Pôsobenie Cyrila a Metoda a nasledovníkov ich učenia na území naddunajských Slovienov, označovanom dnes ako Veľká Morava, bolo vcelku kratučké. Po pár desaťročiach činnosti na sklonku 9. storočia ich stihol na chvíľku osud, aký oni sami určili predtým „pohanom“ – vyhnanie, otroctvo a nevoľníctvo. Po vyhnaní byzantských kňazov, ktorí pod krutými trestami predtým sami boli zakázali pôvodné slovanské obradoslovie a pôvodné zvykové právo, sa na Slovensku a Morave na celé storočie slobodne obnovili staré slovanské zvyky. Ďalšia vlna kresťanstva bola už západná – katolícka, čo ostalo dodnes. Štefanský kult ostal po tisíc rokov akýmsi pomysleným kultúrnym svetlom tyranie, ktorej slnkom mal byť jednotný uhorský štát. Až v devätnástom storočí sa obnovil zmýtizovaný cyrilometodský kult, ktorý mal v hybridnom duchu staro-novozákonného kresťanstva pozdvihnúť najväčší veľkonárod Európy – Slovanov – v predstave jednotnej ideológie. Táto falošná predstava duchovného Slovanstva, v skutočnosti – predstava milej totality invázneho biblického náboženstva v jeho byzantskej podobe – pretrvala dodnes – a to aj v nejednoznačnom sviatku Cyrila a Metoda, ktorý niektorí slávia, iní želejú.

Dobové putá nasadzované väzňom a otrokom. Podľa cyrilometodského zákonníka museli Slovieni buď prijať nimi privezené náboženstvo, alebo im mal byť zhabaný majetok a mali byť predaní do otroctva. „Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná božiemu chrámu so všetkým majetkom ktorý patrí pánom v tejto dedine …Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojim majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným (církevníkom).“ Zdroje: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Slovensko očami cudzincov, Literárne informačné centrum Bratislava, 1999, R. Marsina, J.Steinhübel, J.Lukačka, J. Paulíny – str. 196 – Súdny zákonník pre ľud

 

Cyrilometodský kult je postavený na rade mystifikácií, z časti nepravdivých a z časti zavádzajúcich. Tvrdenie, že Konštantín a Metod priniesli slovanskú kultúru v staroveku je podobné, ako že Marx, Engels a Lenin priniesli Slovanom kultúru v novoveku. Toto tvrdenie je odôvodniteľné len a len v podmienkach príslušného dominantného ideologického vplyvu, napríklad aj nátlakom v civilnom živote občanov – s pomocou „povinných sviatkov“. Tento široký, mediálno –politický nátlak, sa v tomto prípade prejavuje aj tlakom cirkvi na vedecké odbory, čo sú ním ohýbateľné, ako je napríklad história. Už odborníci z etnológie by mohli svedčiť, a aj svedčia, že Slovania mali kultúru aj pred Cyrilom a Metodom a to – pôvodnú duchovnú kultúru. Ani polopravdy – napríklad s privezeným písmom – dnes už nestačia na svätenie byzantských kňazov. Samotné písmo v žiadnom prípade nie je kresťanským vynálezom, už za čias Cyrila a Metoda prisudzovali vynález písma pohanským národom. Konštantínovo hlahoslké písmo bolo zostavené z už jestvujúcich, predchádzajúcich vzorov.  Naddunajskí Slovieni hlaholiku, ani z nej a latinky vyvinutú cyriku nepoužívajú, používame „pohanskú“ latinku. Avšak v tomto ohľade treba uznať Konštantínovi jeho azda jediný nesporný prínos – aj keď i ten poniektorí spochybňujú, a to – jazykovedný. .ie je to však tak, že by Slovania predtým písmo vôbec nepoužívali. Tak, ako mali zvykové právo, ktoré im dobre slúžilo, tak mali aj nejaké záznamy. Ich podoba neprešla cyrilometodskou „kultúrnou revolúciou“. V samotnom pozývacom liste Rastislava je zmienka o tom, ako sa Slovania skláňajú nad akýmsi znakovým písmom. K tomuto by sme mohli dodať, že Slovania, a aj iní, sa dodnes skláňajú a hádajú nad tisíckami strán iného – biblického písma a taktiež nad ním nedospeli k všeobecnému uspokojeniu. A že znakové písmo Číňanov je po tisícročia nositeľom bohatej čínskej kultúry. Slovania pred Cyrilom používali aj písmená hláskovej abecedy. Cyrilometodská hlaholika sa medzi ľud samozrejme nedostala a zostala len písmom obradovým (liturgickým), a právnym (aparátnickým). A ešte – bola ňou zapísaná cyrilometodská (moravsko-panonska) legenda. Že pôvodné slovanské duchovno v nej zobrazované nebolo, o tom málokto pochybuje. Cyrilometodské písmo poslúžilo hlavne na potlačenie pôvodných slovanských zvykov a obradov biblickým náboženstvom.

Nápis na kresťanskej plakete z Bojnej vyzerá ako hlaholský. Šperk pochádza podľa archeológov z obdobia pred príchodom Konštantína (Cyrila). Máme tu teda logický problém. Ako je možné, že na plakete, ktorá pochádza z obdobia staršieho, ako Cyrilov príchod, je vytepané písmo, ktoré mal priniesť Cyril až neskôr?

