Mahabharata a my

Udivujúce je nielen to, že máme dočinenia nie iba v podstate s doslovnou zhodou názvov posvätných vodných zdrojov Mahabharaty a riek Stredného Ruska, ale dokonca aj so zhodou ich vzájomného rozpoloženia

Otázka spojitosti slovanskej a indickej Kultúry v zmysle spoločných tradícií a písomných pamiatok je dodnes pre mnoho ľudí principiálne neprijateľná. Ak už niečo pripúšťajú v zmysle spoločného dedičstva, tak nanajvýš to, že Árijci prišli kedysi z Indie do Európy a v žiadnom prípade nie opačne. Sú aj takí, ktorí na všetko, čo má akékoľvek prepojenie na Rusko hľadia ako býk na červenú plachtu.

Raz a navždy si musíme uvedomiť, že to Československo pod vedením Komunistickej strany a K. Gottwalda realizovalo v Prahe politickú zmenu, ktorá viedla k vzniku Československej socialistickej republiky. Kto dodnes vidí iba „zlých“ Rusov a „dobrých“ Čechov a Slovákov, ten žije v minulosti. Akosi sme nepotrestali „komunistických zločincov“ – ale prečo netrestáme ani našich zločincov, ktorí napríklad dali povolenie na bombardovanie Juhoslávie, čo prinieslo obete aj na životoch Slovákov, ktorí žijú v Srbsku? Ani tých, ktorí drancujú štátny rozpočet a naše lesy, ba ešte si žijú ako prasiatka v žite?

Árijská a indická Kultúra je vo svojom pôvode spoločná, ale pochádza od nás, dnes Slovanov – Severu. Rovnako aj písomný systém, ktorý v Indii ostal ako priamy nástupca Karuny v podobe Samskritu, pričom u nás sa môžeme k tej istej podstate priblížiť oveľa jednoduchšou, ale rovnako Obraznou Staroslovienskou Bukvicou nie je pre určitý druh ľudí prijateľný. Je to naše Kultúrne dedičstvo, dedičstvo našich Predkov. Nie je však povinné, pretože sloboda rozhodovania ostáva plne rešpektovaná Jemnohmotným Svetom.

Nastupuje Čas, kedy každý bude oslobodený, ale to nebude masový, pasívny jav, ako mnohí očakávajú. Skôr každý dostatne túto možnosť individuálne. Musíme však sami na sebe pracovať.

Ak sa chceme pýtať ako na to, ako sa oslobodiť, najskôr sa vynasnažme vyjsť spod rámca ohraničení, ktoré pre nás vytvorili iní. Sme síce pod vplyvom manipulácií, ale tie nikdy neprekračujú povolené rozhranie Konu Stvoriteľa. Dnes dostávame nástroje na oslobodenie sa, ale rozhodnutie ako ich použijeme je výlučne na nás – čo zahŕňa aj zodpovednosť za činy. Nástroje možno použiť aj na zlo, ale nikto nás nenúti, aby sme ich použili práve tak. Preto zlostiť sa na tých, ktorí nám poskytli nástroje, ktoré neraz používame samovoľne, aby sme porušovali Kony je presne to isté, ako maskovať svoje vlastné stopy.

 

A tak postúpme k Mahabharate. Tá totiž opisuje udalosti, ktoré sa pôvodne odohrávali na Severe Európy. Možno že niektoré aj u nás...

Najstaršie grécky mýty hovoria o rozprávkovej krajine menom Hyperborea, ktorá leží v blízkosti brehu Kronijského oceánu. Hovoria o tom, že za drsným severovýchodným vetrom Boreom sa nachádza zem, kde rastie zázračný strom so zlatými jablkami večnej mladosti. Pri podnoží tohto stromu, napájajúc jeho korene, vyviera zdroj Živej vody – vody Nesmrteľnosti. Tu, za zlatými jablkami dievčat-polovtákov Hesperíd sa kedysi vybral hrdina Herakles. Na ďalekom Severe, v Hyperborei pri Tartessii – hrade, kde spia zázraky celého sveta dovtedy, kým nenastane čas ich zrodenia, aby zostúpili k smrteľníkom na Zem – čakal Herakles na zlatý člnok Slnka. A nie je to prekvapujúce, veď Hyperborea je vlasťou slnečného Apolóna, kde ho – podľa starogréckeho mýtu – každé leto prinášali snehobiele okrídlené kone-labute.

