Dušičky sú o živote, nie o smrti

Miroslav Švický ( Žiarislav )
Dušičky sú o živote, nie o smrti

Predkovia sú tí, bez ktorých by sme neboli
Je taký prírodný i božský zákon, že všetci sme zrodení a putujeme znovu k ďalšej premene. Môžeme a máme chváliť dary tohto života, ale tiež si máme uvedomiť, že čo má začiatok, má i koniec a len to, čo začiatok nemá, neumiera. Predkovia nám dali veľa odkazov a svedectiev.

nahrobok.jpgBIíži sa 2. november, staroslovensky listopad, deň, ktorý je v štátnom kalendári označený ako sviatok Pamiatka zosnulých. Tento sviatok dodnes slovenský ľud označuje ako Dušičky, prípadne Na Dušičky, aľebo Zadušičky.

Je to náš pôvodný sviatok, ktorý pretrváva od staroslovanských dôb slobody rodného duchovna. Uctievanie duší predkov niektorí označujú ako sviatok predkrest’anský. Nie je to presné označenie, pretože ako prvok rodného, pôvodného duchovna uctievanie duší predkov nebolo krest’anstvom vytlačené, ale pretrvalo dodnes.

Už v praslovančine boli slová duch a duša podobne, ako dnes a pochádzajú z toho istého koreňoslovného (etymologického) základu. Duša súvisí so slovom duch a dýchať, ale zaujímavé je i podobne znejúce slová pre svetlo, pálenie a svietenie (dagati – páliť, svietiť). V každom prípade tak , ako už najemenej dvetisíc rokov máme slová duch a duša a na ich podstate sa nič nezmenilo, tak aj na sviatku duší a duchovna predkov – Na dušičky – sa v podstate takmer nič nezmenilo.

Slávime dušičky - sláva predkom !

Uctievanie duší predkov zakazovali a preonačovali cirkev aj komunisti.

I keď sa nemusíme úplne stotožniť so staroslovanskými vedami o živote a smrti, patrí k základnému vzdelaniu vedieť o našom pôvodnom duchovne.

img_0584.jpg

Podľa prastarého duchovna našich predkov duša mŕtveho prechádza cez bránu posvätného ohňa na ďalšiu cestu. Preto súčasťou tryzny (karu) bolo až do nedávna aj spievanie piesní, pretože Boh (predkresťanské meno svätosti z časov slobody rodného duchovna) sa zmiloval nad mŕtvym. Duša mŕtveho podľa pôvodnej viery ide do raja (všeslovanské predkresťanské slovo). Avšak spojenie so svojimi potomkami duša predkov neukončí. Z miesta predkov ich môže ochrániť a pohanenie predkov a neúcta k predkom môže priniesť živým nešťastie (taká je dnešná spoločnosť). Sošky dedov, i babiek (bábka – názov pre neskôr divadeľnú sošku) boli umiestnené v posvätnom kúte predkov oproti peci.

  • Žiarový „pohreb“ sa konal spravidla po troch dňoch po smrti.
  • Druhý „pohreb“ zvolali slovanskí predkovia po 40 dňoch
  • a tretí po roku. Tento tretí pohrebný obrad prevzala na nátlak ľudu aj cirkev v podobe zádušnej omše.

Inak však cirkev uctievanie duší a duchovna predkov (kult predkov) nám zakazovala po vyše tisícročie. Táto kultúrna nehoráznosť v podobe dlhodobého duchovného útlaku dodnes nie je napravená a ani odstránená. 

Pôvodné zádušné sviatky Slovanov boli najväčšie na jar, aj keď boli neskôr presunuté na jeseň. Aby cirkev potlačila prejavy rodného duchovna v podobe uctievania duší predkov, prekryla ako obyčajne aj tento sviatok sviatkom iným. Namiesto predkov sme museli oslavovať kresťanských svätých, z ktorých mnohí potláčali duchovno našich predkov, mnísi zo Solúna dokonca takýmto duchovným prevratom uzákonnili vládu jednej cirkvy a nevoľníctvo. A aj dnes je sviatok všetkých svätých štátnym sviatkom, akoby ich počas roka nebolo dosť. A sviatok Dušičiek, teda sviatok predkov, samozrejme štátnym sviatkom nie je. Aj keď predkov by si mohli, na rozdiel od „všesvätých“, uctiť všetci občania právneho štátu, keby sa tak „právny štát“ aj správal a nepotláčal by pôvodnú kultúru tou, ktorá nám zaviedla tisícročnú diktatúru. Na ňu potom nadviazala diktatúra komunistická, ktorá z duší predkov urobila zosnulých, keďže komunisti dušu (predkresťanské slovo) neuznávali… „Zosnulý“ znamená ten, ktorý usnul – zaspal, čo isteže je len obrazné pomenovanie a nezodpovedá jadrovému slovu „duša“, ktorú my ctíme, keď zapálime predkom sviečku. Podľa spravodlivosti, na ktorú máme sväté právo, by sviatok dnes vedený pod umelým názvom „Pamiatka zosnulých“, by mal byť premenovaný buď na pôvodný ľudový názov „Dušičky“, alebo radšej na ešte presnejší a výstižnejší pojem, ako „SVIATOK DUŠÍ PREDKOV“. Takýto názov nie je v rozpore so žiadnym duchovným zameraním, ktoré nevylučuje pojem duše a úctu k predkom.

