Na Dušičky obrad za duše predkov a priateľov

Miroslav Švický ( Žiarislav )
Na Dušičky obrad za duše predkov a priateľov

Nedelili sme sa pri hroboch na katolíkov, evanjelikov, materialistov, pôvodných, pohanov… Boli sme tam všetci spolu – v jednej – veľkej rodine

Prečo nie Dušičky? Prečo je štát neúctivý?

Podobne, ako muž tká z pradena vlny zápäsky, tak predkovia priadli z dedičných vĺn dedičné závitnice, ktorými sčasti predurčili naše cesty. Slobodná vôľa je druhou nohou tejto cesty. Sloboda bez poriadku je ako ľavá noha bez pravej. Človek bez rodu je ako molekula bez sveta. Chvála za dary, predkovia.

Dušičky ako pôvodný sviatok uctievania duší predkov je jedným z najstarších prejavov pôvodného duchovna. V pôvodnom znení – ľudovom a pradávnom – jeho názov je – dodnes – Dušičky.  V umelej podobe „Pamiatka zosnulých“ ho prevzala aj cirkev a takto bol vedený dokonca  aj v socialistickom kalendári. Aj keď „duša“, „dušička“, je niečo celkom iné, ako spánok – usnuti – z toho – „zosnulý“.  Dnes sviatok Dušičiek má nielen prekryté meno duší predkov, ale nie je vedený už ani ako pamätný deň. Akosi „len zo zvyku“ vieme, že mu prináleží 2. november – staroslovanský listopad. Zato 1. november je  štátny sviatok –  „Sviatok všetkých svätých“, myslí sa tým – katolíckych.  Prečo nie Dušičky, alebo aspoň pamiatka zosnulých, alebo rovno – sviatok mŕtvych? Či – sviatok duší predkov?  Alebo  aspoň  stroho –  sviatok predkov? Prečo nie najstarší, najdávnejší, najpôvodnejší názov – Dušičky? Prečo nie – Predkovia? Veď  – každý občan má predkov. Nie každý má svätých – ani nenáboženskí občania, ani občania pôvodného vyznania, ani občania evanjelických a iných náboženských spoločností, (ani pravoslávnych, ktorí svätých majú, ale vtedy ich neuctievajú),s výnimkou najväčšej cirkvi  nemajú katolíckych svätých. Tak prečo musia všetci uctievať povinne „svätcov“, ktorí nám napríklad vyrubovali svätoháje, a prečo nemôžu všetci slobodne a spoločensky uznano uctiť si duše predkov, alebo predkov samotných – vrámci jedného sviatku, ktorý by sa nepriečil vo svojom základe žiadnemu občanovi, ktorý prechováva aspoň nejakú úctu ku svojim predkom?

Prečo zas nadradená ideológia?

Prečo nie je sviatok pradedov, prabáb, prastarých mám a prastarých otcov a –  všetkých predkov, ktorí nám odovzdali svoje telesné správy i duševné a duchovné dedičstvo, kultúru, spôsob, priestor,  prečo zas musí byť v tom nepodarenom kalendári zasa len jedna ideológia?

Prečo? Prečo, prečo?

Lebo demokratický štát – Slovenská vec verejná – Slovenská Republika – podpísala zmluvu s teokratickým štátom, ktorého predstavitelia neboli národom volení – zmluvu o tom, že všetci občania, slobodní občania, musia, áno, musia, nieže chcú, nieže majú tu slobodu, ale – musia sa v dni sviatkov najsilnejšej cirkvi pracovne, mediálne, politicky a občiansky podriadiť jednej ideológii. Jednému náboženstvu, ktoré – hoc má nesporne aj svoje hodnoty a kladné stránky – prišlo tu invázne, ujalo sa moci s pomocou násilia a dnes je zas len predmetom politických zákulisných ťahov a vnucuje nám spôsoby, ktoré si nemôžeme zvoliť.

Pozná tento štát skutočnú úctu?

Mnohí predstavitelia tohto štátu sa správajú, akoby nepoznali skutočnú úctu. Správajú sa ako takí vypočítaví obchodníci.

Obrad odprevadenia duše zomrelého predka, Slovensko, 1. polovica 20. storočia.

