, v Rumunsku 0,5%, v Srbsku 2%, vo Švajčiarsku 1%, na Ukrajine 7,5%, v Bielorusku 10%. Na Slovensku je výskyt haploskupiny N1c dokonca 6 krát vyšší (3%) ako v Maďarsku! Podľa genetiky by potom Slováci mali byť ešte maďarskejší Maďari ako samotní Maďari. Do oči bijúce je tiež to, že nejedna krajina susediaca s Maďarskom má v populácii vyšší podiel tejto „ugrofínskej haploskupiny“ (Ukrajina, Slovensko, Srbsko).

Haploskupina N (N1c1) – detailný pohľad na Európu. Zdroj: Eupedia

Zaujímavým sa javí tiež fakt, že v Litve disponuje N1c 42 % obyvateľstva a v Lotyšsku 38%, pričom lotyština aj litovčina nie sú príbuzné ako estónčine tak ani fínštine, o maďarčine ani nehovoriac. Obdobne v Poľsku je výskyt N1c vo výške 4% v Bielorusku 10%, pričom v histórii oboch krajín o nejakej maďarčine ani len nechyrovali. Z uvedeného je zrejmé, že 0,5 percentný výskyt haploskupiny N1c v Maďarsku je výsledkom iných dejinných udalostí ako takzvaný príchod „Maďarov“, alebo inak povedané, výskyt N1c v strednej Európe je prirodzeným genetickým „nánosom“, na ktorom je zreteľné, že jeho percentuálny výskyt medzi obyvateľstvom sa od epicentra (Fínsko) smerom k jeho okraju postupne znižuje. Územie Maďarska je jeho okrajovou a bezvýznamnou oblasťou.

V tejto jednoznačnej avšak nepríjemnej situácii zástancovia maďarstva (nemálo ich je i na Slovensku, dokonca v samotnej Matici Slovenskej) operujú argumentom, že „Maďari vpadli do Karpatskej kotliny už geneticky premiešaní“. Zdôrazňuje to i Lendvai slovami, že jediným vedeckým dokladom etnogenézy Maďarov je ich jazyk, ktorý je v Európe jedinečný a vyvinul sa z ugrofínskej jazykovej rodiny. Otázka znie, či je vôbec možné hovoriť ugrofínskym jazykom bez ugrofínskych génov?

 

Zhrňme si tajomné putovanie Maďarov z ich pravlasti. Staromaďarské kmene pôvodne žili na západných alebo na východných svahoch Uralu (Lendvai). Okolo 1. storočia p.n.l. sa maďarské kmene odtrhli od ugorskej etnickej skupiny a spolu s inými etnikami sa vydali na juhozápad. Pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života. V dynamicky vznikajúcich a rovnako rýchlo zanikajúcich osadách sa z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka (Lendvai).

Až do polovice 9. storočia kočovali maďarské kmene na onogurských stepiach medzi Donom a Dneprom na západnom okraji Chazarskej ríše. Na čele siedmich maďarských kmeňov boli vojvodovia, z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia (Steinhübel). Od roku 830 sa maďarské kmene nachádzali na obrovskom území sútoku viacerých riek medzi Donom, Dunajom a Čiernym morom (Etelköz) spolu s nomádskymi turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi (Lendvai).

Maďari sa zaplietli do bulharsko-byzantskej vojny (894-896), na ktorej konci stratili Etelköz, odkiaľ ich vytlačili ich starí nepriatelia Pečenehovia. Preto Maďari oslabení porážkou v Bulharsku a ustupujúci pred Pečenehmi uzavreli ešte v I. polroku 896 dohodu s Moravanmi, podľa ktorej mohli prekročiť Karpaty a vstúpiť do Potisia. Moravania „prijali k sebe nemalý počet Maďarov“, teda nie všetkých. Väčšia časť Maďarov zostala aj po roku 896 za Karpatmi, na území neskoršej Halíče (Steinhübel).