Ale nie iba starí Gréci vo svojich legendách došli do ďalekého severného kraja. Z hlbín tisícročí zvučí tento hymnus zemi, ktorá leží pri severnej hranici sveta v blízkosti brehov Mliečneho (Bieleho) mora:

Nad Zlom výši sa táto krajina, a preto Pozdvihnutou nazýva sa! Predpokladá sa, že leží v strede medzi Východom a Západom... Je to cesta Zlatej Naberačky... V tom šírom severnom kraji nežije človek krutý, bezcitný a zločinný... Tam sú mravce aj zázračný Strom Bohov... Tu Polárnu Hviezdu upevnil Veľký Predok... Severný kraj je údajne „Povýšený“, lebo on povýšený je vo všetkých vzťahoch.

Takýmito hlbokými slovami zvestuje o ďalekom polárnom severe staroindický epos Mahabharata.

V tomto bode sa trochu pozastavíme. Dnešná oficiálna veda – poslušná Západu – veľmi nerada počuje o čokoľvek prastarom či akokoľvek pozitívnom z Ruska. Panuje v nej Západný model dejín, teda história. Napriek tomu však pravda pomaly ale nezadržateľne vychádza na Svetlo Sveta. A práve do tejto oblasti teraz vstúpime aj my.

Lesy a nivy ruského Severu nebrázdili hordy dobyvateľov, väčšina jeho slobodného a hrdého národa nepoznala jarmo poddanstva, a práve preto a práve tu sa v čistote, nepozmenené, zachovali prastaré piesne, rozprávky a povesti Rusi. Podľa mienky mnohých výskumníkov sa práve tu zachovali archaické obrady a rituály, tradície, ktoré sú omnoho staršie ako starogrécke, ba dokonca aj tie, ktoré sú zaznamenané v „indických“ Védach. Védy sú – podľa oficiálneho vedeckého sveta – najstaršie zachované kultúrne pamätníky všetkých indoeurópskych národov.

O značnej blízkosti Slovanskej a Védickej mytológie písal ešte v 19. storočí A. N. Afanasiev, ktorý pridával vzájomným zhodám v mytologických príbehoch a obradovej praxi Východných Slovanov a Árijcov značný význam.

Tieto zhody a očividné paralely sú zaznamenané aj v prácach ruských historikov a lingvistov konca 19. až začiatku 20. storočia. Stačí spomenúť aspoň A. CH. Vostokova, I. I. Sreznevského, F. Műllera, V. V. Bartoľda, N. M. Gaľkovského atď. Myšlienka spoločných zdrojov ruskej národnej kultúry a jazykov iránskeho okruhu Východnej Európy prechádza cez dielo V. A. Gorodcova DÁCKO-SARMATSKÉ NÁBOŽENSKÉ ELEMENTY V RUSKOM NÁRODNOM FOLKLÓRE. Indologička N. R. Guseva vo svojej práci INDUIZMUS zadala otázku existencie prastarej indicko-slovanskej občinnosti, ktorá je špecifická nielen pre značnú jazykovú zhodu, ale aj pre výlučnú kultúrno-hospodársku blízkosť, ktorá sa vytvorila v podmienkach dlhodobého spoločného spolunažívania. Z knihy môžeme citovať:

V dávnej minulosti sa vytvárali nielen rovnaké alebo extrémne blízke jazykové javy, ale aj tie rovnaké či podobné náboženské predstavy, ktoré je možné sledovať aj medzi slovanskými národmi a indoárijcami... Zhody indo-slovanskej sakrálnej lexiky a rituálnej praxe môžu byť iba výsledkom prastarých a dlhých kontaktov medzi predkami jednej aj druhej skupiny národov

V. A. Gorodcov DÁCKO-SARMATSKÉ NÁBOŽENSKÉ ELEMENTY V RUSKOM NÁRODNOM FOLKLÓRE

Keďže väčšina dnešných vedcov predpokladá, že na rozhraní 2. a 1. tisícročia pred n. l. sa Rody Árijcov už nachádzali v Severo-Západnej časti polostrova Industan, tak je opodstatnené predpokladať, že zhodné motívy Viery a mytológie Árijcov a Slovanov boli vytvorené dávno predtým.