Uctiť si duše predkov je jeden  zo základných prejavov všeobecnej úcty. Pisateľ od mala chodil s mamou a ďalšími z rodu na hroby predkov. Sviečky sme odpaľovali z už zapálených, podľa starého spôsobu, akoby sme napodobňovali dávny zvyk odpaľovania ohňa z hájeného ohniska svätohája. Niektorí predkovia mali dobrú smrť. Smrť – koreňoslovne – znamená dobrá smrť. Niektorí našli smrť v boji. Jedeného zastrelili fašisti v bojoch na Dukle, ďalšieho guľka z hlavne komunistickej invázie –  v Košiciach. (Ale aj keby zomreli na opačnej strane boja, aj tak by sme si ich duše uctili). Uctili sme si všetkých predkov. Všetkých vyznaní, všetkých presvedčení, všetkých spôsobov života a umretia.  Niektorým sa podarilo umrieť doma, niektorí umreli v nemocnici, v duchu našli nakoniec dobrú smrť. Smrť môže byť dobrá. (V niektorých krajinách je štátny sviatok „Memorial day“, teda Deň pamiatky (všetkým) mŕtvym a to je lepšie v tom, že je to sviatok pre všetkých občanov a zákon neuprednostňuje jedno vyznanie pred ostatnými.

Áno, smrť vlastne vo vesmíre nie je, je to len prechodný stav živy. Aha – rody pokračujú, rodia sa deti. Nenechajme si vziať deti, nenechajme si vziať svet, nedovoľme prerušiť naše materské a otcovské reťazce – nekonečné závitnice – strachom zo zlého sveta. Svet nie je zlý. Všehomier je dobrý, vidíme to zvlášť vtedy, keď sa rodia deti. A – keď udržiavame úctu k predkom. Kto si nectí predkov, nectí si ani potomkov. Úcta k predkom, k ich dušiam a k ich duchovnu, to je v základni celostného, prirodzeného duchovna.

V našej rodine – v našom rode – sme si ctili všetci predkov. A – všetkých predkov. Nedelili sme sa pri hroboch na katolíkov, evanjelikov, materialistov, pôvodných,  pohanov… Boli sme tam všetci spolu – v jednej – veľkej rodine.

Prečo to tento nevedomecký štát nedokáže???

Naši predkovia nie sú mŕtvi - Dušičkami si uctíme ich živu, ktorá je aj v nás

Dnes v noci prišla k človekovi Babka. Už je to mnoho rokov, čo nežije v tomto svete. Len prišla, mlčky niečo povedala a potom odišla. Odkaz dala pisateľovi. A pisateľ dáva ďalší odkaz čitateľovi.

Robíte chybu, keď sa na svojich predkov pozeráte ako na mŕtvoly. Nie sú mŕtvi. Živa má svoje chody. Prejavený život sa napája na neprejavený život, aby sa cez bránu neprejavenosti znova prejavoval.

Predkovia nie sú mŕtvi. Keď sme boli malí, chodili sme do farského dvora. Preškrabali sme sa cez stenu a skočili sme do nádvoria. Bol tam strašidelný čierny koč so strašidelnou čiernou čipkovanou výzdobou. Okolo neho bola burina väčšia ako my. Hrali sme tam skrývačku. Vtedy bolo veľmi veľa detí a menej starých ľudí. Občas niekto zomrel. Vtedy ten koč asi vybrali a odviezli ho na ňom. Nikdy sme to nevideli. Nechceli by sme aby nás viezli na takom koči.

Predkovia nie sú mŕtvi. Človeku sa nikdy nesnívajú nehybní, v jame, nahnití ani skamenení. Vždy sa snívajú živí. A varujú pred zlým, alebo dávajú dobré rady. V našom rodnom duchovne je zvyk – Na Dušičky sa s predkami stretávať. Hodovať s nimi – hodovať ako hodinu hodnú s nimi tráviť. Dať im obetiny, chváliť spolu dary, jesť, piť a tancovať a spievať piesne, aj také, ktoré oni poznajú. V jazyku, ktorý oni poznajú.

Predvčerom bol u mňa hosť – že zakladá s cudzincami nejakú spoločnosť, všetko v cudzích slovách a výrazoch, aby mohli celozemsky spolu prijímať myšlienky a „prostriedky“, teda – peniaze. Človek ho skarhal – že prečo na dušičky jazdí do cudziny zachraňovať Zem, keď zem je závislá na tom, ako sa spájame s ňou, so našimi živlami, s našimi divmi, cez prírodné duchovno predkov. Jeho starý rodičia by mu asi nerozumeli. Človek odmietol sektory a granty a vypovedal takú myšlienku zo svojho stredu. My nie sme kolónia, my sme všehomír. Naši predkovia nám k tomu dávajú silu. S úctou k iným, s vierou k rodnému, sme deti Matky Zeme, sme synovia a dcéry Všehomíra. A tento svet je nielen náš. V súlade s povesťou o troch grošoch môžeme povedať, že sme v našom svete, vo svete našich predkov a vo svete našich potomkov. Medzi našimi predkami a potomkami, či nasledovníkmi, je len jedna tenká hranica. Sme to my.