AKO SI UCTIŤ PREDKOV V ČASE ZÁDUŠNÝCH SVIATKOV

Vráťme sa teda k duchovnu predkov, ktorého očistenie je našim posvätným právom i celospoločenským liečebným úkonom. Na znak úcty k dušiam predkov v čase tohoto sviatku, ale môžeme to urobiť aj v inom čase, zapaľujeme oheň. V starej dobe boli na miestach hrobov priamo ohniská, dnes sú to sviečky. Pred zapálením ohňa zatajíme dych a požiadame silu, ktorá podľa staroslovanských vedomstiev ohňom splodila všehomír (vesmír), o oheň. Potom vykrešeme (zapaľovačom, zápalkou…) a opatrne zapálime sviečku, lebo takto vyprosený oheň by nemal zhasnúť a nemali by sme znovu žiadať o to, čo sme uz raz dostali. Od takto zapáleného ohňa odpaľujeme ďalšie sviečky, a teda neškrtáme už zápalkami ani zapaľovačmi, pretože by vznikol na hrobe rozpor. Počas obradu uctenia duší predkov nemá byť rozpor ani v dušiach. Ľudia by sa nad hrobom, či žiarom nemali hádať, nemali by byť v zlej nálade. Cez ovládanie dychu sa zosúladia s dušami predkov a počas obradov nerozprávajú o iných veciach, a ani nerozprávajú príliš nahlas. Môžu hovoriť pochvalné slová a chvály na dušu predkov. Tiež môžu spievať posvätné, alebo pochvalné a oslavné piesne, tak, ako to bývalo zvykom. Kedysi obetovali pozostalí duši predkov jedlo a jedli ho na žiarisku alebo pohrebisku, čo sa zachovalo u južných Slovanov. Dnes to robíme skôr tak, že v deň Sviatku duší predkov, po tom, ako pred jedlom pri stole slávnostne pochválime dary (jedlo), prednesieme, alebo zvoláme „Chvála predkom!“, alebo „Sláva predkom!“, alebo obe mudry spojíme do spojenia „Chvála predkom, sláva predkom!“. Toto uctenie si predkov môže prísť pri slávnostnom stole aj po akejkoľvek modlitbe.

Sviatok dnes známy ako „Sviatok všetkých svätých“ si my, v súlade so základnou slušnosťou a kultúrou, môžeme ctiť ako „SVIATOK VŠETKÝCH SVäTOSTÍ“. Oslávime to, čo považujeme za sväté a nenecháme sa pritom vyrušovať nevedomeckými, nepravdivými, alebo slaboduchými „vysvetleniami“. Cudzie nežiadame, ale svoje si nedáme!

Chvála predkom, sláva predkom! K Sviatku všetkých svätostí a k Sviatku duší a duchovna predkov

Ku sviatku všetkých svätostí

Svedectvo o modlitbe – Kráčajúci po ceste vedomia a úcty bytostiam, veľkorodine, priateľom i nepriateľom.

spln1.jpg

Človek kráčajúci po ceste úcty v deň Sviatku všetkých svätostí chváli:

  • Stvoriteľa sveta, ktorý stvoril svarený svet zo slnečného ohňa, aby sme v ňom mohli žiť svorne so všetkým, čo je.
  • Matku mokrú a plodivú, z ktorej sily rodili sa predkovia a podľa vzoru Matiek aj opatrovali rastliny.
  • Ochrancu rodu, ktorý podľa vesmírneho rádu dal nám návod na zušľachťovanie.
  • Perného diva, ktorý nás chránil v čase všeobecných bojov, darcu dažďov a ochrancu chleba a iných poživatín.
  • Živú podstatu bytostí, ktorá sa nielen v živloch, ale aj v každodennej sile prejavuje.
  • Ďalšie úctihodné sily, ctené predkami, vďaka ktorým tu sme a smieme sa vyvíjať a prežívať nástrahy a smerovať k splynutiu a naplneniu.
  • Silu, ktorá o súcite a láske ľudskej svedectvo vypovedala a sama ukázala hranice možného…