Známa ruská prekladateľka hymnusov Rigvedy – najstaršej knihy indických Véd – T. J. Jelizarenková predpokladá, že pri preklade z védskeho jazyka do iných jazykov práve ruský jazyk obsahuje rad nepopierateľných výhod oproti západoeurópskymi jazykom. Tieto výhody sa prejavujú väčšinou ako zhoda medzi védštinou (samskritom) a ruštinou v prospech lepšieho uchovania anachronizmov, oproti ďaleko menšej zhode v prípade západoeurópskych jazykov. Rovnako je markantná oveľa väčšia blízkosť slovanskej a indoárijskej mytologicko-poetickej tradície.

Môžeme porovnať niekoľko mien Vysokých Bytostí v ruskom a našom jazyku s menami v samsktire.

Tu môžeme sihanuť po menách Bytostí, ktoré sme čase Noci Svaroga označovali prívlastkom „Boh“. Dnes však už vieme, že tento názov je lepšie nepoužívať. Napríklad ak vyslovíme „PERÚN“, tak môžeme precítiť ako priamo cez telo prechádza energia pre nás, pretože sme oslovili Ipostázu Stvoriteľa – nášho Nebeského Predka Perúna. Ak to isté zopakujeme v spojení „Boh Perún“ tak poľahky pocítite že energia, ktorú ste privolali neprešla cez vás – odišla k bytosti v 9. rozmernosti menom „Boh“.

Pre informáciu môžeme spomenúť, že tí, ktorých pri pokresťančovaní križiaci-jezuiti porezali a pohádzali do močiara vo Vysokých Tatrách tiež nepoužívali oslovenie „Boh“, ale iba „Nebesia“ alebo „Predok“. Takéto Kummiri sú tam aj s nimi pochované.

Nie je to teda naša pôvodná prax, aj keď v čase Noci Svaroga mala opodstatnenie.

Čo však máme v tejto oblasti zhodné s Indoárijcami? Napríklad Nebeská Bytosť Ohňa – AGNI. Ďalej Nebeská Bytosť, ktorú sme doteraz nazývali „STRIBOG“ v samskrite pozostáva z dvoch častí: „STRI“ a „BHAGA“ (vyslovujeme „BAGA“). BHAGA však neznamená „Boh“, ale „MILOSTIVÝ“. Otec Nebies SVAROG má v samskrite podobu SVARGA, teda Nebesia.

V ruštine poznáme názov „svacha“ (сваха), čo je žena, ktorá spája ženíchov a nevesty, ktorí zapaľujú nové „rodinné ohniská“, čo je zároveň aj meno ženy Nebeského AGNI – SVACHA.

Veľké množstvo zhôd dáva aj každodenná lexika:

RUSKY

SAMSKRIT

SLOVENSKY

Вас

Vas

Vás

Вам

Vam

Vám

Нас

Nas

Nás

Те

Te

Ty

То

To

To

Тот

Tot (tat)

Ten

Этот

Etad (etat)

Tento

Когда

Kada

Kedy

Тогда

Tada

Teda (potom)

Свой

Svaja

Svoj

Твой

Tvaja

Tvoj

Свояк

Svaka

Švagor

Брат

Bhratra

Brat

Мать

Matri

Matka (mať)

Праматерь

Pramatri

Pramater

Диво

Divo

Div

Дева

Devi

Deva

Речь

Rič

Reč

День

Dina

Deň

Свет

Šveta

Svet

Зима

Hima

Zima

Снег

Sneha (klzko)

Sneh

Príkladov slov by sa dalo vybrať oveľa viac.

Škodou je fakt, že doteraz neexistuje preklad védických textov do slovenčiny priamo zo samkritu. Doteraz distribuované „preklady“ sú v skutočnosti preklady až z angličtiny.

