O hriechu, vine a zodpovednosti

Miroslav Švický ( Žiarislav ) Kresťanstvo
O hriechu, vine a zodpovednosti

Cesta z oslobodenia od hriechu, ktorý si vlastne ani nespôsobil, má viesť uctievaním náboženstva, ktoré tento dedičný pocit hriechu spôsobilo
Aby bol človek schopný cti, potrebuje nielen schopnosť rozlišovať, ale aj schopnosť vzdávať úctu

Žijeme v spoločnosti, ktorá je dôkladne prešpikovaná vinou. Prijala invázne náboženstvo, v ktorom sa deti rodia vinné, pretože podľa prvého dielu hrubej knihy je vina dedičná, je dedičný hriech. V tomto hriechu, ktorý je príčinou viny, sa bahnia mnohí, ktorí zdieľajú toto náboženstvo. Na uvrhnutých do dedičného hriechu potom vytasia hlášku, že ktosi pred dvetisíc rokmi umrel mučeníckou smrťou aj za iných, ktorí mu majú byť zaviazaní, i keď sa narodili o dvetisíc rokov neskôr. To, že najprv musí byť príčina a až potom následok, príčinnosť, teda kauzalita je pre nich nepodstatný jav. Podstatné je to, že cesta z oslobodenia od hriechu, ktorý si vlastne ani nespôsobil, má viesť uctievaním náboženstva, ktoré tento dedičný pocit hriechu spôsobilo. Čím sa dostávame do začarovaného kruhu príčin a následkov. Máš sa cítiť hriešne, ale cesta má spočívať v tom, že ti bude odpustené, keď budeš tento pocit dedičnej hriešnosti rozširovať. Aj takú otázku by mohol niekto položiť, či toto samo o sebe nie je hriechom.

Aby sme si rozumeli, nejde len o akúsi intelektuálnu rozpravu o neosobných pojmoch. Je to často aj veľmi osobné. Prírodný hospodár z Kolíňan dal dieťa do školy a rodina zvolila etiku, ale keďže etikárka v škole v ten deň nebola, dali ju na náboženstvo. Keď prišiel pre osemročnú dcérku do školy a dozvedel sa, že je na náboženstve, vošiel do triedy, že ju vezme domov. Keď vchádzal do triedy, farár práve kričal na deti, že „Všetci ste hriešni!“ Rozhnevaný otec bez slova vzal dcérku za ruku a vyviedol ju z triedy. Aby sme si určite rozumeli, bola ŠTÁTNA ŠKOLA.

Posuňme sa od hriechu, presnejšie od pocitu dedičného hriechu, k vine. Keď bol pisateľ ako malé dieťa s babkou v chráme, pamätá si to, akoby to bolo včera, kľačiace babky tam opakovali „moja vina, moja vina, moja preveľká vina“. Toto vštepovanie viny do vedomia a podvedomia sa tu deje a udržiava 1000 rokov. Hlboko ovplyvnilo naše vedomie. Vina nie je pojem z bibického nábožestva. Bolo tu už v dobe staroslovanskej. Lenže vtedy vinu mal mať len ten, kto spôsobil (zlo)činom voľačo zlého. Slovo VINA podľa koreňoslovcov pochádza z indoeurópskeho koreňa *ṷeih vo význame „smerovať k ničomu, prenasledovať“ (*1- Jiří Rejzek). Z toho praslovanské *vina, čo je všeslovanské slovo, u Baltov vo význame „vina, vada, nemoc“. Slovo viniť je teda z významu „prenasledovať“ niekoho. Prenasledovanie za zločin. Z toho je odvodené aj slovo povinnosť, ktoré je z väzenského systému (*2- Ľubor Králik). Povinnosť, slovo odvodené od viny, je teda slovo ktoré sa týkalo zločincov, čo si mali odpracovať svoju vinu alebo jej časť.

