Odluka cirkvi je vecou cti

Miroslav Švický ( Žiarislav ) Wanted Dead or Dead
Odluka cirkvi je vecou cti

Náš svätý otec môže byť azda Duch, ale nie nejaký úradník z Vatikánu, ktorého sme si nezvolili, ale berie si pre svoju organizáciu od nás odvody, ktoré ani štát nemôže skontrolovať
Ak sa cirkev hrdí, že je najstaršia organizácia na svete, tak – hlási sa k zodpovednosti za svoje minulé činy? Alebo sa hlási len k minulým majetkom?
Robia to už od staroveku, majú to zdokumentované už v Starom zákone, ktorý je plný monoteistickej hystérie, ničenia cudzích kultúr až po vyhladenie národov

Rodná cesta: Aký máš názor na odluku cirkvi od štátu?

Žiarislav: Odluka je jediné správne riešenie, ak tu máme konečne žiť dôstojne. Cirkev sa na našom území zlúčila so štátom pri cyrilometodskom prevrate za Rastislava. Za pôvodné duchovno a jeho prejavy boli staroslovenskí predkovia predávaní do otroctva, mrzačení, zabíjaní a cirkev zhabala majetok občinám i jednotlivcom (*1). Po storočnom návrate k pôvodnému duchovnu obnovil cirkevno-štátnu moc, tentokrát v katolíckej podobe, uhorský kráľ Štefan, takzvaný „svätý“.. Aj keď to bol sadista a mnohonásobný vrah, ktorý zmrzačil, umučil a rozštvrtil politických nepriateľov*** a aj členov vlastného rodu, dodnes ho mnohí svätia, podobne, ako Cyrila a Metoda, lebo zaviedol cirkevný desiatok. Pre ľudí, vyznávajúcich pôvodné, prírodné duchovno, ako aj pre iných súdnych ľudí, sú to nepríjemné dejiny. Takto sa cirkev dostala u nás k prvým majetkom – násilím, za cenu zotročenia občanov, za cenu prelievania krvi našich predkov, mučenia a smrti. Kresťania všade vystavujú tých svojich mučeníkov, ale – neumučili oni, od štvrtého storočia, oveľa viac ľudí?

RC: O inkvizícii sa vie, ale o zavádzaní cirkví sú len kusé správy…

ŽS: Toto sú málo známe veci, historici sa často boja, ako za socializmu. V každej štátnej mediálnej rade sedí nejaký vyznávač našich dávnych prenasledovateľov . V štátnej televízii a rozhlase sa boja vysielať pre cirkev nepríjemné pravdy, lebo cirkev je pod štátnou ochranou a spolurozhoduje o politike (*2) . Takto môžu ľahšie hatať našu pôvodnú duchovnú kultúru, keďže majú stále nevolenú štátnu moc. Napríklad Vatikánska zmluva, ktorú uzatvoril potajomky premiér demokratického štátu s tajomníkom nejakej stolice, čo sama seba kedysi označila za svätú, neprešla referendom, i keď jej dôsledky v občianskom živote sú dosť vážne. Prečo Vatikánska zmluva nemohla referendom, akým prešiel vstup do EÚ, keď je to taká nadštandartná zmluva, v ktorej sa náš štát podrobuje inému, nie demokratickému, ale teokratickému štátu s nevolenou vládou?. Tak, ako kedysi Cyril a ďalší vyrubovali naše posvätné stromy (*3) , tak oni znova a znova mediálne ničia náš posvätný rodostrom, ktorý je ako znak dvojkríža, čo je starý znak stromu (*4), stále obrátený hore koreňmi. Mali by sme postaviť náš strom korunou hore a zanechať uctievanie šibenice.

RC: Zmrzačenie, zotročovanie pôvodných a zabíjanie za pôvodné duchovno, toto vo filme Cyril a Metod nebolo…