V indickom Bombaji vyšla r. 1903 kniha s vtedy veľmi zvláštnym a záhadným názvom ARKTICKÁ VLASŤ VO VÉDACH. Autorom knihy bol známy bojovník za oslobodenie Indie spod koloniálneho útlaku Británie Bal Gangadar Tilak. Celý život zasvätil výskumu svojej rodnej kultúry a národa, dlho a podrobne študoval prastaré texty, legendy a posvätné hymnusy, ktoré v hlbinách tisícročí zostavili predkovia Indov a Iráncov. A hľa – sumarizujúc tie zvláštne javy, ktoré boli v posvätných knihách opísané v indických Védach a iránskej Aveste – B. Tilak neočakávane došiel k vývodu, ktorý doslovne ohromil jeho súčasníkov: Vlasť Indoárijcov (alebo ako oni seba sami nazývali Árijcov) sa nachádzala na severe Európy, niekde v okolí Polárneho kruhu.

mahabh 02

Zdroj: Wikipedia

Kniha na čitateľov pôsobila doslovne ako výbuch atómovej bomby. Nijako sa totiž nedarilo vytvoriť predstavu, ako by európsky sever mohol byť „požehnaným krajom“, pretože práve takým ho opisujú hymnusy RIGVEDY, najstaršieho textu indických Véd.

Ale vo všeobecnej atmosfére nedôvery sa začala šíriť aj hlasy dôvery. Boli to hlasy tých, ktorí Tilakovi uverili a sami sa vypravili hľadať podľa návodu, ktorý podal indický vedec, cestu na Sever. Na výsledky nebolo treba dlho čakať. Následne za Tilakovou knihou vyšla r. 1910 ešte kniha ruského vedca a bádateľa J. Jelačiča EXTRÉMNY SEVER AKO VLASŤ ČLOVEČENSTVA. Podobne ako v Tilakovej knihe, aj Jelačič prináša množstvo citátov zo starých posvätných védických textov Rigvedy a Avesty, ktoré mohla objasniť iba SEVERNÁ hypotéza pôvodu. Treba tiež vyjasniť, že Védy, t.j. Viedenie (od vIEm), tedy hymnusy, mýty, opisy obradov či modlitby sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie predovšetkým v rodinách Žrecov, teda čas skutočného vzniku samotných textov najstarších častí Véd nevie nikto. Môže ísť o obdobie od 4. do 5. tisícročia pred n.l., t.j. o to obdobie, kedy sa (podľa názoru vedcov) začal jednotný indoeurópsky prajazyk rozpadať na jednotlivé dialektové skupiny. Vedci, ktorí sa zaoberajú skúmaním indoeurópskych jazykov prišli k vývodu, že v starých indoeurópskych jazykoch je možné nájsť oveľa väčší počet zhôd zo slovanskými jazykmi, než s akýmkoľvek iným jazykom indoeurópskej skupiny.

Treba spomenúť aj to, že najprestížnejší lingvista prvej tretiny 20. storočia, Francúz Paul Jules Antoine Meillet bol presvedčený, že staroslovanský jazyk je jedným z najstarších jazykov v spoločnej indoeurópskej skupine a pokračuje „bez akéhokoľvek prerušenia vo vývoji spoločného indoeurópskeho jazyka: v ňom sa nedajú vypozorovať tie náhle zmeny, ktoré pridávajú takú charakteristickú podobu jazyku gréckemu, talianskému (najmä latinskému), keltským, germánskym“...

 

Čo to vlastne tá Mahabharata je? Z množstva rôznych podaní, ktoré uchovávajú pamäť človečenstva, sa staroindický epos Mahabharata považuje za jeden z najväčších a najstarších pamätníkov kultúry, vedy a tradícií Predkov všetkých indoeurópskych národov.

Mahabharata dnes obsahuje okolo 200 tisíc riadkov poézie, pričom pozostáva z 18 kníh. Pre nás je zaujímavá LESNÁ Kniha, ktorá opisuje posvätné zdroje – rieky a jazerá krajiny starých Árijcov, t.j. zemí, v ktorých sa odohrávajú udalosti, ktoré opisuje veľká poéma.