Vpád 250-tisícového vysoko militantného etnika do Karpatskej kotliny, ktoré podľa oficiálnej historiografie v priebehu niekoľkých desaťročí prebralo mocenskú taktovku v Uhorsku, muselo zanechať genetické stopy nielen na území dnešného Maďarska, ale v celom Uhorsku. Z 250-tisíc prišelcov mohla byť približne polovica mužov (ak nie viac). Dokonca niektoré zdroje uvádzajú, že do Karpatskej kotliny vpadli len vojenské družiny Maďarov bez žien. Každopádne, bojovníci majú v sebe prirodzenú agresivitu, ktorá sa prejavuje i v nekompromisnosti voči ženskému pohlaviu, hlavne na obsadených územiach.

Výsledkom muselo byť jednoznačné odovzdanie mužskej Y-DNA „starých maďarov“ na obsadených územiach prevažnej časti žien pôvodnej populácie a samozrejme i ženám vlastným. To sa však zjavne nestalo. Historici nás teda svojimi tvrdeniami o „starých Maďaroch“ nepriamo presvedčujú, že títo nemali zjavne žiadnu mužskú potenciu, respektíve družiny, ktoré vpadli do Karpatskej kotliny už v tých časoch nemali vo svojej genetickej výbave žiadne ugrofínske gény N1c! O akomsi “premiešaní” nemožno hovoriť, pretože pri “premiešani” dochádza k vytvoreniu zmesi rôznych génov, medzi ktorými by malo byť i určité a nie zanedbateľné percento Chantyjsko-Mansijskej zložky. Tá však zjavne chýba!

Y-DNA sa totiž prenáša len po paternálnej línii, teda po mužských potomkoch z otca na syna atď. Ak dnešní „Maďari“ nedisponujú ugrofínskou haploskupinou N1c, nemohli ich mať ani ich otcovia, otcovia ich otcov a tak ďalej. Maďarstvo sa týmto dostáva do pomerne krkolomnej situácie. Ak máme veriť oficiálnym rozprávkam o pôvode Maďarov, ostáva len možnosť, že z Uralu síce vyšli ako N1c, no do Karpatskej kotliny vpadli ako všetko možné, len nie N1c. Napriek tomu im maďarský jazyk zostal. Genetická avšak nie jazyková premena sa teda musela udiať niekde medzi týmito dvoma bodmi, v období medzi 1. až 9. storočím. Lendvai to maskuje slovami: nie je známe s akými národmi sa dostali do užšieho styku. Jediným prameňom o najstarších dejinách Starých Maďarov, ako aj o období ich príchodu do vlasti, sú mýty, ktoré však vznikali až o dve či tri storočia neskôr.

Podľa historikov prišli Maďari do styku s turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi. V bájnej Levédii, ako i v Etelköze, Maďari, nositelia haploskupiny N1c zrejme iba lovili alebo bojovali, kým deti im s ich ženami plodili Slovania, Turci a Alani. Ženy potom z pokolenia na pokolenie udržiavali maďarský jazyk tak intenzívne, že napriek polyetnickému zloženiu obyvateľstva tohto územia dominantným jazykom sa tu stal ugorský, čiže maďarský jazyk a pomenovanie etnika ako „Maďari“ (Lendvay). Pri takej dokonalosti je zarážajúce, ako sa do základnej slovnej výbavy, ktoré je špecifická u každého národa, dostali cudzie slová, prevažne slovenského pôvodu.

Pretože napríklad maďarské róna je rovina (zo slovenského rovina, vynechaným strednej časti “vi”), mocsár je slovenské močiar, folio je rieka (z latinského flumen; fl., resp flo sa používa ako skratka na mapách), patak je slovenské potok, puszta je slovenské pustý, pustatina, föld je zem (ako pôda; pochádza zo slovenského pole – zámena F-P), kő je slovenský kameň (vynechaná koncovka „meň“), felleg je oblak (F-W; z nemeckého wolke), pázsit [pážiť] je slovenský trávnik, pažiť; pata je kopyto (zo slovenského päta), láb je noha (zo slovenského laba), korbács je ako slovenské korbáč, röhög je slovenské rehotať sa, rőzse je slovenské raždie, gazda je slovenské gazda, ganaj je hnoj, trus (zámena G – H), lövész [lovés] je strelec (od slovenského lovec), puszi je bozk alebo slovenská pusa, szoknya [sokňa] je slovenská sukňa, sapka je slovenská čiapka, bolha je slovenská blcha, kása [káša] je slovenská kaša, ritka je slovenské riedky, genny je slovenský hnis (zámena G – H), gége je hrtan (zo slovenského gágor), forr je vrieť (zámena F-V; zo slovenského var), ivás je pitie (zo slovenského piť, pitivo, pivo – strata počiatočného „p“ – piváš) a tak ďalej.