ŽS: Samozrejme, že nie, stačí si prečítať titulky, kto takéto filmy riadi a podporuje. Cirkevné organizácie a štát. Nikto nevie ani o vyvraždení „pohanských“ polabských Slovanov genocídou takzvanej „svätej“ ríše (*4). Zamlčovanie, či spochybňovanie tejto genocídy trestné nie je. Toto drvivá väčšina o tom nevie, lebo dejiny sú stále sfalšované. Preto by sme v tomto rozhovore mohli priložiť aj zdroje, lebo sú to historicky známe veci, ktoré sa ale v školách nedozviete, možno práve preto, že tu je zase štát neodlúčený od cirkvi. Počúvame tu v štátnych médiach o nejakom „svätom otcovi“, čo je urážka ľudí pôvodného vyznania a všetkých nekatolíkov. Náš svätý otec môže byť azda Duch, ale nie nejaký úradník z Vatikánu, ktorého sme si nezvolili, ale berie si pre svoju organizáciu od nás odvody, ktoré ani štát nemôže skontrolovať. Ak sa cirkev hrdí, že je najstaršia organizácia na svete, tak – hlási sa k zodpovednosti za svoje minulé činy? Alebo sa hlási len k minulým majetkom?! Ospravedlnila sa nám azda niekedy? Katolícka cirkev často plače pre nepriazeň komunistov, ale v skutočnosti bola sama omnoho tvrdšia, ako komunisti – postarala sa na našom území dokonca o trest smrti za pôvodné duchovno, ktoré krátko po Štefanovi zaviedol kráľ Ondrej (*5). Čo by na to povedal Ježiš? Ďalší, dodnes oslavovaný, tzv. „svätý“ uhorský kráľ, Ladislav I., (*6), sa postaral o zhabanie majetku za obrady pôvodného duchovna, i keď isteže neostalo len pri tom. Nariadil povinné chodenie do kostola, svätenie nedele, pod trestom bitia. Dereš nebol najtvrdším cestom za odmietanie cirkvi. V tej dobe bolo bežné i umučenie, zmrzačenie, pochovanie zaživa… Stačilo, že „previnilec“ nebol tej „vyvolenej“, štátnej viery.

RC: Cirkev hovorí, že ak by bola odluka, bude žiadať vrátenie ďalších majetkov.

ŽS: V poriadku, môžeme sa vracať až do deviateho storočia, keď oni začali kradnúť majetky občín vyznávajúcich pôvodné duchovno (*X), teda našich pôvodných obcí. Keď sa cirkev vyhráža, že pri odluke bude žiadať ďalšie majetky, než aké im boli vrátené, podľa niektorých im štát vrátil aj to, čo nevlastnili, tak my nechceme vrátenie majetkov, ale prečo by malo byť tajné, ako sa k tým majetkom dostala?. Cirkevné násilie a nedobrovoľné desiatky – tu boli súvisle až do novoveku a v podstate v istej podobe sú aj dnes, keďže aj my, ktorí s cirkevnými postupmi nesúhlasíme, lebo nás potláčajú, musíme dávať peniaze na výplaty kňazov a na ich kostoly. Toto nás hlboko uráža, pretože kňazi proti nám kážu  (*7). Kázne niektorých farárov môžu vzbudiť extrémistické prejavy (*8), ako napríklad vypálenie skanzenového skladu umeleckých diel v Krivanoch, pretože podľa nezmyselnej kázne miestneho farára šlo o „pohanské sochy“. Keby niekto vypálil cirkevné sochy, tak to by si videla ten virvar, čo by nastal. Ale podľa farára bolo treba odsúdiť „pohanské sochy“, tak to je v poriadku, že ich upálili, nič sa nestalo. Robia to už od staroveku, majú to zdokumentované už v Starom zákone, ktorý je plný monoteistickej hystérie, ničenia cudzích kultúr až po vyhladenie národov. Vypálili posvätné stĺpy v Jude, robili to na Veľkej Morave, urobili to v Krivanoch v treťom tisícročí. V Detve farári tlačili na vypovedanie vraj pohanskej knihy Návrat Slovenov z civilnej predajne a aj ju vypovedali. Vitajte v našej skutočnej Svätej zemi, na Slovensku, v 21. storočí.

RC: Cirkev hovorí, že keby bola odluka, nemali by z čoho udržiavať kostoly a úrady, čo sú historické pamiatky. Nemali by na charitu. A že športovcov dotujú aj nešportovci, aj vedcov dotujú tí, čo o to nestoja.

