Djatlova výprava na Horu mŕtvych

Djatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom
Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešená
Prípad bol oficiálne uzavretý so slovami: „Úmrtie spôsobila neznáma sila“

Jaks

Telá voľne rozhádzané navôkol, vystavené extrémnemu mrazu a vetru. Viaceré bez oblečenia či dokonca bosé. Lebky rozbité na kusy, v ktorých naviac chýbajú oči či jazyk. Mnohopočetné zranenia naznačujú nočnú moru, ktorou si museli prejsť tesne pred smrťou. A odkiaľ sa vzala zvýšená prítomnosť radiácie na telách i priľahlom oblečení? Djatlova výprava, ako sa začal hrôzostrašný incident prezývať, nemá dodnes žiadne vysvetlenia. Jedno je však isté, udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1959 na ruskom Urale, je bezpochyby jednou z najdesivejších a najbrutálnejších udalostí v ruských dejinách.

Djatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešenáDjatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešená

Desaťčlenná expedičná skupina sa potýkala s podivuhodnou atmosférou už od plánovania výpravy. Prvé varovanie sa dostavilo v podobe názvov miest, ktorými mali prechádzať. Vrch prezývaný Otorten, alebo v preklade „Miesto, kam nevstúpiš“ a viac než 1 000 metrov vysoká hora, ktorú mali dobyť, zase niesla názov Cholat Sjachl, Hora mŕtvych, kde napokon aj naozaj zomreli. Tieto názvy dal lokalitám miestny kmeň Mansi. Pôvodný ľud obývajúci autonómnu oblasť na „stredovýchode“ Ruska. Dalšie varovanie sa týkalo práve miestneho kmeňa. Mnohé upozornenia od zainteresovaných ľudí ich mali nabádať k opatrnosti a nedôverčivosti voči kmeňu Mansi. Predovšetkým v odľahlých oblastiach. Životy mladých ľudí napokon za nevyjasnených okolností tak či onak vyhasli a my sa len môžeme domnievať, čo skutočne stálo za brutálnym napadnutím.

 

Nakuknime do denníka, ktorí si členovia zriadili a pozrime sa aj na následné fakty a možné konšpiračné teórie. Na úvod treba vysvetliť, prečo sa vôbec hlavní aktéri púšťali do tak extrémneho prostredia ďaleko od civilizácie. Nie, nešlo len o adrenalín a dobrodružstvo. Malo ísť o akúsi prípravu na chystanú polárnu expedíciu. Skupina sa navyše dobre poznala. Deviati boli študentmi alebo absolventmi Uralského polytechnického inštitútu, desiaty bol profesionálny horský sprievodca. Ani ostatní však neboli žiadni amatéri. Mali za sebou tisícky kilometrov na lyžiach, takže môžeme predpokladať, že boli výborní lyžiari a navyše mali skúsenosti s turistikou v extrémnych podmienkach. Kondične a profesionálne teda dobre vybavený tím. Uralský okruh, ktorý mali absolvovať, pozostával zo 400 kilometrov zasnežených lesov a tundry. Vyraziť mali z dedinky Vizhay, odkiaľ sa mali presunúť na Horu mŕtvych a zase naspäť.

Djatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešenáDjatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešená

K začiatku výstupu dôjde koncom januára roku 1959. Skupina plná síl a odhodlania štartuje už zo spomínanej osady Vizhay a mieri naprieč ruskou divočinou. To, čo nasleduje ďalej, vychádza skôr z vyšetrovania, ktoré čerpalo najmä z denníka, fotiek a rôznych zápiskov. Časová mapa sa tak zostavovala veľmi ťažko a skutočnosť sa môže od domnienok pokojne líšiť. „Chalani prisahali, že sa po celú dobu výšľapu vzdajú cigariet. Mám ale pochybnosti, či majú tak silnú vôľu, aby to zvládli,“ napísala do denníka Zina Kolmogorová – 23. január 1959. „Všetko sa zdá byť v poriadku, konverzácia je v plnom prúde a bavíme sa vtipmi,“ píše Jurij Dorošenko – 27. január 1959. Už po pár dňoch sa vyskytnú prvé problémy. Jeden z členov, konkrétne Jurij Judin, sa sťažuje na bolesti a výpravu 28. januára opúšťa, aby sa sám vrátil späť do neďalekej dedinky. Stal sa tak jediným, kto Djatlovu výpravu prežil. Deväťčlenná skupina sa po rozlúčení vydala opäť na cestu priesmykom.

Djatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešená

Na prelome mesiacov dorážajú do cieľa, aby si pod Horou mŕtvych rozostavali svoj posledný tábor. Igor Djatlov ešte stihol vykresliť situáciu tesne po dostavaní stanov. „Sme unavení, nemáme dostatok dreva, nevládali sme vykopať dieru na oheň, večerali sme priamo v stane, o chvíľu zaľahneme.“ Nič nenasvedčovalo tomu, že ich prekvapí neznáma sila, ktorá im uštedrí ich posledné chvíle na Zemi. Djatlovov zápisok bol posledný. Žiadne ďalšie informácie. Čo nasledovalo, už môžeme len odhadovať. Pár hodín po zaľahnutí ich niečo muselo prebudiť a poriadne vystrašiť. V stanoch zrejme prepukla panika. Nik netušil, čo sa deje. V rýchlosti vybiehajú zo stanov do dvadsaťstupňového mrazu, mnohí bosí, niekto v spodnej bielizni, každopádne nikto nie je oblečený na dlhšie zotrvanie v tak mrazivých podmienkach. Ako skúsení outdooristi vedia, že v tak silných mrazoch nemajú šancu dlho prežiť. Čo ich vyľakalo natoľko, že sa boja vrátiť späť k stanom? Asi 300 metrov od svojho tábora sa poloodetí zhromažďujú. Premýšľajú, čo ďalej. Ísť späť neprichádza v úvahu. Rozhodnú sa ísť do lesa vzdialeného asi kilometer. Primárne sa pokúšajú založiť oheň. Jurij Krivonišenko a Jurij Dorošenko skúšajú vyšplhať na strom, aby dovideli na tábor, poprípade opísali aktuálnu situáciu. Les je totiž položený nad úrovňou ich stanového tábora.

Djatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešenáDjatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešená

Vetvy na stromoch sú však v dôsledku ťažkého snehu zlámané a nestabilné. Mráz postupuje stále hlbšie a hlbšie. Zrejme neznesiteľný pocit chladu vpúšťa do krvi adrenalín odhodlanej trojici Slobodin, Kolmogorová a Djatlov, ktorí sú odhodlaní vrátiť sa k stanom. Ešte netušia, že idú priamo do náručia smrti. Po 300 metroch umiera bosí Djatlov na podchladenie. O pár metrov ďalej mráz poráža Slobodina. Okrem podchladenia však mal takmer 20 centimetrovú fraktúru lebky a nespočetne modrín. Pár sekúnd neskôr padá do snehu aj Kolmogorová. Približne v tej istej dobe v lese postupne umŕzajú aj Krivonišenko a Dorošenko. Z deväťčlennej skupiny už zostali len štyria. Tí sa vydávajú opačným smerom, aj keď vedia, že je veškeré ich úsilie bez šance. Prvý mrzne Thibeaux-Brignollel. Aj ten je neskôr nájdený s mohutnou fraktúrou lebky. Nasleduje ho Ludmila Dubininová, ktorej telo bolo zmasakrované azda najviac. Okrem chýbajúceho jazyka a očí mala tiež vytrhnuté svaly v oblasti čeľuste. Tým zoznam možných príčin smrti nekončí. Zadokumentovaných bolo tiež desať zlomených rebier. V podobnom stave bol nájdený Semen Zolotarjov. Posledný mal napokon skonať Alexandr Kolevatov. Boris Vozrožděnij, lekár obhliadajúci telá, resp. to, čo z nich ostalo, konštatoval, že charakter zranení, ako aj to, s akou silou sú prevedené, nezodpovedá ľudskej sile a prirovnal ju k autohavárii.

V celej oblasti sa okrem stôp po usmrtených členoch nenašli žiadne iné. Absencia akýchkoľvek dôkazov o prítomnosti niekoho/niečoho druhého vytvárajú v celom prípade veľké tajomno. Tak isto ako chýbajúce stopy po boji či akejkoľvek fyzickej konfrontácii. Nájdené oblečenie navyše vykazovalo zvýšené hodnoty radiácie. Telá mali podľa pozostalých divné hnedasté sfarbenie, čo nebolo tak isto v žiadnom ohľade normálne. Odpovedí vynárajúcich sa k tomuto incidentu je nespočetne, no všetky pôsobia viac-menej bláznivo, iné riešenia sa však neponúkajú. Prvým veľmi podivným faktom je samotné oficiálne vyhlásenie, s ktorým bol prípad uzatvorený. „Úmrtie spôsobila neznáma sila, ktorú sa nepodarilo objasniť“ nie je v žiadnom prípade normálne zakončenie akéhokoľvek tragédie.

Djatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešenázdroj: wikipedia.com/Soviet investigatorsDjatlova výprava na Horu mŕtvych skončila brutálnym masakrom. Jedna z najzáhadnejších udalostí, ktorá nie je dodnes vyriešená

Nemožno sa preto čudovať, že role sa zhostili amatérski vyšetrovatelia, ktorým nahrávajú vzniknuté udalosti skutočne do karát. Jedným z nich bol aj Lev Ivanov, mimochodom hlavný vyšetrovateľ prípadu. Medzi februárom a marcom roku 1959 bol totiž sám svedkom vznášajúcich sa svietiacich gúľ, ktoré ostatne zachytila aj armáda a meteorologická stanica. Skupina skúsených turistov, ktorí sa v čase útoku nachádzali približne 50 kilometrov od miesta tragédie, potvrdili tak isto ich výskyt. Viacerí sú teda presvedčení, že za útokom stojí UFO. Ďalší obviňujú vládu bývalého ZSSR z testovania tajných vojenských zbraní, ktoré sa majú v oblasti podľa viacerých svedectiev skutočne zhotovovať a následne skúšať. Menej pravdepodobná je lavína, resp. strach z možného pádu lavíny. Prívrženci tejto teórie tvrdia, že neznámy zvuk pripomínajúci lavínu mohol skupinu natoľko vystrašiť, až v okamihu prchali zo stanov. Prečo by sa ale následne po falošnom poplachu nevrátili naspäť? Teória ďalej nevysvetľuje ani závažné zranenia a zvýšenú radiáciu. Pozornosť sa tiež často upriamovala i na kmeň Mansi a tzv. Yettiho. Myslím, že sa zhodneme na tom, že ktorákoľvek z týchto príčin spôsobila takú pohromu, je to niečo neskutočné a zrejme sa nie všetko dá vždy vysvetliť racionálnymi pohnútkami.

 

Všetky fotky sú autentické. Pochádzajú priamo z fotoaparátu, ktorí mali členovia pri sebe alebo boli zachytené pri následnom pátraní.

Miesta

Súvisiace

Komentáre

comments powered by Disqus