Konštantín ako správca byzantkej knižnice je pre tento knižničný úrad dodnes vrámci cirkvi asi oprávnene, celkovo však skôr nadnesene označovaný za filozofa. Jeho ťaženie proti pôvodnému duchovnu Slovanov a zotročovanie pohanov (link) Súdnym zákonníkom pre ľud predstavovalo duchovný prevrat, z ktorého sa slovanský svet vo svojej prírodnej filozofii dodnes nespamätal.  Ak by sme mali na Konštantína vhliadať ako na filozofa , tak pri obraze cyrilometodskej legentdy, podľa ktorej ťal do posvätného duba, čo ho i dal vypáliť, by pôsobil skôr ako náboženský fanatik. Podľa legendy svojich žiakov Konštantín tvrdil, že drevo z posvätného stromu je dobré len na oheň. Cyriometodský prevrat, ktorý neskôr pokračoval aj plienením v Čechách, sa podobal viac na dianie v islamskom štáte, než ako na akési všeobecné vzdelávanie slovanského ľudu. Toto je naozaj príkra mystifikácia.

Ak by sme mali „Konštantína-filozofa“, ako ho označujú vyznávači jeho kultu, porovnať napríklad s Konfuciom, ktorý pohanské obrady zušľachtil do celostnej (holistickej) podoby, tak Cyril bol skôr pravým opakom holistickej filozofie. On spoločnosť nie spojil, ale naopak – rozdelil, čo vyústilo do prenasledovania, mučenia a zotročovania podstatnej zložky do vtedy slobodných občanov, ktorí sa odmietali vzdať pôvodného duchovna. Nie je dochovaná jediná zmienka, že by sa niekedy svojimi „filozofickými dišputami“ blysol aj mimo vyhraneného monoteistického sveta, napríklad v panteistickej spoločnosti. Tú azda len odprevádzal v reťaziach a plameňoch. Kritik by ho mohol označiť za jednookého kráľa medzi slepými. Či Slovákom a Moravanom štátoprávne pomohol cyrilometodský prevrat, tak to je skutočne na zváženie. Niektorí to považujú skôr za kliatbu. Nástup stredovekých cirkevných štátov síce bol zjavný a miestne sa dá usúdiť, že v tej dobe akoby nezvratný, ale čo my s tým dnes máme, prečo máme sláviť aparátnikov, ktorý na dvadsať rokov zaviedli „kresťanstvo“ byzantského rítu a na tisíc rokov predznamenali spôsob šírenia biblického náboženstvo, ku ktorého násilnej tradícii sa v konečnom dôsledku nehlásime? To nie je koleso, desiatková sústava, spoločenské tri groše, štyri živly, právo, založené na zvykovom a rímskom, volebný spôsob a snemy, ktoré mali už Slovieni v čase pôvodného duchovna, nie je to ani nič iné, bez čoho by si mnoho občanov dnes nevedelo predstaviť dobrý život. Písmo bolo pred cirkevným prevratom a bez ťažkostí slúži v mnohých podobách aj po páde cirkevnej diktatúry.

Slovania mali pred ustanovením cirkevného kresťanstva spoločnú pôvodnú, duchovnú kultúru. Niektoré obradové prvky sa zachovali dodnes, väčšina obradov však počas tisícročných zákazoch zanikla. Na obrázku znázornenie slovanského šperku z predcirkevného obdobia z oblasti Solúna, 6. – 7. storočie.

Áno, odpor voči západnej ríši, Germánom, presnejšie Frankom, je v ohľade spolupráce s byzantskými aparátnikmi viditeľný. To je ako dnes bojovať proti západu s východom. Dodajme len, že „pohanský“ kmeňový zväz pod vedením Sama bol v tomto smere dejinne úspešnejší, a to bez pomoci cudzej ríše. Vyhladzovacia vojna franských katolíkov voči slovanským „pohanom“, teda Slovanom pôvodného vyznania, bola v tej dobe už dejinnou skutočnosťou (Pohanské povstania Slovanov – 2.časť). Ak by aj bola cyrilometodská prevratová misia u nás prvou kresťanskou, čo teda určite nebola, tak z tohto hľadiska ostáva pre väčšinu slobodných občanov cyrilometodský kult len teóriou menšieho zla. Menšie zlo sa nestáva dobrom. Ak menšie zlo narastie, stáva sa zlom väčším. A to sa stalo hneď po zavedení cyrilometodského zákonníka. Telesné tresty, zotročenie, zhabanie majetku, odrezanie nosa, palicovanie a ďalšie tresty cyrilometodského zákonníka sú dokázateľnou skutočnosťou, ktorú žiakom záladných škôl, ale v podstate i celej verejnosti „zodpovedné“ kruhy taja. Byzantskí agenti  ustanovili súdny zákonník, podľa ktorého Slovanov pôvodného duchovna mrzačili, predávali do otroctva, keďže to nebolo isteže dobrovoľné, a mnoho ľudí sa zákonite bránilo, určite ich aj zabíjali… Argument, že vtedy bola taká doba, neobstojí. Historicky áno, historicky vzaté to chápeme, ale filozoficky a politologicky to odmietame, to nemôže byť vzor dnešného správania. To treba oddeliť. Vtedy síce bola taká doba, ale „takodobáči“ to môžu tvrdiť aj o druhej svetovej vojne a v tom prípade im za svätenie „takej doby“ hrozia okovy. Skutočný duchovný vzor je nadčasový. Napríklad Buddha a ani Ježiš takýto zákon nestanovili. Hysterické zovšeobecňovanie prírodných filozofií do jedného pohanského mecha ani dnes nemá žiadnu mediálnu protiváhu. Cyrilometodský kult má blízko ideologiám stavovských spoločností, ktoré sú v rozpore s demokraciou. Je udržateľný len v podmienkach mediánej nesobody a školstva riadeného v duchu vatikánskych zmlúv. Teda zmlúv s nedemokratickým, teokratickým štátom. Oveľa bližšie ku slovanským duchovným koreňom má slovanská rodová demokracia, časovo mnohonásobne úspešnejšia, ako cyrilometodská doba. Je veľká škoda, že verejnoprávne médiá sú stále v područí propagandy, ktorá nedovoľuje rozpravu o slovanských duchovných koreňoch. A tak nám ostáva dnes – na domnelý sviatok, okrem práva na národný smútok – ešte aj nesporné právo na vlastný názor. A na vlastné, vedomé nazeranie.