ŽS: Zaujímavé. Tak zrazu to nie sú ich stánky, v ktorých kážu proti ľuďom pôvodného duchovna, ale zrazu sú to historické budovy. A môžeme azda aj my, ostatní, tieto historické budovy využívať? Keď budeme mať v tých „historických budovách“ svoje koncerty, hoci aj meditačné , ako to bolo v Británii, kde sme hrali, alebo prednášky a kázne v pôvodnom duchu, tak v poriadku. Ale keď v nich nadávajú na našu pôvodnú kultúru a pokračujú v tom svojom inváznom ťažení proti duchovnu našich predkov, tak nech si tie zlaté veže platia zo svojho, z darov, z majetkov, ktoré im dávajú ich ľudia . Nech si udržiavajú tých svojich Štefanov a leštia im auru za svoje úspory. Štát prispieva cirkvi peniaze, aby ona mohla robila charitu? Oni si okolo nej spravia ideológiu, nachytajú ďalšie dušičky. Ale štát to predsa môže dať chudobným aj sám a bez ideológie. Sám robím aj s ľuďmi, so sociálnymi skupinami, ktorí potrebujú pomoc a nepotrebujem na to dotácie od štátu. Je to poslanie. Áno, športovcov dotujú aj nešportovci a vedcov aj nevedci, ale športovci a vedci na nás neútočia a neutláčajú nás ako „menejcenných pohanov“. Prečo máme platiť tých, čo nás nenávidia? Nech si žijú pekne zo svojho a nech si zo svojho platia aj opravu tých špicatých palácov. Na ich stánky plné tej „vyvolenej“ ideológie, nám má brať peniaze štát, či chceme, alebo nechceme. A keď chce niekto obrániť svätoháj, alebo prírodnú rezerváciu, tak zrazu je z neho „ekologický extrémista“. Naše prírodné svätostánky musíme brániť dávno po tom, čo vyrubovali naše svätoháje, zakázali nám pôvodné sviatky od stredoveku podnes(*9), naše sviatky vytlačili vatikánskymi, okradli nás o duchovno predkov a zotročovali nás, tých máme podporovať, tých máme platiť? Toto sa deje proti väčšine národa, lebo väčšina Slovákov podľa prieskumov je za odluku cirkvi od štátu, ktorá bola aj požiadavkou 17.novembra 89, ale neudiala sa.

RC: A školy? Cirkevné školstvo vraj tiež potrebuje podporu.

ŽS: No, v štátnych školách učia biblické náboženstvo farári podľa vatikánskej zmluvy v rozpore s občianskym štátom, ale o našej pôvodnej duchovnej kultúre vo vzdelávaní takmer nič nie je. No a cirkevné školstvo vraj potrebuje ešte ďalšiu podporu. A my, ak chceme, aby naše deti neboli vystavené v štátnych školách farárskym narážkam (*10), zaočkovaných aj do ich spolužiakov, si musíme zriadiť vlastné školy, aby im nenadávali do pohanov?. Predstavte si, že dnes sa dejú také veci, že dieťa príde zo štátnej školy niekde na dedine domov, zrazu sa bojí pekla a oznámi rodičom, že musia ísť do kostola, aby sa dostali do neba a urobiť také a také posviacky, ako povedal v štátnej škole na hodine náboženstva farár… Tak my si musíme zriadiť vlastné súkromné školy a zháňať na to po odvodoch do štátno-cirkevnej pokladnice ďalšie peniaze a dovážať do nich za ďalšie náklady deti? To je snáď zlý vtip. Tak potom načo je tu štát, keď nevie zabezpečiť duchovnú rovnosť (*11), slobodu a spravodlivosť?

RC: Niektorí hovoria, že odluka cirkvi od štátu nie je možná kvôli vatikánskej zmluve, ktorá je vraj nevypovedateľná a môže ju zrušiť len Vatikán .

ŽS: Zaujímavá zmluva. Ale nič nie je nemožné. Neverím v papiere, ale v ducha. Skús si to predstaviť. Ak to politici strčia pod stoličku, tak spravíme v hlavnom meste na námestí jeden poriadny hustý koncert za duchovnú slobodu a rovnosť, ktorá je možná naozaj len po odluke. Chcelo by to, aby sa dali dokopy takí ľudia, ktorí to vedia šikovne pripraviť a boli by tam viac nabudených hudobných skupín. Boli by tam také podmienky, aby tam nebola reklama žiadnej politickej strany, ale mohli by tam byť aj občianski predníci, ktorí toto považujú za správne, bez ohľadu na vyznanie. Chcelo by to šikovne pripraviť, zohnať prostriedky na poriadne ozvučenie a podobne, splniť si oznamovaciu povinnosť, dohodnúť hudobné skupiny s poriadne natiahnutými strunami, povedať správne a trefné slová, odpáliť piesne (*12) a spustiť tam riadnu divotancovačku. A uvidíš, že veci sa pohnú.