Takýchto základných slov je pomerne veľa. Lendvay uvádza, že pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života… a že z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka. Nuž títo nomádi azda nemali vlastný výraz pre pustatinu, rieku, potok a močiar? Títo roľníci nemali azda polia? Nepoznali hnoj, neprevárali vodu, nepili a nevarili kašu? Nebozkávali sa a nemali blchy? Nepoznali farby, nepoznali zvieratá (pes, mačka, medveď, býk, straka, vrabec, páv, somár, byvol, vydra, úhor, potkan, gunár, rak, suka atď.), nepoznali med, huby, repu, slamu, raž, zrno? Neobedovali, nevečerali, nepoznali cesto a ani nevarili? Naozaj čudné spoločenstvo. Nielen maďarskí muži, ale i maďarské ženy museli zlyhávať na celej čiare. No zdá sa že nie len oni. Historické názvy maďarských „bájnych“ vlastí, sú v tejto súvislosti tiež podivuhodné.

Ako už bolo spomínané na čele siedmich maďarských kmeňov boli vojvodovia a z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia. Tu došlo obdobne ako v mnohých maďarských slovách odvodených zo slovenských nárečí, k strate počiatočného písmena. V prípade mena Levéd a Levédia je to písmeno „S“, takže pôvodné prvé meno bájneho „Maďara“ bolo „Slevéd“ a krajina „Slevédia“ respektíve „Slevétia“, čo je až nápadne identické zo „Slevénia“ – Slovensko, na čele ktorého stál „Sleven“ (Slevéd) – Sloven. Ďalšia bájna vlasť – Etelköz sa geograficky nachádzala na západnom okraji Chazarskej ríše. Chazarom sa v rôznych starých prameňoch hovorilo i Kasari, či Kozari. Etelköz bol teda „vedľa Kozarov“, skrátene – bez slovanskej koncovky „vedľa koz“. Tu opäť došlo k strate počiatočného písmena, tentoraz písmena „V“, takže dostávame „edlakoz“ alebo príbuzné fonetické zápisy „etlakoz“, či „etelkoz“, ktorý je identický s maďarským Etelköz.

Zdá sa, že „pajcovatelia“ histórie sa ani priveľmi nesnažili byť originálni. Obdobný „prehmat“ nachádzame i v názve „Alföld“, čo je veľká rozsiahla nížina na východe dnešného Maďarska. Názov opäť postráda počiatočné písmeno „V“, takže názov veľkej nížiny znel pôvodne „Valfold“, respektíve „Velfold“, čo je mierne skomolené slovenské „Veľ-pol-e“ teda „veľké pole“ (ako v slovách veľhad – veľký had, veľmoc – veľká moc, veľryba – veľká ryba, veľmajster – veľký majster, veľtrh – veľký trh, veľtok – veľký tok atď.). Tu možno spomenúť, že celkovo toponymické názvy v Maďarsku prešli v období maďarizácie rozsiahlymi zmenami, no napriek tomu je početnosť slovenských toponymických pomenovaní stále veľmi vysoká.

mtDNA

Poďme sa teda pozrieť ako je to so “ženskou” líniou (označuje sa ako mtDNA) takzvaných „ugrofínskych“ génov. Tu je to trochu komplikovanejšie, ale taktiež zaujímavé. História mužskej a ženskej populácie „ugrofínskych“ Chantijcov a Mansov javí značné odlišnosti. Ich ženská mtDNA obsahuje 58.7 až 68.9% západoeuroázijských génov, pokiaľ čo ostatní obyvatelia severozápadnej Sibíri disponujú len 20.4 až 47.4% génov západného pôvodu.