Na Dušičky obrad za duše predkov a priateľov

jesenDrahá rodina,

Po vyše tisíc rokov našim predkom odopierali posledný obrad – obrad odprevadenia duše – v pôvodnom duchu.

  • Po zákaze pôvodného duchovna došlo nielen k zákazu žiarových tryzien – žiarových „pohrebov“ *1.
  • Došlo dokonca k tomu, že počas sviatkov duší predkov boli predstaviteľmi moci a privezeného, nanúteného duchovna plienené zádušné sviatky, teda ich účastníci boli zabíjaní a ich majetok kradli *2
  • Počas celého stredoveku boli pohreby v prírodnom duchu zakazované *3.

*1 Slovo pohreb súvisí s „pohrebaním“, teda so zahrabaním tela a ako také nie je označením  pôvodného obradu.
*2 Viď Kosmova kronika česká, vyčíňanie Břetislava II, na Slovensku a Morave to prebehlo skôr podľa Súdneho zákonníka pre ľud – viď Miro Žiarislav Švický,  Návrat Slovenov v duchu a slove.
*3 Viď Martin Slivka, Slovenské ľudové divadlo.

 

Vidimír: Chystá sa dušičkové stretnutie a na ňom tanec duchov. Ide o pôvodný obrad, alebo a novodrevo? Prípadne – ako sa to prekrýva?

Žiarislav: Dušičky boli pod vplyvom západnej cirkvi presunuté z obdobia zrelšej jari na jeseň. Cirkev jednak sviatky presunula a druhá vec je, že ich aj prekrývala sviatkom všetkých svätých, ktorí mali byť uctievaní namiesto ducha a duchovna predkov. Názov Dušičky je však pôvodný a svedčí o tom, že aj sviatok je pôvodný. Staršie podoby osláv duchov predkov spočívali v spoločných obradoch s týmito dušami. A teda predkovia pálili na miestach žehier, či pohrebíšť, obetné ohne, neskôr sviečky. Dušiam predkov obetovali jedlo aj pitivo. Teda pozostalí akoby jedli s nimi. Tieto sviatky boli vlastne stretnutím s týmito dušami, ktoré nám odovzdali časť živy a aj ďalšie duchovné dary. Sloveni oslavovali duše predkov aj spevmi a tancami. Pri obradných tancoch boli často ustrojení tak, že mali tvár prekrytú nalíčnicou, z viacerých dôvodov. No a teda tieto sviatky sú pôvodné. Ale ako si si všimol aj pred rokom, keď sme pre dvoch, čo v tom roku zomreli, robili zástupnú tryznu, napájame sa na dávnejšie poňatie tohto sviatku, než aké je dnes zachované v dedinách. Keďže sme dávne obrady vynovili, zákonite sú nielen tradičné, ale aj novodrevné. Tak, ako každé duchovno na svete, aj naše pôvodné duchovno sa vyvíja, pretože to je na prežitie nutné. Ak sa opýtaš na nejakú osobitnú vec, dostaneš odpoveď.

Vidimír: Zaujalo ma, že počas obradov si z časti prekrývali tvár a chystali obradové odevy z rôznych dôvodov. Aké odevy a aké dôvody? 

Žiarislav: Jeden dôvod obradového ústroja spočíval v ochrane obradníka. Nebožtík, teda duša neživého človeka, je z nášho hľadiska z iného sveta. A pred takýmito silami, ak sú, čo ľudia vnímajú, že sú, sa treba chrániť. Nalíčnica je niečo, čo chráni jastvo, keďže obradník mení podobu tváre. Niekedy máva na ústroji  aj ochranné prvky, ako napríklad červenú tkaninu, ktorou sú obšité očné priezory…Predkovia sa stali časom uctievanými, aj preto, že ich hodnotu ocenia často pozostalí viac po smrti, ako za života, keď sú podrobený kritickým hodnoteniam. Po smrti sa prístup k predkom často mení a stáva sa úctivejším aj u menej vedomých ľudí. Pravda, úctiví k predkom môžeme byť aj počas života. No a ako príklad potreby nebiť v boji s dušami už neživých svedčí aj príslovie „o mŕtvych len dobre“.  Sú ale aj ďalšie dôvody ustrojovania obradníkov.