 

16. decembra 2017  0.16 MB  Zakon sudnyj ljudem.pdf

DRUHÁ STRANA „SVäTEJ“ MINCE

Konštantín a Metod zakázali pôvodnú kultúru našich predkov a ustanovili náboženské prenasledovanie

Odrezané nosy, ostrihané hlavy, predanie do otroctva a zhabanie majetkov v prospech  cirkvi

minca

Na pôvodnom návrhu pamätnej mince mali Konštantín a Metod nad hlavami svätožiary. Európska komisia a niektoré členské štáty EÚ, v rámci pripomienkového konania, žiadali svätožiary a  náboženské symboly stiahnuť z návrhu mince v prospech náboženskej neutrality.

Prekáračky o tom, či Európska únia má, alebo nemá právo hovoriť do mincí vydávaných Národnou bankou Slovenska, môžeme vidieť vo dvoch rovinách: politicko-štátoprávnej a duchovno-filozofickej. Z hľadiska štátoprávneho sa Slovenská republika vzdala svojej politickej i hospodárskej nezávislosti vstupom do Európskej únie a zrušením svojej meny v prospech eura. Z tohto hľadiska má Európska únia v pracovnej náplni aj schvaľovanie pamätných mincí „svojich“ národných republík.

Druhá stránka veci je duchovno-filozofická. Boli to práve Konštantín a Metod, ktorí zlúčili štát s cirkvou. Oni štát nezaložili, len ovládli. Koncom prvého tisícročia sa naši predkovia nemohli vyhnúť cirkevným vplyvom, podobne, ako v dvadsiatom storočí komunistickým. Dnes stále prevláda cirkevné vysvetlenie dejín, tak, ako v komunizme prevládalo komunistické vysvetľovanie. Podľa cirkevného vysvetľovania dejín tu bolo nejaké temno a vierozvestcovia nežne nazývaný ako solúnski bratia sem priniesli svetlo, sväté písmo a vieru v Boha. Na túto vec však je možný aj iný pohľad ktorý by si mohli naši občianski bratia (s láskou k blížnemu) prečítať.

PROROK, ALEBO VÝPALNÍK?

Kniežacie politické zriadenie jestvovalo na Slovensku v deviatom storočí zároveň s pretrvávajúcou rodovou spoločnosťou a jej vžitými zákonmi. Predkovia žili v občinách a  ich život bol presiaknutý pôvodným duchovnom. Táto náboženská kultúra jestvovala súbežne s vedomectvom, ktoré vedomým spôsobom vysvetľovalo duchovné a prírodné javy, v tej dobe ešte neoddelené. Kniežatá spravovali územia národov (podľa cirkevného vysvetlenia kmeňov a národmi sa stali až po prijatí „univerzálneho“ náboženstva). Kniežacia moc bola ešte sčasti závislá na rozhodnutí predstaviteľov rodov a občín. Kniežatstvá boli čoraz častejšie vystavené výpalníckym prepadom takzvaných kresťanských štátov , ktoré sa spájali proti národom, čo odmietli vlády cirkvi a niektoré z nich boli časom ako „pohanské“ aj vyhladené.  Ako napríklad desiatky kmeňov polabských Slovanov v dnešnom východnom Nemecku, napádaných v križiackych vojnách hlavne takzvanou Svätou ríšou Rímskou národa nemeckého“ – známa je napríklad 2. krížová výprava – „Venedská“. O tomto slovanskom holokauste drvivá väčšina našich kresťanských spoluobčanov ani len netuší. Slovanské kniežatá na území našich predkov už predtým rýchle pochopili, že ak nechcú byť vystavení „kresťanským“ vojskám (spolu s kráľom, či kniežaťom viedol obyčajne vojnu aj biskup), musia prijať „kresťanstvo“ dobrovoľne. Nitranské knieža Pribina to aj urobil, ale iná mocenská páka jeho krst neuznala. Možno aj preto, že neplatil dostatočné „odvody“ do tej správnej štruktúry. Príznačný list napríklad napísal už ako biskup sám Metod vislanskému kniežaťu. Vislania sídlili v samosprávnom kniežatstve severne od Slovenska a v tej dobe odmietali vládu cirkvi, na čo kruto doplatili.  Metod „pohanskému kniežaťu“ píše: Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a inej krajine (!). Veď si na mňa ešte spomenieš“, píše Metod. *1 Ak sa niektorým čitateľom zdá, že Metodov list pôsobí ako výpalnícky, tak v Moravsko-panónskej legende je Metodov list označený za prorocký (!). Podľa legendy samotnej potom Metod nahovoril Svätopluka, aby napadol vislanské kniežatstvo, čo sa aj naozaj stalo. Že vypálenie Vislanov bolo potom sprevádzané ukrutnosťami, dokladajú aj poľské zdroje. Metod, ktorému silou-mocou niektorí kreslia svätožiaru, nebol obzvlášť jemnocitný pri šírení svojej náboženskej ideológie ani k nášmu domácemu obyvateľstvu.