Medzi Chantijcami a Mansami sú najrozšírenejšie západné haploskupiny mtDNA: U (27.2%, dominujú U4, U5 a U7), H (11.8%) a J (9.7%). Ich pôvod pramení v oblasti Stredného východu a juhovýchodnej Európy. Obdobie migrácie je datované do obdobia Paleolitu. V súlade s „maďarskou evolúciou“ by to teoreticky potiaľ mohlo byť ako tak v poriadku. Veď odtiaľ(z Uralu) mohli migrovať a priniesť tie isté gény späť do krajín odkiaľ vzišli. Avšak zhruba 30 % populácie Chantijcov a Mansov tvoria východné haploskupiny mtDNA : A, C, D, F, G, a M4, ktoré sa nielen v Maďarsku, ale ani v Európe vôbec nenachádzajú.

Selektoval azda niekto ženy „údajných Staromaďarov“ podľa génov a stanovil, ktoré môžu ísť do Karpatskej kotliny? Určite nie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že frekventované haploskupiny mtDNA: U, H a J v rámci európskej populácie, nie sú v Maďarsku ničím výnimočným, dokonca v porovnaní s okolitými krajinami, sa vyskytujú v menšom percentuálnom výskyte. Viď mapky. Haploskupina mtDNA: H je ženským protipólom slovanskej mužskej Y-DNA: R1a5, je teda haploskupinou slovanskou. Keďže Maďarskí ideológovia predstavujú Maďarov ako čosi extra, nebudeme s touto slovanskou haploskuipnou vôbec uvažovať.

mtDNA: U2 sa v Maďarsku nevyskytuje. Zdroj: Eupedia

mtDNA: U3 sa v Maďarsku takmer nevyskytuje. Zdroj : Eupedia

mtDNA: U4 sa v Maďarsku (3,3 %) vyskytuje v podstatne nižšej miere ako v okolitých krajinách vrátane Slovenska (5,5 %). Zdroj: Eupedia

mtDNA: U5 sa v Maďarsku (7,4 %) vyskytuje v podstatne nižšej miere ako v okolitých krajinách vrátane Slovenska (11,1 %). Zdroj: Eupedia

mtDNA: J je rovnomerne rozšírená po celej Európe s maximami v Španielsku, Walese, a Blízkom Východe. Maďarsko nie je ničím výnimočné. Zdroj: Eupedia.

mtDNA: W. Najrozšírenejšia je vo Fínsku a na Kaukaze. Vysoký výskyt nachádzame i v Maďarsku, na východnom pobreží Španielska, v južnom Poľsku a v Bielorusku. Zdroj: Eupedia.

 

Jazyková príbuznosť Chantijcov, Mansov a Fínov je potvrdená vysokým výskytom mužskej haploskupiny N1c (Y-DNA). V prípade mtDNA to už je horšie. Identifikovať „ugrofínske“ gény mtDNA na fínskej populácii je rovnako nemožné ako v prípade Chantijcov a Mansov. Vo Fínsku, kde je 61% výskyt N1c, ktorý vysoko dominuje nad ostatnými haploskupinami, sa ani zďaleka nenachádza porovnateľne vysoký výskyt akejkoľvek mtDNA.

Vyšší percentuálny výskyt vo Fínsku nachádzame u haploskupiny mtDNA – H (36,3%) a U5 (20,7%) [viď mapky]. Haploskupina mtDNA –H je rozšírená všade v Európe a vo Fínsku je jej výskyt najnižší. Je to mtDNA ktorá, ako už bolo spomínané, prináleží k mužskej haploskupine R1a, teda Slovanom, takže ju môžeme pokojne vylúčiť. Haploskupina mtDNA – U5 je teritoriálne sústredená na severe európskeho kontinentu s najväčším výskytom medzi Saammi (Laponci) – 48 %. Výskyt tejto haploskupiny sa smerom na juh Európy pozvoľna znižuje. Na Slovensku a v Poľsku sa jej výskyt pohybuje okolo 11 %, v Maďarsku iba 7,4%. V Chorvátsku 10,3%, v Rakúsku 8,6%, v Českej republike 9,7%, v Nemecku 8,8%, v Rumunsku 8,7%, v Srbsku 9,4%, v Slovinsku 9%, na Ukrajine 9,8%. Rozsah výskytu tejto mtDNA v Európe ju jednoznačne diskvalifikuje ako možnú takzvanú „maďarskú“ mtDNA.