Vidimír: Aké ďalšie dôvody?

vtak

Žiarislav: Vnímame Dušičky ako sviatok duší predkov, ale aj Dušičky, ktoré boli kedysi Na Ducha – Na Turíce, ako sviatok duchovna predkov. A duchovno predkov sa prejavuje aj v uctievaní posvätných síl, ktoré vnímame ako prírodné živly, svätosti, duchovné hodnoty. A v tomto ohľade sme aj novodrevní. Lebo sviatok, ten ožíva a nadobúda novú silu. Rozšírené rozmery a dávnu podobu nie je možné presne obnoviť a ani to nie je cieľ, lebo žijeme dnes. Podstata sviatku je zachovaná. Ľudia sa v starej dobe tešili, že sa napájajú na duchovno predkov, že z neho dostávajú silu a tak je to i dnes, to je podstata. Preto aj spevy, preto aj tance. Ako za dávnych dôb. No a k ďalším dôvodom ustrojovania – napríklad obradník vyvoláva určité sily, ktoré súvisia s duchovnom predkov. Obrazovo – obradne. Napríklad ak niekto sa spája so silou, či silami lesa, tak môže mať ústroj, ktorá ho s lesom spája.

V starej dobe napríklad boli obľúbené ústroje – na dožinky slameník, lebo slama je z obilia, ako aj dožinkový veniec…Takže – v lese je kôra stromov, drevá…konáriky stromov, perá vtákov, kosti zvierat, parožie… Zo všetkého sa dá vyrobiť niečo, hudobný nástroj, ústroj, ozdoba…Časť celku predstavuje celok. Alebo – turoň, teda ústroj s rohmi bylinožravca alebo ich napodobenou – znamenal aj plodivosť, aj úrodu…Z dnešného hľadiska aj gazdovstvo, hospodárstvo a teda ekonomiku… Treba sa na to pripraviť, rozjímať, uvažovať a hlavne sa vnárať. Pripraviť si odev, ktorý súvisí s predkami a s duchovnom predkov, prinajmenšom novodrevný odev je podmienka, najlepšie odev na divotance. A teda rátať aj s chladom, nestačí teda košieľka,  to len otužilcom. Kto vie, nech si prichystá aspoň samozvučné nástroje, ako roľničkové pásy, ozembuchy, hrkály, kto hrá na bubon, tak dob, žiadne exotické bubny z obchodu, ale z dutých stromov doby…Píšťaly, fujary, gajdice, čo súvisí s predkami a drevnou kultúrou. Ani husle nevadia. Treba sa na to pripravovať a ako mesiac bude dorastať k splnu aj sa postiť. Muži by nemali tri dni pred obradom tratiť osivo, zo stravy vypustiť niečo… Priniesť možno aj hodovné obetiny, na spoločný stôl. Niečo obetovať pre vec je dôležité. Budeme sa pripravovať aj piesňami a prvkami tancov, kým sa to začne. Predpokladáme, že obrad bude trvať hlboko do noci, divotance, hudba, piesne, hĺbanie, pahreba…

Vidimír: Bude aj pahreba?

Žiarislav: Určite bude oheň, ale obrad pahreby bude len keď prídu nejakí ľudia vopred na drevo, lebo na obrad pahreby potrebujeme veľa dreva. Na bežný oheň a varenie nazbierame drevo aj počas podujatia.

Chvála Žiarislav!

Dnes sa nám zo západu snažia dotlačiť Halloween a pýtam sa, ako asi naši slova(e)nský predkovia slávili tieto jesenné sviatky. Zaiste to bolo najmä poďakovanie za jesennú úrododu plodín. Cirkev kresťanov však tieto pôvodné sviatky nahradila dušičkami (presunula ich z iného obdobia) a sviatkom všetkých svätých. Stále však v ľuďoch dodnes zostala potreba osláviť tieto jesenné dni aj inak – prírodne a aj preto k nám zrejme tak ľahko prenikajú západné sviatky – Halloween, ktorý je vlastne oslavou jesene a prírody, aj keď nám v cudzej podoby. Preto sa chcem spýtať, ako teda v skutočnosti naši predkovia slávili tieto dni pred príchodom „pravej“ viery. Zaujímali by ma nejaké kontrétne obrady či zvyklosti – ak sa do dnešnej doby zachovali, pretože sa k nim nemôžem dopátrať. S pozdravom Dobromír.