ZHABALI MAJETKY, PREDALI DO OTROCTVA

Toľkokrát ospevované hlaholské písmo, ktoré zo starších vzorov vyvinuli solúnski „misionári“ sa poprvýkrát zjavilo, a to je symbolické, práve v prvom doloženom totalitnom zákone na našom území. Ide o Súdny zákonník pre ľud. Tento zákonník už od svojho prvého článku zavádza do denného života našich predkov náboženské prenasledovanie väčšiny, udržiavajúcej pôvodné duchovné hodnoty, nábožensky neznášanlivou menšinou, ktorá ovládla štát. Tento duchovný prevrat, sľubujúc panovníkovi kopu výhod, od moci, cez potomkov až po bohatstvo a víťazné vojny, uskutočnili práve Konštantín a Metod. Hneď prvý článok, ktorý je pripisovaný Konštantínovi, stojí: „Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná božiemu chrámu so všetkým majetkom ktorý patrí pánom v tejto dedine“.*2 V preklade  do občianskeho jazyka  to znamená, že zákon priniesol pohromu takmer všetkým dedinám, kde Slovieni uskutočňovali pôvodné duchovné obrady, ako výročné sviatky, osobné obrady i príležitostné, často uskutočňované na božištiach (svätohájoch i vŕškoch), pri posvätných stromoch a studničkám (ľudská obeť na našom území nikdy nebola dokázaná, ak neberieme do úvahy neskoršie inkvizície). Tak týmto obciam (občinám), teda takmer všetkým dedinám v krajine, mohla podľa tohto zákona zhabať majetok cirkev podľa svojej úplnej ľubovôle. O reštitúciách v tomto smere pochopiteľne nikdy nik nehovoril. Takto prišla na našom území cirkev doložene ku svojim prvým majetkom. To, čo nazývajú cirkevný predstavitelia ako pohanstvo, je pôvodná  staroslovienska duchovná kultúra, ktorú mali úplne všetky vtedajšie dediny a cirkev sa po prevrate šírila cez kniežacie dvory na vidiek len postupne. Ale zato neúprosne a kruto. Pohan znamená po latinsky dedinčan. A toto slovo sa s hanlivým významom používa dodnes a to nesprávne. V ďalšej vete sa píše: „Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojim majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.“ *3 Takýto nežný výklad znamená v dobovom jazyku zhruba toto:  Duchovní pôvodného vyznania, i ostatní účastníci obradov pôvodného duchovna, nech sú predaní do otroctvaZískaný výnos aj so všetkým ich majetkom nech sa dá cirkevníkom.

ODREZAŤ NOS, VYHNAŤ ŽENU…

Že medzi kresťanstvom a cirkevníctvom vidíme určitý rozdiel, znalci dejín iste chápu. Po ranných kresťanoch, arianoch, íro-škótskych rádoch, franských katolíkoch predstavovala byzantská misia Cyrila a Metoda už aspoň piatu vlnu šírenia kresťanstva k Slovanom a mnohí misionári predchádzajúcich vĺn doložene tiež hovorili slovanským jazykom, nič iné im neostávalo. Napriek nesporným zásluhám Konštantína a Metoda v oblasti jazykovedy sa ale vráťme k ich totalitnému zákonníku.

Podľa tohto zákonníka ďalej má byť predaná aj otrokyňa, ktorá „zhrešila“ a peniaze z jej predaja majú dostať „kresťania“. Ďalší doklad o obohatení sa cirkevníkov na obchode s otrokmi.  