Keď je povinnosť slovo, ktoré sa pôvodne týkalo (väzených) zločincov, otázka znie, prečo nás zákonodarcovia uvrhli do povinností, ktoré sú dokonca v Ústave SR, vydanej pre slobodných občanov našej veľkoobčiny, teda štátu. Prečo, pre všetkých bohov, na nás zákonodarcovia použili tento pojem? Poznáme dokonca výraz „psia povinnosť“, čo má znamenať ešte niečo mrzkejšie. Ten pocit nevinného zvieraťa zakovaného na reťazi… Vcelku nechutné. Ako to má byť správne? Správne to má byť nie povinnosť, ale ZODPOVEDNOSŤ, čo má byť v Ústave. Zodpovednosť má v sebe koreň „ved“, prastarý koreň predstavujúci vedomie, z neho odvodené aj uvedomenie. Vedomosť, uvedomelosť, zodpovednosť . Keď zodpovedáš, keď sa zodpovedáš, vieš povedať, teda upovedomiť, uvedomiť seba, alebo iných.  Občan občiny, ktorý sa neprevinil, nemá mať povinnosti, ale zodpovednosti. Tak je to. Opravte to v tej ústave.

Pojem VINY prenesenej aj na nevinných ďaleko presahuje prostredie privezeného náboženstva. Kedysi, počas invázie kresťanstva, stačilo byť „pohanom“ na to, aby ste boli prenasledovaný a trestaný. Vina bola, ako sme si povedali hore, vztiahnutá aj na vlastných, vbíjali ju do hlavy už deťom a vychovali z nich vazalov, ktorí sa aj cítili hriešnymi a vinnými. Do toho všetkého bola (a je) vklinená novozákonná ustanovizeň odpustenia. „Vinným“ sa uľaví, objímajú sa, sú šťastní, že je im odpustené. Vďaka Jemu, vďaka náboženstvu, ktoré ich uvrhlo do viny, je im odpustené. A sú presvedčení, že ich náboženstvo je také milostivé a veľkodušné, že odpúšťa. Ó, aké „milostivé“.

Nemusíte nás milovať, nemusíte nám odpúšťať, stačí, že nás prestanete viniť. Ak vás baví sebatrýznenie, je to vaša vec, ale nám to nevnucujte. Ani našim deťom.

Áno, pojem viny nevinných ďaleko presahuje prostredie privezeného náboženstva, zahniezdil sa v ústave, zahniezdil sa v našich dušiach, v medziľudských vzťahoch, vo výchove detí, v manželstvách a rodinách. Je to veľmi vážny jav a môže spôsobuje ľuďom veľké vzťahové a duševné ťažkosti. Článok je už dosť dlhý, zhasla sviečka.

Ale keby ste chceli pokračovanie v zmysle „čo s tým“, čo so zbytočným vinením seba a iných, o tom, ako sa dajú vyladiť vzťahy a previezť ich zo stavu obviňovania do stavu ladenia vecí, dajte znať.

*1 Český etymologický slovník – PhDr. Jiří Rejzek, 2001, LEDA, Praha, *2 Stručný etymologický slovník slovenčiny – Ľubor Králik, 2016, Veda

 

Hriech v praslovančine znamená "zostúpiť z cesty"

Chyba je si myslieť, že všetko za teba vyrieši Ježiško.

Podľa niektorých človek urobil prvý hriech, keď zjedol jablko zo stromu poznania (dobrého od zlého), čo mu podala Eva. Hovoria o ľudskom egoizme a o tom, že Ježiš na seba zobral naše hriechy a preto teraz my máme byť cirkevníkmi. Kráčajúci v žiari hovorí, že nikto za vás nevezme vaše hriechy. Keď človek niekomu ublíži, má to dávať sám do poriadku. Keď človek vytrhnutý z Kruhu bytostí ublíži inému človeku, zvieraťu, rastline, Zemi, má sa snažiť žiť tak, aby svoj hriech sám odčinil. Má sa ukrivdenému ospravedlniť a utešiť ho a nie sa ísť vyspovedať do špicatého domu a potom to hodiť za hlavu, lebo veď jeho hriechy na seba zobral pojedač hriechov vystavený na šibenici. Prestante trápiť Ježiša, prestante trápiť Matku Zem, prestante trápiť iné bytosti, prestante znečisťovať posvätné živly!