Ak sa pozrieme na Európu, tak v rámci jej teritória mtDNA s najväčším výskytom práve vo Fínsku je haploskupina W. Vo Fínsku ju vlastní 9,6% populácie. Tu konečne zdanlivo dochádza i na „Maďarov“ pretože výskyt tejto haploskupiny je v Maďarsku jedným z najvyšších v Európe, má ju zhruba 5,2% populácie Maďarska, na Slovensku iba 2%. Avšak obdobný výskyt je i v Sliezsku (celé Poľsko – 3,6%), Macedónsku (4%) a v severnej časti Bieloruska (celé Bielorusko 3,7%), kde o Maďarčine a Maďaroch nikdy nechyrovali. Relatívne vysoký výskyt mtDNA – W je na Kaukaze medzi Adygejcami (západní Čerkesi) vo výške 5,2%, Avarmi (Dagestan) 8,2%, Karačevcami a Balkarcami 8,1%. Karačevsko-Balkarský jazyk je jazyk turkický, avarština a adygejčina sú kaukazské jazyky, pričom jazyková príbuznosť týchto jazykov s fínštinou či maďarčinou nie je známa.

Čo sa javí ako obrovský problém v súvislosti s „ugrofínskou“ ideológiou, je mizivý výskyt tejto mtDNA- W medzi jazykovo príbuznými Chantijcami a Mansmi. Samotný pôvod mtDNA – W je situovaný do oblasti severozápadnej Indie alebo severného Pakistanu. Jej príslušníci odtiaľto v niekoľkých vlnách a v rôznych časových obdobiach smerovali do Európy, na Kaukaz, Blízky východ a na juh Indie. Haploskupina pozostáva zo subskupín W1, W3, W4, W5, W6 a W7.

  • W1 je fínsko-nordická skupina rozšírená v severnej Európe, prevažne vo Fínsku.
  • W3 až W7 majú pôvod v oblasti Kaspického mora.
  • W3 až W5 sa vyskytujú v strednej Európe, Anatólii, Rusku a v Indii.
  • W7 sa vyskytuje na Kaukaze (Arménsko).

Migračný model mtDNA – W (obrázok) vylučuje takzvaný „ugrofínsky“ pôvod a svojim charakterom situovaným v smere India-stredná Európa pripomína skôr migračný model „mladšej“ vetvy slovanskej mužskej (Y-DNA) haploskupiny R1a.

 

Porovnaním genetického zloženia Maďarov s obyvateľstvom okolitých krajín zreteľne vidieť, že Maďari sa vzhľadom na Y-DNA ako i mtDNA nijakým spôsobom nelíšia od Slovákov, ako i od Čechov, Rakúšanov, či Bulharov. Významnejšie odchýlky badať jedine v percentuálnom zložení R1a a R1b, čo sú dve základné Európske Y-DNA.

Y-DNA Maďarska v porovnaní s okolitými krajinami. Mongoloidné gény haploskupín Q a N sú medzi maďarskou populáciou najnižšie. Ak by sme nebrali do úvahy rozdiel medzi slovanskou R1a a západoeurópskou R1b, tak zloženie maďarskej populácie je porovnateľné napríklad i s populáciou Belgicka. Zdroj: Eupedia.

Mitochondriálna DNA (mtDNA) je v rámci prirodzenej štatistickej odchýlky v Maďarsku rovnaká ako v prípade okolitých krajín (Slovensko, Rakúsko, Česká republika, Bulharsko). Zdroj: Eupedia.

Je zaujímavé, že mongoloidné gény Y-DNA haploskupín Q a N sú v maďarskej populácii v rámci stredoeurópskej populácie najnižšie. Vyzerá to, akoby Maďari boli najeurópskejší Európania.