Ak už hovoríme o tej veľkej (Maha) krajine – ktorú epos nazýva Bharata – tak predovšetkým máme na mysli vrcholiacu udalosť, ktorou je veľká bitka medzi dvomi príbuznými Rodmi. Tá sa odohrala na poli Kuru v roku 3102 pred n.l. Ale podľa oficálnych údajov vedy, árijské národy ešte vtedy na území Iránu a Industanu neboli. Vtedy ešte žili vo svojej pravlasti, ktorá je od Indie a Iránu dosť ďaleko. Takže kde sa to vlastne nachádzala tá krajina, kde sa odohrávali opisované grandiózne udalosti? Táto otázka znepokojovala vedcov už v predminulom storočí. Napríklad v polovici 19. storočia Nemec Friedrich von Spiegel vyslovil myšlienku, že takouto pravlasťou mohla byť jedine oblasť Východnej Európy medzi 45° a 69° severnej šírky. O rieke Volge ako východnej hranici medzi pravlasti Árijcov písal na základe štúdia starých textov v roku 1912 ďalší Nemec Friedrich Knauer. Podobných autorov bolo viac.

V skutočnosti vidíme – ak súdime podľa textov Rigvedy, Mahabharaty a Avesty – že starí Árijci veľmi dobre poznali flóru a faunu európskeho Severu, ctili si Polárku, Veľkú Medvedicu, súhvezdia Kassiopeja, Pastiera a Persea, teda súhvezdia polárnych oblastí. Jeden z prekladateľov textov Mahabharaty do ruštiny – akademik B. L. Smirnov – uvádza:

Veľký historický záujem pre riešenie otázky o vlasti Árijcov predstavujú... zmienky textu o tom, že súhvezdia, ktoré sú najbližšie k Polárke opisujú kruhy, ktorých stred je práve Polárka... Tieto súhvezdia nezapadajú za horizont, t.j. opisujú kruh, ktorý je možné pozorovať v podstate počas jednej noci a najmä počas zimy. Je to však možné iba v krajinách, ktoré sú rozpoložené nie južnejšie ako je približne 55°-56° severnej šírky. Text hovorí o nebezpečenstvách putovania po Arktických oblastiach a priamo hovorí: akonáhle človek prenikne ďalej na Sever, zahynie

B. L. Smirnov (epizódy z 3. a 5. knihy Mahabharaty)

Ale súdiac podľa textov Mahabharaty a Avesty, v epickom období (t.j. do 3. tisícročia n.l.) žili Árijci nie iba na Severe, ale aj na Juhu a v centrálnej časti Východnej Európy. Na základe čoho tak usudzujeme? Je známe, že veľká rieka Ruska – Volga – sa až do 2. storočia n.l. nazývala menom, pod ktorým ju poznala svätá kniha starých Iráncov Avesta: Ranha alebo Ra. Ale Ranha Avesty je analogická rieke Gange z Rigvedy a Mahabharaty, práve na jej brehoch žili starí Árijci, Predkovia súčasných Indov a Iráncov. Akademik V. I. Abajev píše:

Skrz rad storočí preniesli Árijci pamäť o svojej pravlasti a o jej veľkej rieke Volge. Védické „Rasa“, avestínske „Ranha“... označuje názov mytologickej rieky, ktorá „obopína zem...

V Rigvede a Mahabharate sa spomínajú aj ďalšie, veľké aj malé rieky. V medziriečí Volga-Oka je množstvo riek, mená ktorých nedokázal zmeniť ani ČAS. Tieto názvy nepotrebujú ani žiadny ďalší dôkaz či upresnenie – sú jasné aj samé osebe. Stačí iba jednoducho vypísať názvy riek v povodí Oky (Poočí) a porovnať ich s názvami „svätých prameňov“ Mahabharaty, presnejšie tej jej časti, ktorá je známa ako „Chodenie po prameňoch“. Práve v tejto časti je opísaných viac ako 200 posvätných vodných zdrojov staroárijskej zeme Bharaty v povodí Gangy a Jamuny (podľa stavu k roku 3150 pred n.l.):