Pohlavné zvyklosti  a mravy Slovienov sa líšili od zákonov byzantskej cirkvi. Napríklad podľa staroslovanského zvyku sa (na Slovensku až do až do 20. storočia) vyžadovalo predmanželské milovanie, čo bolo v rozpore s cirkevnými predstavami, často spojenými s kupčením rodičov s deťmi nielen v oblasti majetku, ale aj vierovyznania. Aby boli rozdiely jasné a viditeľné, zákonníci Konštantín a Metod s Rastislavom nariaďujú previnilcom odrezať nosy. Čo sa iste aj neraz dialo. Hladovanie, vylúčenie z bohoslužieb a vylúčenie „pohanov“ mimo stola „aby jedli so psami“ oproti tomu nie je až taký ťažký trest. V 9. Storočí sa v bojoch zabíjali hlavne muži, nie ako dnes. Takže bolo viac žien. Ak žene padol muž, podľa slovanského zvyku sa patrilo, aby brat mŕtveho ponúkol vdove manželstvo, pokiaľ si ona nezvolí iného. Takýto muž sa potom musel starať, často i v núdzi (predstavme si život v polozemnici v dvadsaťstupňovom mraze) o dve ženy a o svoje aj bratove deti, ktoré mal podľa rodových zákonov  vychovávať ako svoje. To bol jeden z dôvodov „mnohoženstva“.  „Solúnski bratia“ aj toto samozrejme zrušili. „Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov“*4. Paradentóza a podvýživa z násilného pôstu teda nebola ani zďaleka takým krutým trestom, ako vyobcovanie ženy s deťmi, čo bol v podstate takmer trest smrti. Aj keď kostol sa plnil vďaka zhabanému a teda nakradnutému bohatstvu, vziať z neho niečo bolo isteže trestané – taký nech je „palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny …“

Isteže, môžeme povedať, že vtedy boli kruté časy. Áno, boli. Ale aj tak by sme mali zvažovať, komu prilepíme nad hlavu krúžok svätosti.

ZAKÁZALI AJ KOLEDY

Pôvodné posvätné miesta isteže boli plienené a vyrubovaním posvätných stromov sa mohol pochváliť i sám Metod. O tom, že ničenie pôvodnej duchovnej kultúry bolo naozaj rozsiahle, svedčí napríklad aj zákaz vtedy ešte nepokresťančenej  koledy: „Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode“, nariaďuje prvú známu cenzúru na našom území Metod v „Ustanovení svätých otcov“ *5. Podľa samotného názvu tejto najstaršej cirkevnej pamiatky sa zdá sa, že mu „svätosť“ vyhovovala už za života.

Dielo týchto dvoch solúnskych misionárov je teda od základu presiaknuté totalitným pohľadom na svet a je spojené so šírením náboženskej neznášanlivosti. V Napomenutí vladárom nariaďuje arcibiskup Metod vladárom šíriť svoju náboženskú ideológiu a potláčať pôvodné duchovno s odôvodnením: „Lebo niet inej spojitosti medzi svetlom a tmou a medzi synmi svetla – kresťanmi – a pohanmi“*6 Takto určuje Metod na našom území (a na vyše  tisíc rokov to aj tak je) občianske rozdelenie spoločnosti na dve nezmieriteľné, i keď prelínajúce sa skupiny – na „vyvolených“ cirkevníkov a „pohanov“. Tento prístup viac súvisí so starozákonným pohľadom na svet, ako s Ježišovým učením. Ide vlastne o nenávistnú ideológiu. A vieme, že iné nenávistné ideológie sú dnes protizákonné. Metodova nenávistná ideológia sa so svojou „svätožiarou“ takmer premietla do pamätnej mince Slovenskej republiky. A to muselo prísť zvonku, že s tým niekto nesúhlasil. Asi že ani nikoho nenapadlo o tom vopred verejne diskutovať.

Slovenská ústava má tiež silnú schizofrenickú črtu. Hneď v úvode takmer jedným dychom deklaruje občianske princípy, podľa ktorých sú si všetci občania rovní bez ohľadu na náboženstvo a súčasne sa viaže na Cyrilo-metodské dedičstvo, ktoré túto občiansku rovnosť priamo vylučuje. To, že máme aj sviatok Cyrila a Metoda a musíme ho svätiť, je pre mnohých podobne nepríjemné, ako keď niekedy bol sviatok Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Niektorí obhajujú zákonník totalitný Cyrila a Metoda tým, že ich mrzačiace tresty boli „jemnejšie“, ako upaľovanie a iné tresty smrti v Byzancii, kde bol vzor ich zákonodárstva. Áno, je to tak, ale to neznamená, že by sme tieto tresty mali schvaľovať. Aj česko-slovenské politické väznice a uránové bane boli jemnejšie, ako sovietske gulagy niekde na Sibíri. Ale to neznamená, že by sme ich mali svätiť.

VEDOMIE NÁS OSLOBODZUJE

Po cyrilo-metodskom prevrate, ktorý bol uskutočnený za Rastislava, bol Rastislav oslepený, „solúnski bratia“ vyhnaní a niektorí ich žiaci predaní do otroctva, podobne, ako predtým predávali do otroctva oni iných. S majetkami cirkvi to skončilo podobne. Takto sa koleso dejín krúti a nič sa už úplne nevráti. Len ľudská nevedomosť sa stále vracia a my sa musíme stále vzdelávať, aby sme sa stali vedomejšími a vzhliadali k pravde. Lebo ani tisíckrát opakovaná lož sa v skutočnosti pravdou nestane.