Záver

Na základe mužských chromozómov Y-DNA je príchod inojazyčných Uhrov nesprávne nazývaných i „Starí Maďari“ absolútne vylúčený! Ženská mtDNA je v prípade Chantijcov a Mansov v prevažnej miere východoeurópska, vo Fínsku dominuje slovanská haploskupina H. Vyšší výskyt haploskupiny W vo výške dnešných 5,2 % v maďarskej populácii vzhľadom na jej pôvod a absenciu medzi Chantijcani a Mansami, nedáva žiaden predpoklad uvažovať o nej ako o „staromaďarskej“. Nulový výskyt východných haploskupín mtDNA : A, C, D, F, G, a M v Maďarsku, ktorými disponuje zhruba 30 % populácie Chantijcov a Mansov vylučuje rovnako ako v prípade N1c akékoľvek genetické prepojenie s oblasťou Chantyjsko-Mansijska.

Teória premiešania sa „staromaďarov“ s okolitými etnikami pred príchodom do Karpatskej kotliny sa na základe vyššie uvedeného javí ako absolútne neudržateľná. Maďari vykazujú rovnaké genetické zloženie ako okolité krajiny. Ich premiešanie až po príchode do Karpatskej kotliny sa jednoducho neudialo. Je dosť ťažké si predstaviť „staromaďarské ženy“ v pozícii nájazdnikov do Strednej Európy, naháňajúcich tu Slovanov, s ktorými plodia deti, a ktorým následne odovzdávajú svoju maďarskú materinskú reč. Napriek mohutnej rozprávkovej tradícii zaujatia vlasti maďarskou družinou, teda vojenským vpádom, stopy po mužských takzvaných „ugrofínskych“ predkoch tu jednoducho niet.

V každej kultúre musí jestvovať pôvodca kultúry a jazyka. Spomínané genetické premiešavanie prirodzene spôsobuje i „premiešavanie“ jazyka. Každý kultúrny a jazykový vplyv na populáciu mení pôvodnú kultúrnu matricu, avšak v prípade Y-DNA stále uchováva genetický obraz pôvodcu, aj keď postupom času dôjde ku kultúrnej a jazykovej zmene populácie, či etnika. Genetický obraz spájajúci dnešných Maďarov na jednej strane a Fínov, Chantijcov a Mansov na strane druhej fakticky nejestvuje.

Maďari si nesú so sebou genetický odkaz svojich predkov – Slovenov a Európanov. Ich súčasná jazyková odlišnosť napriek ich pôvodnej európskej genetickej výbave bola získaná práve kultúrnym vplyvom počas Tureckej okupácie stredného Uhorska (tu pramení pôvod tureckých slov v maďarčine, ako i termín Turci nachádzajúci sa v historických análoch v spojitosti s nájazdnikmi do Karpatskej kotliny) a v 18. storočí zavŕšením Kazinciho jazykovou reformou. Ešte na konci 18. storočia maďarský jazyk, ako jazyk ovplyvnený tristoročným tureckým kultúrnym vplyvom, pre svoju nízku slovnú zásobu nebol dostatočne komunikatívny. O jej zveľadenie sa postaral až kalvín a slobodomurár František Kazinci (študoval v Kežmarku, Košiciach, Prešove a v Pešti), ktorý dotvoril viac ako desaťtisíc nových slov. Tu si treba položiť otázku, aké to boli slová, ktoré Kazinci do slovnej zásoby doplnil.

Ak si vzal za vzor fínštinu, chantyjčinu, či mansijčinu historický rébus by bol zreteľne vyriešený. Kazinci určite vedel, za akým účelom tento nový jazyk „zkompiloval“. Vytváral jazyk pre nové Uhorsko, v ktorom by „určité“ mocenské zoskupenie, mohlo prevziať faktickú moc nad celým Uhorskom, nielen v jej strednej časti (bývalé územie okupované Turkami). Vytvorením jazyka mala v duchu herderovského ponímania sveta vzniknúť i nová kultúra a samozrejme nový národ – národ maďarský. Agresívnou a krutou maďarizáciou vedenou nie národom voči národu, ale štátnou administratívou voči obyvateľstvu Uhorska, ktoré bolo v plnej miere slovanské a prevažne slovenské, sa vytvoril národ maďarský. Falšovali sa tabuľky a štatistky, pojem Uhor sa postupne stal identický s pojmom Maďar.