Čo znamená hriech? Hriech, praslovansky grѣchъ, znamená schybiť, zostúpiť, zbočiť z cesty.

rodan_a_zivena.jpg

Aj toto slovo z praslovanského jazyka je teda predkresťanské, podobne, ako slová boh, div, nebo, raj… Ako také teda zmenilo význam v čase, keď ho zo staroslovanskej pôvodnej kultúry prebralo privezené náboženstvo. Slovo hriech teda znamenalo vybočenie z cesty, zahnutie, nebolo tak hodnotiace, ako ho chápu ľudia z byblického okruhu.

Áno, v dávnej dobe bol praotec Rodan, bola pramatka Živena, bol had, strážca posvätného svätohája a na jednom strome boli jablká. Had povedal Živene o ovocí, Ž(iv)ena odtrhla jablko so stromu, z ducha zvedela, že je dobré na jedenie a podala ho s láskou Rodanovi. Rodan ho zjedol a nič zlého sa nestalo. Stalo sa dobre a Praboh videl, že je to dobre, lebo Rodan zjedol jablko z Rodostromu. A mali sa radi a mali spolu deti a žili všetci vo svätoháji plnom posvätných jabĺk a iných plodov, za ktoré ďakovali pri posvätnom rodostrome, vo svojom rodnom svätoháji. A takto to bolo po celý vek. Neskôr si začali niektorí vyhradzovať na jablká väčšie právo a potom prišli ľudia hriechu, ktorí popreli posvätný kruh bytostí vo Všehomíre a jednu svätosť nadradili nad ostatné a seba nad iných, svoje náboženstvo nadradili nad iné a nútili ostatných pod trestom rabovania, otroctva, zabitia a zmrzačenia uctievať ich náboženstvo. Títo ľudia hriechu vytínali posvätné stromy a zráňali aj posvätný strom života a premieňali ho na šibenicu. Títo ľudia hriechu keď zabili „pohana“, ani sa nešli vyspovedať zo svojho hriechu, lebo to považovali za zásluhu. A keby sa aj šli vyspovedať, na druhý deň mu zabili brata, sestru, zabíjali aj otcov a mamy. To oni vybočili z cesty, vytrhli nás z lona Matky Prírody a svoj hriech rozširovali na iných.

Je cesta rodná, cesta posvätného súladu, cesta úcty k rodostromu živého, k prejavom Všehomiera, cesta posvätného mieru bytostí. Je to cesta Veľkého Kruhu. A potom je tu aj cesta pyramídy, cesta vytrhnutia z posvätného kola. To je cesta vybočenia z celostnosti a teda hriechu v pôvodnom význame slova. Veľký Kruh Všehomiera je to, čo nás z kletky vytrhnutia oslobodzuje.

*Praslovanskému a staroslovansému grѣchъ má zodpovedať baltoslovanské *groi-, lotyšské greizs – krivý, litovské graizús – šikmý (teda jednoznačne predkresťanské slovo). Všeslovanské slovo – rusky grech, srbsky gréch, chorvátsky griéch, poľsky grzech, česky hřích…Český etymologický slovník – Rejzek Jiří, LEDA, Praha, 2001.

Čo je to česť

Bolo to dávno. Stáli sme na chodbe, skupinka ľudí a človek sa opýtal jedného, ktorý práve tuneloval podnik, v ktorom boli ostatní prístojaci zamestnaní: „Rozmýšľal si niekedy o takej veci, ako je česť?“ On sa pozrel na človeka a opýtal sa: „Aká česť? Čo je to česť? Povedz mi, čo je to česť?“ Takto sme sa pozerali do očí a človek si tú chvíľu zapamätal. Teraz, asi po šestnástich rokoch, dostal človek takú istú otázku od niekoho iného – čo je to česť a k tomu – čo je to láska. A rozhodol sa na tieto otázky teraz už hĺbkovo odpovedať. Od koreňa.