Je úplne dojemné, ako niektorí stavitelia svätožiar protestujú proti bruselskej „cenzúre“ mincovníctva a operujú pritom „Chartou základných ľudských práv“ . A čo základné ľudské práva tých, pre ktorých znamenala cyrilo-metodská diktatúra v skutočnosti stromoborectvo našej pôvodnej kultúry? Náš kultúrny rodostrom a ani rodostrom Európy sa kresťanstvom ani nezačína a ani nekončí. Kresťanstvo je len jednou z jeho vetiev a vetva nemôže byť viac, ako strom.

Cyril a Metod – utajený zákonník

Zo slovanským písmom proti slovanskému duchovnu. 4 – dielna filmová rozprávka sa našťastie skončila.

K filmu: Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov – Koprodukčný česko-slovenský film

Hneď začiatok je spojený s citovými ťažkosťami. Malému Konštantínovi (neskorší Cyril) sa sníva, že si vyberie najkrajšiu dievčinu z mesta. Volá sa Sofia, teda v preklade Múdrosť. V slovenskej rozprávke by to bolo dobré. Lenže jeho rodičia si tento túžobný sen vyložia tak, že má ísť za klerika a nikdy nespoznať lásku k žene. Šťastie, že sa mu nesnívala Morena. Jeho brat Michal (neskôr Metod) si citový vývoj pre zmenu napĺňa vojenským násilím – potláčaním povstaní Slovanov, ktorí sú v Byzancii, ako hovorí aj film, „najspurnejší“. Vraj ho to až tak nenapĺňa. Čoskoro sa mu naskytne príležitosť ovládnuť a skrotiť Slovanov iným spôsobom. Spolu s bratom je ako syn vplyvného byzantského miestodržiteľa poverený cisárom na politicko-duchovnú úlohu v krajine moravských Slovienov.

046.jpg

SOKOLIAR – strieborné kovanie – Staré Mesto (obdobie Veľkej Moravy) – skutočný účes slovienského vladyku.

Autori filmu „Cyril a Metod –apoštoli Slovanov“, vstúpili do dejín nielen česko-slovenskej, ale i svetovej kinematografie husárskym kúskom. Nepochybne ním je záber z obradu Slovanov, ktorých Cyril a Metod mali pristihnúť na ceste na Moravu počas „pohanského“ obradu. Skupina „pohanských“ Slovanov, uprostred lesa ovešaného koštiaľmi, sa nezúčasnene pozerá „do blba“, sediac opačným smerom, ako stojí, či skôr sa kýva „žrec“. Ten, sťaby postihnutý nedostatkom horčíka, bez rozmyslu trepe akýmsi kameňom o iný kameň. Žiadny z nich nemôže byť teda posvätný, ale nevadí, aspoň tvorcom. Obdivuhodné je, ako sa dokázali tvorcovia filmu vysporiadať so skutočnosťou, že už pred Cyrilom a Metodom sa Slovania modlili v rodnom jazyku, v slovanskom jazyku, v slovanských jazykoch, ku svojim pôvodný svätostiam. Filmoví Slovania totiž na obrade nepožívajú žiaden jazyk, len ten kameňobúchač vykrikuje: „Ó-ha, ha-hú-ja, ha-lú“. Tvorcovia sa šmykli o pár desiatok tisíc rokov späť a namiesto slovanského obradu ukázali najskôr obrad neandertálcov, čo sedí nielen výslovnosťou, ale aj prostredím a počtom (tlupa v lese pri skalnom previse o počte do desať ľudí). Jedna z mála vecí, ktorá ruší tento flinstonovský (pazúrkovský) výjav, je kovová sekera v rukách účastníka, pozerajúc sa na to nezúčastnene, sediac bokom, akoby oddychoval na výlete, či skôr brannom cvičení. Vzhľadom na praveký výjav s použitím neartikulovanej reči sa (ne)môžeme diviť Konštantínovej otázke: „Vy ste Slovania?“ Nepochybne bol obdarený jasnovidnosťou.

cm1.jpg cm3.jpg

Vo filme údajný slovanský žrec búcha kameňom po kameni, čo má byť údajne slovanský obrad. Okolo idú kultúrni byzantský intelektuáli, kým „slovanský žrec“ vykrikuje akousi neartikulovanou rečou. Rozprávkový „žrec“ im potom robí sprievodcu(!!!). Asi to nie je náhoda, že scenárista predtým pracoval na českých rozprávkach a filme „Lovci mamutov“, v ktorom by sa takáto scéna dočkala iste väčšieho pochopenia.

Inak ľúbivé vystupovanie Konštantína a v jednom okamihu filmu aj reťazca slovanských kazateľov v Byzancii je výsledkom dobre cieleného kastingu, ktorý by si nezadal s holyvudskými biblickými filmami. Postava srdcalomivého herca pašiových hier je osvedčeným archetypom, ktorý zaberá v každom meste, na určitý druh publika.