Posvätný vodný zdroj

Rieka v Poočí

Agastia

Agaška

Akša

Akša

Apaga

Apaka

Arčika

Arčikov

Asita

Asata

Achalia

Achalienka

Vadava

Vad

Vamana

Vamna

Vanša

Vanša

Varacha

Varach

Varadana

Varaduna

Kaveri

Karevka

Kedara

Kidra

Kubdža

Kubdža

Kumara

Kumarievka

Kušika

Kuška

Manuša

Manušinskoj

Pariplava

Plava

Plakša

Plaksa

jazero Rama

jazero Rama

Sita

Siť

Soma

Som

Sutirtcha

Suterki

Tunši

Tušina

Urvaši

Urvanovskij

Ušanas

Ušanec

Šankchini

Šankini

Šona

Šana

Šiva

Šivskaja

Jakšini

Jakšina

Udivujúce je nielen to, že máme dočinenia nie iba v podstate s doslovnou zhodou názvov posvätných vodných zdrojov Mahabharaty a riek Stredného Ruska, ale dokonca aj so zhodou ich vzájomného rozpoloženia. Tak napríklad v samskrite aj v ruštine sú slová začínajúce sa na „F“ mimoriadnou zriedkavosťou; a tak v zozname riek Mahabharaty iba jediná nesie názov Falguna, ktorá sa vlieva do Sarasvati. Ale podľa staroárijských textov je Sarasvati jediná veľká rieka, ktorá tečie severne od Jamuny a južne od Gangy a vlieva sa do Jamuny pri jej ústí. Zodpovedá jej jedine rieka Kľažma nachádzajúca sa severne od Oky a južne od Volgy. A prečo takto? Lebo medzi stovkami jej prítokov iba jediný nesie názov, ktorý sa začína na „F“ – Faľugin! Nehľadiac na 5 000 rokov, tento nezvyčajný názov sa v podstate nezmenil.

Máme aj ďalší príklad. Podľa Mahabharaty južne od posvätného lesa Kamiaka vtekala do Jamunu rieka Praveni (t.j. Pra-rieka) s jazerom Hodavari („vara“ v samskrite znamená „kruh“). A ako to vyzerá dnes? Predovšetkým južne od Vladimírskych lesov vteká do Oky rieka Pra a leží tam jazero Goď (nezabúdajme, že jazykové reformy v ruštine „vyškrtli“ „h“).

Do tretice všetko dobré, preto ešte tretí príklad. Mahabharata opisuje ako mudrc Kaušika v čase sucha obnovil rieku Paru, ktorá bola na jeho počesť premenovaná po ňom. Epos ďalej hovorí, že nevďační miestni obyvatelia rieku aj tak nazývajú Para, ktorá tečie z juhu do Jamuny (Oka). A čo dnes? Dodnes z juhu do Oky vteká rieka Para, ktorú presne tak, ako pred tisícročiami miestni obyvatelia nazývajú Parou.

 

Čo by sme ešte mohli dodať? Nuž veru v jednom krátkom článku nemožno plne analyzovať také gigantické písomné dedičstvo Predkov ako je Rigveda či Mahabharata. Jedno by však už malo byť zrejmé – hlboká spojitosť ešte z časov pred migráciou Árijcov do Indie dokázateľne EXISTUJE.

Zatiaľ – bohužiaľ – sa u nás nenašiel nikto, kto by sa odhodlal na preklad Rigvedy či Mahabharaty priamo zo zdrojového samskritu. Všetky preklady ktoré sú k dispozícii – reč je však iba o Mahabharate – pochádzajú z dielne Krišnaitov, zdrojový text je angličtina a sú navyše upravené podľa jezuitského „vkusu“. Možno si všimnúť aj to, že najstarší indovédický text vôbec – RIGVEDA – akosi „nie je v obľube“. Príčinu určite každý náš čitateľ poľahky nájde.

Veríme že aj u nás sa nakoniec nájde vlastenec, ktorý sa odhodlá na preklad Rigvedy. Veď pri takejto práci môže nájsť zaujímavé miesta, ktoré sa môžu viazať nielen na Rusko, ale aj na našu zem. Je to predsa aj naše dedičstvo – dedičstvo Predkov.

Súvisiace