Čo je to ČESŤ?

Česť – starosloviensky čьstь, praslovansky takisto, je od vodené od protoslovanského, indoeurópskeho základu kṷei-t- (Český etymologický slovník Jiří Reizek). Čo znamená vidieť niečo, pozerať na niečo, mať na zreteli. Koreňoslovná veda našu česť (čьstь­) smeruje k prirovnteľným výrazom árijským – k avestskému (staroiránskemu) čisti– a k staroindickému čit-ti, ktoré je joginom známe v podobe sanskritskej ako „čit“ vo význame „múdrosť“. Ten istý koreň – čit – je koreňnom slovenského slova „čítať“, teda vidieť, lúštiť, vyhodnocovať podľa náhľadu, nazerania, a to v staroslovenskej podobe „čitati“, v staroslovienskej a praslovanskej podobe čit-ti. Česť teda naše dávne praslovo a jednoznačne súvisí s múdrosťou v koreni čítať. Vzhľadom na to, že česť a čit majú ten istý pôvod v protoslovanskom – indoeurópskom kṷei-t-, možno povedať, že česť od čítanie sa ako slová odlíšili v období praslovančiny.

A teda v praslovanskom období, niekedy pred tisícmi rokov, predkovia ľudia vedeli, že nejaké „česť“ a tunelovanie spoločného majetku považovali za nečestné, teda nemúdre a je teda dosť pravdepodobné, že takýto jav nepestovali, ale odsúdili aj s jeho nositeľom.

Slovo česť so slovom „čítať“ v zmysle nazerať, rozoznávať, avšak časom ho predkovia odlíšili do významu „považovať, vzdávať úctu“. A teda na to, aby bol človek schopný cti, potrebuje nielen schopnosť rozlišovať, ale aj schopnosť vzdávať úctu (vzdávať česť). Vzdávať úctu iným, ku ktorým sa správa čestne. Môžeme teda vyhodnotiť, že ten, kto nerozlišuje tieto duchovné pojmy a má ťažkosti s nazeraním a úctou k iným, vlastne nemôže vedieť, čo je to česť. Ak začne vnímať iných, rozlišovať ich duchovné odtienky a mať k tým úctu, vtedy sa môže zjaviť schopnosť čestného konania. Keď pochopíme význam slova „česť“, môžeme pochopiť významy slov s tým súvisiacimi, ako je čestnosť, počestnosť, ctnosť, ctiť si, poctiť, pocta, poctivosť, ale i úcta a úctivosť.

Ajhľa, slovanská úcta k hosťom je čosi, o čom sa môžeme dočítať v dávnych spisoch iných národov, germánskych, či Byzantíncov. Vieme, že aj keď predkovia si ctili svoju vlasť, zem, národ, rod… a nerozpredávali tieto hodnoty, ako sa to deje dnes, mali úctu k hosťom a to už v predkresťanskom období. Zaujímavé je, že tieto hodnoty – česť a úcta – majú veľkú hodnotu už v predkresťanskej kultúre Slovenov a to i v samotnom nositeli národného ducha – v jazyku, z ktorého a ktorému sa môžeme aj dnes len úctivo učiť. Čo nám o tomto povie náš koreňový duchovný jazyk, nositeľ nášho ducha? Koreňoslovné slovníky napovedajú, že slovo „česť“ súvisí so slovom „častovať“, ktoré je prevzaté zo staropoľskej slovančiny (czestovac), teda doslova „česťovať“, vzdávať česť. Niektorí vedci (Rejzek) odhadujú kontamináciu slovom „často“. Po našom – slovo „častovať“ je asi ovplyvnené aj významom slova „často“, aj v prípade, že vzniklo zo slova „česť“.