Nie tak holyvudská je výprava. Namiesto Posledného Mohykána je tu znovu Buffalo Bill. Kým Poliaci natočili Starú báj (zlý preklad – Staré báje Vikingů), ktorou sa dostali ku koreňu svojej pôvodnej kultúry, naši tvorcovia sa duchovne vrátili späť do stredoveku. A síce formálne navštívili skanzeny, ale inak veľmi nepokročili. Už dávno neletia juhoslovanské indiánky s indiánmi v parochniach vytiahnutých spod sedadla autobusu. To by bol lepší prípad. Lenže v 9. storočí, keď jeden z trestov za „pohanstvo“ bolo Cyrilom a Metodom stanovené ostrihanie, potupné ostrihanie, predkovia nemohli chodiť v účesoch 20. storočia. Väčšina Slovienov však má napriek tomu vo filme potupný účes otrokov, teda sú ostrihaní na krátko, i keď hrajú slobodných. Napríklad taký Svätopluk pôsobí ako vojak základnej služby na opušťáku, keď si to na poslednú chvíľu pred nástupom do vlaku rozmyslí a stihne sa ešte uvoľniť na krojovej zábave. Kým klerikálne odevy sú pomerne poctivo vyšité, tiež čiapky (cisár Michal pôsobí naozaj pôsobivo), Slovania občas pôsobia ako bezdomovci. Napriek známym slovanským záušniciam a iným šperkom, ktoré sa vplietali do vrkočov na boku hlavy, tu máme buď tupý strih podľa nádoby, známy z obdobia neskoršieho ruského nevoľníctva, alebo španielsky vrkoč s gumkou v zátylku. Výnimky sa stratili v komparze, takže sa do filmu nedostali .

obrad.jpg

Rekonštrukcia Slovanského obradu z knihy: Swiat dawnych Slowian – Zdeněk Váňa, Artia Interpress, 1983

V nedôveryhodných súvislostiach príchodu Cyrila a Metoda na územie neandertálcov úplne zanikajú nezmysly, akože knieža Rastislav im podáva neomalene odlomený chlieb rovno z ľavej a pravej ruky (ten z ľavej by sa urazil o jednu smrteľnú dĺžku viac).

Svetlou postavou, ktorá sa vymyká ideologicko-politickému zameraniu filmu, je vedma Živena. Jej syna Rastislav omilostí po tom, čo má byť strestaný za pohanskú „vzburu“ o počte jedného(!) účastníka. Sám ako prst v lacnom filme protestuje proti príkazu nahádzať do bažín sošky slovanských božstiev. No a vedma Živena po cirkevnom hone na hadov zachraňuje dieťa, keď trochu drsnejšie, ako je nutné, mu ošetrí ranu – kým Konštantín brble niečo o tom, čo Boh nedovolí. Touto postavou ( v podstate kladnej a súčasne prekvapivo neprenasledovanej) predstaviteľky pôvodného duchovna je naplnený a zároveň aj vyčerpaný celý kultúrny význam pôvodného slovanského duchovna vo filme českej a slovenskej občianskej a demokratickej republiky o kultúre Slovanov, ktorú založili na pravekej, pralesnokultúrnej ničote, dvaja vyslanci svetla a vesmírnej lásky.

Ďalšie scény, ako pálenie sochy pôvodného slovanského božstva, berie divák, nainfikovaný sladkým úsmevmi protoinkvizítorov, len ako kultúrne zadosťučinenie. Ide o božskú spravodlivosť „vyvolenej“ kultúry, ktorá nahrádza neartikulovaných neandertálcov, však tým treba spáliť sochy aj knihy. Neandertálske.

Metodov výhražný list kniežaťu Vislanov, ktorému sa sám Metod podľa kroniky zastrája násilným pokrstením (čo má byť podľa moravsko-panónskej legendy proroctvom moravského arcibiskupa), hodia tvorcovia filmu na krk výsostne Svätoplukovi.

cm2.jpg

Pálenie slovanskej modly inváznym náboženstvom je trefným výjavom, ktorý predznamenáva vyše tisícročné prenasledovanie a potláčanie pôvodnej slovanskej duchovnej kultúry.

Nie že by tomu vadilo násilie, ale Metodovi isto tiež nie, keď vo svojom Súdnom zákonníku pre ľud stanovuje za „pohanstvo“ tresty od predania do otroctva, cez odrezanie nosa, palicovanie, hladovanie, zhabanie majetku celej dedine, až po vyhnanie vdovy zo švagrovského manželstva aj s deťmi, teda v podstate tresty nevoľníctva, ožobračenia, mrzáctva alebo smrti. Lenže o obsahu tohto krutého cyrilometodského zákonníka sa vo filme vôbec nič nedozvieme. Hm, ten súcitný filmový Metod je naozaj dojímavý. Tieto dejinné doklady autori úplne zamlčali. A teda v rozpore s nám už známym zákonom Cyrila a Metoda, uzákoneným za vlády Rastislava, dávajú vinu za duchovné násilie a vzápätí aj križiacke vojny len a len údajne pohanskému Svätoplukovi. Ten oproti skutočnosti nevedie križiacke vojny nie s pomocou vtedy už arcibiskupa Metoda, ale len so zlým, nižšie postaveným Vichingom a navyše s pomocou fiktívneho „pohana“ vo vlčej koži (syna Živeny) a ďalších „pohanských“ komparzistov v maskách. Križiacke vojny teda v tomto filme podporujú zákerní pohanskí komparzisti. Metod má samozrejme naďalej nad hlavou krúžok, len zlí nemeckí katolíci za všetko môžu a potom ešte Svätopluk s tým svojim vojenským účesom z prvej, či druhej svetovej vojny.