 Človek kráčajúci po ceste úcty v deň Sviatku všetkých svätostí chváli: Všetky sily, ktoré napomáhajú porozumeniu vo Všehomíre a všetky duše, ktoré sa snažia pochopiť a s porozumením žiť všehomírny súlad, bez podmienky spôsobu cesty. Tým, ktorým sa nesnažia žiť v porozumení vo Všehomíre, alebo s tým majú ťažkosti, praje, aby sa im darilo žiť v súlade. Ustráchanám praje odvahu, nerozvážnym rozvahu, nepohyblivým život a nestálym precítenie koreňov.

S úctou a vďakou, Kráčajúci, zvaný teraz Žiarislav

Tryzna je rozlúčkou i oslavou cesty

Ahoj, Žiarislav. Rozhodli sme sa osloviť ťa, aby si nám poradil. Jeden človek, ktorý na predposlednom Slnovrate prijal meno, je mŕtvy. Jeho pohreb bol v krematóriu a necítili sme tam obradného ducha. Máme taký pocit, že by sme ho mali odprevadiť ešte aj iným spôsobom. Poradíš nám?

Odpoveď: Mal o tom človek sen a vie o koho ide. Nemal ľahkú cestu, hľadal a je dôležité, aby jeho duša našla. Ďalšie slová sa budú týkať nie jednej osoby, ale všetkých nás, ktorí vnímame duchovno ako sme.

Je taký prírodný i božský zákon, že všetci sme zrodení a putujeme znovu k ďalšej premene. Môžeme a máme chváliť dary tohto života, ale tiež si máme uvedomiť, že čo má začiatok, má i koniec a len to, čo začiatok nemá, neumiera. Predkovia nám dali veľa odkazov a svedectiev. A nejaké prichádzajú pre túto chvíľu. Človek vám teraz, v dušičkovom čase, povie niektoré.

Tryzna je oslava večného života, večnej živy, ktorá neumiera. Veci sa končia, ale reťazce pokračujú. Tak oddávna odprevádzame tých, ktorí od nás odchádzajú, na trikrát. Aj smútime a aj spievame, aj sa trýznime a aj oslavujeme to, čo žije naďalej. Tak, ako duchovia predkov, tak aj duše priateľov nás navštevujú. A to, čo nás navštevuje, to žije. My to nemáme zabiť. Máme ich uctiť a pomôcť na ceste. Aj sebe.

Na Slnovratoch a na iných výročných sviatkoch už po obrade očistenia prijali mená stovky bytostí. To sa časom násobí. Tak sa veci majú, že skôr, či neskôr, bude ich duša opúšťať telesnú schránku a našou úlohou i úlohou našich potomkov a nasledovníkov bude urobiť dobré obrady.

jasen1.jpg

Dnes je zložitá doba. Behom nášho pokolenia sa stratili kary, na ktorých sa spievali ľudové piesne, to sú tie slovanské tryzny. A súčasne sa nie v podvedomej, ale priamo vo vedomej rovine rozbehlo naše obrodné hnutie. Duchovno neumrelo, duchovno žije.

Tak, ako na svadbe, tak aj počas pohrebu je dôležité vnímať a udržať rodinnú spojitosť a pritom nezaprieť svoju dušu. Ak sa tak stalo – že rodina vybavila pohreb podľa vedomia tých, čo vybavovali a máme pocit a vedomie, že to pre odchádzajúcu dušu nestačí, je dôležité uskutočniť skutočný obrad v súlade s duchom odchádzajúceho.

Keďže žiarové obrady boli zakazované, až do dvadsiateho storočia nám predkovia na Slovensku dochovali obrad spálenia slamy spod nebohého. A teda slamy zo stružliaka – teda slamníka. Čo bol z konopného plátna ušitý „matrac“ vypchatý slamou (dodnes ho používajú alergici i vnímavejší ľudia, čo nechcú spávať na umelej hmote). Keďže dnes už málokto spáva na slamníku, ale i z duchovných dôvodov, použijeme zástupný obrad, a to takýto:

  • Priatelia a duchovná rodina sa zíde na prírodnom mieste – v lese, háji, alebo inde, kam odchádzajúci rád chodil, alebo mal k tomu miestu duchovný vzťah. Ak z nejakých dôvodov na takomto mieste nemôžeme obrad uskutočniť, uskutočníme ho na zástupnom mieste, ktoré vyberieme a naň položíme predmet (konár, kameň, hrsť zeme) z miesta, ktoré odchádzajúci vnímal ako duchovné.
  • Snažíme sa, aby na obrade bol nejaký duchovne dôležitý predmet, ku ktorému mal odchádzajúci vzťah, teda nejakú stopu živy. Ak to nie je prameň vlasov, môže to byť kúsok odevu, posvätný predmet alebo nejaká vec, alebo jej časť, s ktorou bol spojený. Ak je na výber, tak nie umelá hmota. Ak nie je na výber, tak to, čo je.
  • Toto pojivko by za bežných okolností v obrade rodného duchovna bolo pri tele odchádzajúceho a bolo by znamením cesty. V prípade, ak telo je pohrebané, či spálené bez náležitého obradu, pojivko zosobňuje nielen cestu, ale aj telo. Pojivko zabalíme do nefarbeného prírodného plátna (ľan, konopa) a na vybranom mieste ho čestne umiestnime.
  • Obradník čistým spôsobom zapáli, alebo prenesie živý oheň. Obetuje posvätné zelinky podľa spôsobu vedomeckých predkov alebo predchodcov, pozdraví 4 strany a dokola pravotočivo rozfukuje dym na vysvätenie miesta a očistu prítomných.
  • Potom pristúpi k hranici, okolo ktorej je prírodne vyznačený kruh (očiaraný dymom, alebo aj konárikmi, kamienkami…). Na hranici, na ktorú očistení obradní pomocníci položili pojivko, je za spevu posvätných piesní uskutočnený obrad odprevadenia, počas ktorého prítomní do ohňa obetujú posvätné bylinky alebo živicu a prajú dobrú cestu. Je dôležité, aby obradník s pomocníkmi dobre založil hranicu, aby chytila na prvý krát a to len s použitím prírodných horľavín (brezová kôra, živica, smrekové chrastie, od tenkých po hrubšie konáre).
  • S použitím ozembuchov, hrkálok, píšťal, bubnov dobov a iných prírodných hudobných nástrojov alebo bez nich spievajú prítomní na česť a cestu odchádzajúceho. V podstate môže hrať hudba, ktorú odchádzajúci vnímal ako duchovnú, aj keď nemáme celkom pôvodné nástroje. Dôležitý je duch a zapojenie živy prítomných do plného spevu.

Po odprevadení býval zádušný obrad po 40 dňoch a ďalší po roku.

Po žiarovom obrade býva tryzna – oslava s jedlom a pitím (kar) na počesť odchádzajúceho. Súčasťou tryzny boli aj obradné tance. Zádušné obrady druhý a tretí tiež môžu byť tiež pohostením náznakovo sprevádzané v kruhu blízkych. Najprv ale kus jedla a pitie obetujeme duši zomrelého.Ďalšie uctenie je na zádušný sviatok – v starej dobe jarný, dnes jesenný – Na dušičky.

Nezabudnime na účinnú mudru, ktorá by sa mala hlasno ozývať pri rozhorení ohňa, z ktorého podľa našej povesti bol stvorený Všehomír a cez ohňovú bránu sa vraciame očistení k stvoriteľovi.

Ak si ešte za živa náš blížny niečo žiada vo veci jeho obradu, je našou úlohou napriek prekážkam snažiť sa splniť mu túto vôľu – pripraviť cestu tak, ako ju potrebuje.

Také sú obrady našich predkov a ich prirodzené nasledovanie v stručnom vysvetlení. Chvála.

Obrad za duše a duchovno predkov

img_9453.jpg

Chlapci niesli na márach telo obviazané plátnom, položili ju na prichystanú hranicu vystlanú smrekovou čačinou. Obradník vydymil kadidlom hranicu, skloniac sa s kadidlom na 4 strany a potom obišiel kruh ešte raz obrátený k prstencu ľudí, čo stáli okolo hranice. Po tomto vyčiaraní dvojitého kruhu štyria obradníci v maskách z kôry, v dlhých plášťoch, spievali hlbokým hrdelným hlasom jeden tón. Ich kroky prerastali v tanec, ktorý sa stupňoval. Chvíľami sa oproti sebe sklonili nad postavou na hranici. Odprevádzali dušu nebožtíka na ďalšiu cestu, aby všetko prebehlo tak, ako to má byť. Masky ich mali chrániť pred silami druhého sveta. Na 4 stranách hranice stáli štyria mládenci s horiacimi lúčmi. Ženy a dievky stály okolo hranice, držali sa za ruky a spievali. Ten spev sa nedá popísať.