Ale to nie je všetko. Pri pohľade na slovenský jazyk vidíme, že slovnému základu „česť“ sa nápadne podobá koreň „čist“ vo význame čistý – praslovansky čistъ. Čistý znamená v podstate okliesnený, teda oddelený a s čistením súvisí cesta. Nevedno kde sa vzala v sanskrite cesta ako cesta, teda v totožnom znení, ako u nás, asi sa zvukovo vyvinula podobne, aj keď azda pred najmenej 4 000 rokmi vzhľadom na obdobie prieniku árijských kmeňov do Indie – okolo r. 1 500 p.n.l., teda pred 3 a pol tisíc rokmi, pričom od predkov Slovanov sa museli oddeliť pochopiteľne už predtým, pred prekročením Himalájí. Čistota – praslovansky čistъ, je teda nápadne podobná praslovanskej cti – čьstь. A podobnosť je i v protoslovanskej (predslovanskej) indoeurópskej – rekonštruovanej podobe slov. Aj keď súvis medzi cťou a čistotou dnes nevieme dostatočne vedecky dokázať, je úplne zjavné, že medzi cťou a duchovnou čistotou nejaký súvis je. I keď je to neľahké vysvetliť hmotárovi, keďže náš jazyk sme nedostali v období vedeckého materializmu, ale v období duchovného vedomstva.

Ďalšie slovo s nápadne podobným koreňom, ako „čit“ vo význame múdro čítať, rozlišovať, alebo uctiť si, ctiť, je aj slovo „cit“. Koreňoslovné slovníky nepopisujú súvis medzi „čit“ a „cit“ a s pôvodom slova cit si nevedia rady. Pravdaže, vedia, že cit súvisí s čuť, sloroslovensky „čuvy“ – nervy v zmysle receptory, živodráhy, staročesky „čivy“ cítiť – rusky čuvstvovať. Aj keď nám v tomto smere vedecká etymológia nenahráva, z duchovného hľadiska je medzi čítaním v zmysle múdrosťou a medzi cítením jasný význam. A týmto by sme mohli aj našu dnešnú stať zavŕšiť: Môžeme byť bystrý (inteligentný), ale nemôžeme byť múdry, keď nemáme rozvinutý cit. Človek s nedostatočne rozvinutým citom nemá zmysel pre česť, pretože nevie nahliadať s citom na stav duše iných, nie je schopný v tejto chvíli cítiť iných a teda ich v plnšom – celostnejšom zmysle ani nevidí, nevníma, nerozlišuje, nemá na zreteli, čo je v úvode článku dokázaný význam slova česť. Tak, ako aj iné veci, ako telesná zdatnosť, rozumové uvažovanie, či iné schopnosti, aj cit sa dá cvičiť. Táto schopnosť sa dá zameraním, cvičením rozvíjať, pestovať. Môže to tak robiť osoba, i spoločnosť. Takto sa dá dosiahnuť väčší zmysel pre česť, osobný, i spoločenský. Krajný prípad citovej neschopnosti je autizmus – autista nie je schopný vnímať citový svet ľudí, zvierat a podobne, nie preto, že by nechcel, ale preto, že je duševno-telesne postihnutý, sú z citového sveta „vonku“ z dôvodov svojej nemoci. Naši priatelia, ktorí sa napríklad z dôvodu podnikateľského zaneprázdnenia (viď úvod článku) akosi nevedia dostať do obrazu dôležitej otázke – čo je to česť, však spravidla nie sú skutočnými autistami. V tomto prípade nie je tak na mieste liečenie, ako skôr vzdelanie a právo. O liečení môžeme hovoriť skôr v celospoločenských súvislostiach, keď česť je málo cenená, ctená a vyžadovaná a lož a podlosť sú spoločensky rozšírené javy. Liečba takéhoto chorého stavu je dlhodobá a vyžaduje si dostatok vôle, vhľadu, rozhodnosti a trpezlivosti.

Komentáre

comments powered by Disqus