Tu je odpoveď na Lendvayovo čudovanie sa, ako je možné, že sa maďarčina napriek stopercentnej genetickej výmene jej nositeľov, dodnes zachovala. Nezachovala sa, pretože nikdy nejestvovala, pretože nikdy nejestvoval „maďarský“ národ putujúci od Uralu do Karpatskej kotliny. Jestvovala len mocenská vízia, ktorá bola úspešne pretavená do reality. Pri vytváraní nového národa s fantómovou históriou postavenou vo veľkej miere na mytológii, ktorá je preberaná historickou vedou v doslovnom znení ako historický prameň, došlo tak k nenapraviteľnej strate rodovej pamäte. Rodová pamäť sa stráca stratou jazyka.

Ľudia bez rodovej pamäte sú ľahko manipulovateľní, stávajú sa zajatcami okolností a i jednoduchou a primitívnou propagandou je ich možné „použiť na zásah“ voči komukoľvek. Táto strata rodovej pamäte dodnes vyvoláva v Maďaroch pocit etnickej úzkosti, čoho výsledkom je systematické pestovanie extrémne vysokého národného povedomia, ktoré stratou svojej slovenskej prirodzenosti je nahrádzané maďarským národným „vreskotom“ a agresivitou. Tieto negatívne prvky sú paradoxne smerované v prevažnej miere práve proti nositeľom ich vlastnej rodovej pamäte: proti Slovenom – Slovákom. Bol azda toto zámer Kazinciho „pajtašov“?

Každý dobyvateľ ak chce zotrvať na dobytom území, musí vymazať históriu krajiny. Bez zničenia národnej pamäte nie je možné bez odporu ustanoviť na okupovanom území nový štát, nový systém organizácie spoločnosti. Nie je možné vytvoriť anonymné parazitické štruktúry, ktoré vysávajú zo spoločnosti kultúrne, ale i hmotné bohatstvo. Vytvorením Maďarského etnika bola odobratá história nielen dnešným Slovákom, ale i samotným Maďarom. Slovenom – Uhrom boli ukradnuté dejiny Suebsko – Sarmatské, ktoré by sme z dnešného pojmového slovníka mohli nazvať i Slovensko – Rusínske. Bola ukradnutá naša „germánskosť“, ktorú si k svojim dejinám „primontovali“ dnešní Nemci, boli ukradnuté naše slávne dejiny, v ktorých naši predkovia (”maďarskí” a slovenskí) bojovali proti rímskej tyranii. Toto je ústredný bod toho, prečo Nemci vehementne podporovali a podporujú maďarské dejiny, ako i maďarskú úradnícku genocídu voči Slovákom-Uhrom. Bez tejto medzinárodnej podpory by sa maďarizácia nikdy neudiala!

Maďari sú od detstva vedení k tomu, aby s hrdosťou rozprávali o svojich dejinách. Sú to však dejiny plytké, plné mytológie, sú to dejiny privandrovalcov. Maďarské mytologické dejiny sú napriek ich rozprávkovosti akceptované širokou medzinárodnou vedeckou obcou. V rámci európskych dejín sa popri „maďarskom jazyku“ jedná o ďalší unikát, pričom táto akceptácia má zjavné politické pozadie. Bez tejto akceptácie, by sa veľmi rýchlo zistilo, že dnešní Maďari sú potomkovia násilne pomaďarčených Slovenov a že ich skutočná história je jedna z najslávnejších histórií Európy, oveľa slávnejšia a vzletnejšia ako súčasne ponúkané fantómové dejiny Maďarstva, exaktne doložená nie mytológiou, ale reálnymi historickými zdrojmi.

Maďari nie sú žiadni privandrovalci, sú to naši ľudia, pokrvní príbuzní, ktorých od nás oddelili jazykom. Boli „vytvorení“, aby vymazali skutočné dejiny strednej Európy, boli stvorení ako dráb-policajt, ktorý drží v strehu všetky okolité krajiny Slovenov (Slovákov, Chorvátov, Rumunov), boli vytvorení ako nástroj zásahu v prípade „neposlušnosti“, ako poistka medzinárodného finančného korporátu. Kto má dobrú pamäť určite si pamätá na „kauzu Hedviga“. Bolo to len jedno z malých upozornení, čo sa môže stať, ak by sa Sloveni – Slováci chceli uberať vlastnou cestou.

Komentáre

comments powered by Disqus