Aj vydieranie českého “pohanského“ kniežaťa Bořivoja, ktorého podľa legendy posadil Svätopluk mimo stola, ide na vrub nie Metodovi, ktorý ho podľa dobových zdrojov naozaj tlačil k múru. Jeho vydieračské slová vo filme odrieka Svätopluk a „láskavý“ Metod len „pohana“ krstom „zachraňuje“. Och.

Ako posledný klinec tejto nevierohodnej rozprávky je obraz vedmy Živeny, ktorá opatruje na smrť chorého Metoda. Aj keď by v skutočnosti už dávno podľa Metodovho Súdneho zákonníka ľuďom mala byť predaná do otroctva za „pohanstvo“ a jej majetok by bol zhabaný chrámom. Ó, nie, nestalo sa. Vo filme zvíťazila láska, tentoraz priam ukážkovo ekumenická.

Metod s Konštantínom podľa vlastného zachovaného zákonníka stanovil za pôvodné duchovno predanie do otroctva a zrušil zvyšky rodovej demokracie. Že však Metod je predstavovaný v tejto filmovej snímke (v rozhovore so Svätoplukom, 4. Časť) ako ochranca demokratických snemov, úcty k predkom a k duchovnu predkov (ha-hú-ha) tak to už aj otužilým znalcom vyráža dych.

Záverečná, rozprávačom odriekaná cyrilo-metodská „ídea úcty ku každému človeku a každej kultúre“ (okrem tej našej pôvodnej, samozrejme, alebo iným, fuj- „pohanským“) je už pre pôvodných duchovných Slovienov a vzdelaných ľudí len nepríjemným, až trápnym záverom tejto snímky, ktorá sa tvári pravdivo, i keď taká nie je.

Nakoniec však predsa len nejaké mravné ponaučenie prichádza. Rastislav, ktorý pohanil a potláčal pôvodnú kultúru, keď bol zaslepený, je oslepený. Metod, ktorý nariadil predávanie „pohanov“ do otroctva, je dva a pol roka sám takmer v otroctve ( vo vezení), zbavený majetku podobne, ako tí, ktorých zákonom sám postihoval. Žiaci, ktorí prepisovali jeho zákonník, sú podrobení podobnej skúške. Tak, ako Metod rúbal a pálil posvätné stromy Slovanov, i zobrazenia našich pôvodných svätostí, tak veľmi podobne sú neskôr spálené aj mnohé ním preložené knihy a dovezené obrazy. Síce cirkvou nemeckou – katolíckou, ale vzápätí, to už vo filme nie je , Slovieni odvrhnú aj tieto knihy cudzieho náboženstva a na celé storočie sa vracajú k pôvodnému duchovnu… Ríša, ktorej vznik je spätý so zakazovaním a prenasledovaním pôvodného slovanského duchovna, sa rozpadá, dokazujúc, že toto nie je cesta skutočnej slovanskej kultúry.

Vzhľadom k od filmu odchodným, dnes už prístupným dejinným skutočnostiam, vyznieva v závere filmu rada menovaných odborných poradcov len ako nejaký formálny, alebo politický zoznam povinných titulovaných osobností . Ak jedna z nich kedysi umiestnila vo svojej pomocnej učebnici Slovieni pohanských slovanských zbojníkov do agátového lesíka (agát je invázna drevina, ktorá k nám prišla z Ameriky v novoveku), tak aj v tomto diele sa podarilo vtipné odľahčenie: V poslednej časti seriálu stojí v zábere biela bezrohá koza. Bezrohosť vyšľachtená v dvadsiatom storočí asi má naznačovať, že žiadne rohaté masky turoňov a iné ľudové „pohanstvá“ tu už nemajú miesto. Je udivujúce, ako mohol byť natočený tak etnograficky chabý film, v ktorom je zosmiešneným, urážlivým, ba až nevierohodným spôsobom vykresľovaná naša skutočná, pôvodná duchovná kultúra. V dobe, keď každý rok ukončí štúdium množstvo etnografov, religionalistov, folkloristov, filozofov, enviromentalistov a ďalších, ktorí by mali čo povedať o celostnej kultúre predkov. O kultúre, ktorá si ctila prírodu, posvätné háje, duchovno predkov a vesmírny súlad. Taký film sa môže páčiť len cirkevným spoločnostiam uvedeným v závere filmu.

Zaujímavé hlaholské písmo byzantských nadšencov, ktorí doň preložili žido-kresťanské náboženstvo, na našom území po krátkej dobe zaniká. A dnes, v dobe, keď sa ich nádeje napĺňajú, i keď celkom inak, ako si to oni predstavovali, ich za tento jazykovedný dar chválime. Nie však za všetko, čo tu robili. Prežili sme napriek duchovným inváziám. Chvála rodnému duchovnu, ktoré je napriek nim hlboko v nás.

Súvisiace