Ahoj, Dobromír.
Tvoja otázka je nesmierne dôležitá, i to, že si ju zaslal. Sme duševne postihnutá kultúra, a to nie až natoľko minulým 40 – ročným režimom, ako skôr 40 – kolenným útlakom (koleno – pokolenie – generácia) rodného duchovna, ktoré až dnes odklíname. A ty si jeden z popolvárov, ktorý sa môže stať bohatierom tohoto pochodu. O tom, ako pramálo vieme o našom vlastnom duchovne, svedčí, že nevieme, čo znamená zvrat „bratanec z druhého kolena“, či výraz „pokolenie“. Súvisí to s jednym zabudnutým zvyko-obradom. Keď prišli s dieťaťom rodičia na návštevu k jeho dedovi ukázať mu potomka, on si ho posadil na koleno, čím mu uznal všetky rodové práva, uznal ho za nasledovníka. Od toho je aj výraz „pokolenie“, podobne, ako od deda je výraz dedičstvo i dedina. Nie čudo, že po tisícročnom zákaze rodného duchovna svoje duchovné dedičstvo nepoznáme.

Priznám sa, že teraz, Na Dušičky, mi ani na um nezišiel nejaký Helovin. Asi je to tým, že nemám televízor. No keďže mám duchovný „rozvid“, viem, že Helovin je koreňoslovne odvodený skomolením od slova „ilevn“, teda jedenásť – zo dňa staroanglického kalendára. Keltský sviatok tento sa volal „Samhajn“. Svietiaca tekvica (česky dýně) pochádza od amerických Indiánov, lebo tekvice tu pred inváziou do Ameriky nerástli, takže tá tiež nie je keltská. Na týchto príkladoch vidíme, aký duchovný guláš nám vtláčajú do hlavy slaboduché médiá a väčšina národa na to skočí. Keďže staroslovanské Dušičky boli v jarnom rozpuku, a pod vplyvom západnej cirkvy boli preložené na jar, Sviatok duší predkov nebol spojený s dožinkami, ale s rastom mladého, s Turícami, či Rusadlami viac, ako s úpadkom, či plodmi rastlín. Obrazne povedané, duchovno predkov prepuklo do nového, jarého života, oslavovali sme vtedy stromy života (máje) a mali rusadelné – májové voľby, vzíduvšie z duchovna predkov, pre potomkov. Vtedy sme boli zdravá a mocná, dnes nemocná kultúra, ktorá nemá moc – vládu nad sebou, a preto uctieva všetko cudzie zo zásady viac, ako svoje korene, svoju dušu, o ktorej nič nevie. A nájde sa vždy dosť, až prebytok nevedomcov – po latinsky idiotov, aby sme im ulahodili v cudzom slove, ktorí tieto nevedomectvá (idiotstvá) budú šíriť, aj keď to dnes už nemusia.

O tom, že cirkev nemá žiadne oprávnenie nasilu nám vtláčať „pravé“ duchovno, teraz písať nebudem. Nech dokáže v podmienkach rovnosti, čo je na tom pravé, a nie v podmienkach násilia a kultúrneho a hospodárskeho útlaku. Hanbiť by sme sa museli aj pred predkami, keby sme teraz neusilovali o obrodu rodného. To si so samotným učením kristovým nemusí protirečiť, ale buďme to my, kto rozhodne, či dáme, a ak, tak komu, svoj desiatok. A keď ho nedáme výpalníkom, tak asi ho nedáme ani tekvicovej hlave. A ak by sme obetovali, tak nezabudnime obetovať aj tým, z ktorých sme vzišli – svojim predkom. Zapáľme im v tichej hodinke, pri stole so svojimi blízkymi, alebo sami, posvätným spôsobom plamienok živy. Nesieme v sebe pre prežitie ich návody a dôkazom toho, že ich návody na prežitie v zásade sú dobré a úspečné, je aj to, že sme nevyhynuli, ale že tu sme!. Nenalaťme kadejakým exotickým hitom. Vedomectvá (šamanstvá) majú v sebe vždy aj uctievanie predkov a keď toto v nejakom učení chýba, nie je to pravé učenie. Ak chceme, aby sme v dnešných pohnutých časoch, v časoch rozvratov a invázií kultúr, aby sme prežili, udržujme si svoje rodné duchovno. Uctime si predkov a dajme tak možnosť na prežitie našej kultúry aj pre svojich potomkov a nasledovníkov.

Komentáre

comments powered by Disqus