Plamene šľahali vysoko, mohutne a pokojne priamo hore. Mnohohlasný zbor presahoval akékoľvek známe hudobné stupnice a prepájal svet živých so svetom duchov. Okolo hranice s telom zabaleným do plátna, za kruhom žien, stále nehybne stáli štyria chlapi so štyrmi pochodňami. Skôr, než stihli dohorieť, pochodne naraz klesli a na štyroch stranách, akoby šikmého kríža, zapálili brezovú kôru. Oheň pomaly rástol , až nakoniec chytila zo štyroch strán celá hranica. „Prijmi dušu, Bože, hej“, znela pieseň z ticha, najprv podporená len koncovou píšťalou, potom aj bubnami a ozembuchmi, postupne rástla a mohutnela, až sa zmenila v mohutnú pieseň, ktorá privádzala účastníkov do zvláštneho stavu. Spev z desiatok hrdiel bol sprevádzaný výkrikmi a prevolaniami mien predkov a priateľov, ktorých duše už opustili telá. Telo na hranici bolo po čase obhorené, vyzeralo celkom ako ľudské, i keď to bola len postava vyrobená z trávy a sena.

Tryzna – staroslovanský obrad žiarového pohrebu, bol len zástupný. Tento obrad bol za všetkých predkov, ktorým od deviateho storočia až po dnešnú dobu upierali posledný obrad podľa ich vyznania. Bol to zástupný obrad aj pre štyroch ľudí, ktorí v posledných rokoch odišli zo sveta, ako ho zväčša poznáme. A bol to aj zástupný obrad, ktorý mal oslobodiť duše predkov viazané spôsobom, ktorý z duchovných dôvodov neboli v súlade s ich svedomím a vyznaním. Pieseň „Prijmi dušu…“ znela azda polhodinu, ľudia sa vlnili a prežívali niečo, čo sa dá ťažko popísať. Po skončení tejto piesne sa rozoznela „Všetko je živé vo Všehomíre“, takisto kruhová „opakovačka“. Nie viac, ako dve hodiny od začiatku obradov sa spevy prerušili. Ľudia sa rozlúčili so skupinkou s kamerami, ktorej úlohou bolo v ten deň zaznamenať 4 obrady, obrad tryzny bol posledný. Nasledovala hostina – strava – množstvo suchých nekvasených placiek, ale aj domácich chlebov a koláčov, mrváňov a svargovníkov, plody zo záhrad a pripravené nápoje rôzneho druhu, vrátane kvasených. Po hostine pokračovali piesne. Teraz už ale uvoľnené, aj radostné, pretože, ako popísali pred tisícročím niekoľkí letopisci, „Slovania sa radujú, že Boh sa zmiloval nad dušou nebožtíka a prijal ju k sebe“. Začiatok tryzny teda nebol celkom dobový, trýznivý, keďže obrad bol zástupný a v ten deň niekto neodprevádzal nebožtíka, ktorý by zomrel pred troma dňami.

img_8998.jpg

Ráno bola hmla a vlhko. V jednej chvíli sa však rozjasnilo a odvtedy až do západu slnka bolo pekne. Štyri desiatky účastníkov z Rodného kruhu začalo obrad chvály – obetín pri studničke. Po očistení studničky divicami a po obetovaní štipky soli gazdom sa na kameňoch postupne zjavovali misky s kašou, zrnom pražmom, kruhové koláče a iné pochutiny.

img_9327.jpgPotom nasledoval obrad ochrany novorodeniatka pri ctenom strome. Syn Zorana a Kristíny prijal ochranu a zborové volanie na slávu jeho mena vyvrcholilo tento obrad, taktiež skutočný.

Obrad sobáša a svadby bol pre túto chvíľu bez právoplatných záznamov, pretože tak to bolo dohodnuté. Bol to obrad pre divákov televízie, ku ktorým sa dostane cez film, aby sa dozvedeli o tom, že na Slovensku stále žije prírodná kultúra, ktorá nepotrebuje nutne na svoje svadby umelohmotné šaty a reštaurácie. Na tomto predstavenom sobáši boli aj svadobní rodičia z oboch strán, milenci v polohách mladomanželov boli skutoční. Viac snáď prezradia snímky, ak sa zadarí pôvodný úmysel tých, ktorí obrady natáčali.

Na Dušičky bol vo vedomeckom stredisku Na Medzi po prvý krát Veľký obrad za duše a ducha predkov. I keď už bez kamier, o rok bude možno obrad znova. Zážitky tých, čo sa ho zúčastnili, nasvedčujú tomu, že takýto obrad určite potrebujeme. A mimochodom – na stretnutí niekoľkí účastníci dohadovali ďalšie – skutočné obrady svadby.

Komentáre

comments powered by Disqus