 

(*5 ) Cirkevné nariadenie za uhorského kráľa Ondrej I. výslovne prikazuje dôsledne likvidovať všetky prejavy „pohanskej“ viery a dáva tejto činnosti platnosť zákona: „Ak by ktorýkoľvek obyvateľ Uhorska, alebo cudzinec v Uhrách sa nachádzajúci, odovzdával sa pohanskému rítu pohanského ľudu a k pravej viere Ježiša Krista sa ihneď nevrátil a neprijal svätý zákon zanechaný bohumilým kráľom Štefanom, nech je odsúdený na stratu hlavy a majetku…pohanské obrady a falošní bohovia nech sú odstránení a ich podobizne znivočené *(Slivka Martin – Slovenské ľudové divadlo – Divadelný ústav, Bratislava 2002, str. 90, podľa Péterfyho, Sacra Consilia…Viedeň 1942,. V origináli sa píše skýtskeho ľudu a skýtske obrady, názov Skýti pre všetkých „barbarov“ zaviedol biskup Synesios z Kirény)
(*X) „Svätý“ Konštantín napísal: „Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom…“ citát z veľkomoravského Súdneho zákonníka pre ľud – (Kol.autorov – Marsina R., Steinhübel J., Lukačka J., Pauliny J. – Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov – Literárne centrum, Bratislava 1999)
(*6 ) Kráľ Ladislav I., takzvaný „svätý“ (1077-1095). Aj keď za iné činy, ktoré ohodnotí ako zlodejské, stanovuje vyklanie očí, predanie do otroctva, či obesenie (*Kol. autorov – Kniha kráľov – Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov – Vydavateľstvo Kleio, Bratislava 1998, str.71), za pôvodné obrady pri stromoch, studničkách a kameňoch, „previnilci“ „svoju obžalobu nech odpykajú volom“ *(Varsik Milan – Dotyky s minulosťou – Osveta, Martin 1988, str 38).

Prečo Štefan kráľ za svätého vyhlásený bol

Alebo AKO IŠIEL VAJKO ZA KARIÉROU

Po dvoch rokoch väzenia prišli k oslabnutému staroslovenskému kniežaťu Vazulovi kati. Boli to poslední ľudia, ktorých videl. Najprv ho oslepili. Potom mu naliali do ucha roztavené olovo. Škvrkot páliaceho kovu, ktorý sa prepálil až do hlavy bolo to posledné, čo počul. Lebo potom ho prevalili na druhý bok a žeravé olovo mu naliali aj do druhého ucha. Slepý a hluchý až do posledného vydýchnutia živoril v ukrutných mukách. Kto mu to urobil? Jeho bratanec – kráľ Štefan, ktorý mal predtým meno Vajk, zakladateľ Uhorska, ktorého napriek jeho ohavnej povahe vyhlásili neskôr za svätého.

vazul.jpg

 

NADMIERU UKRUTNÝ KRÁĽ

Prečo bol Vazul, údajne „pohan“, väznený a nakoniec umučený? Pretože sa mal stať po Štefanovi podľa dobových zvyklostí kráľom. Nestal sa. Postaral sa o to kráľ Štefan, po tom, ako mu zomrel jediný syn (nedlho po tom, r. 1038 aj on zomrel). Nebola to od neho nejako až tak výnimočná ukrutnosť – napríklad svojim nepriateľským dvoranom dal Štefan vypichnúť oči a odťať ruky. Už Štefanov otec Gejza sa dostal k moci bratovraždou, keď dal zabiť svojho brata – nitranské knieža Michala. Nakoniec však aj tak ich rod vymrel a nástupníkom sa stal potomok z Vazulovej vetvy rodu. Je známy aj iný, nie príliš kresťanský skutok „svätého“ Štefana, keď po víťazstve nad Kopáňom (šomoďské kniežatstvo pri brehu Blatnohradu) nechal Kopáňove telo rozštvrtiť a jeho časti vystaviť na ťažiskových miestach kráľovstva.

K víťazstvu nad údajne „pohanským“ Kopáňom mu pomohli slovenské kniežatá Poznan a Hunt. Neskôr porazil vďaka svojej prefíkanej politike okrem na menších územiach usadených staromaďarských náčelníkov aj kniežatá slovanských mien, ako napríklad svojich strýkov – sedmohradského Zombora a Prokuja (ktorý mu už raz ušiel z väzenia) a pričlenil tak rôzne, prevažne slovanské územia (Sedmohransko, Bulharské územia, Slavónia, dočasne od Uhorska oddelená Nitrava) k Uhorsku. V Uhorsku zaviedol jednotné náboženstvo, označované ako kresťanstvo, prostredníctvom rôznych donucovacích prostriedkov a cirkevnej správy. Zaviedol napríklad povinný cirkevný desiatok. Za to, teda za cirkevnú politiku, bol vyhlásený za svätého. A k následkom tejto politiky boli okrem iného aj ďalšie zákazy rodného duchovna na Slovensku, ktorého sa ľud nemienil vzdať len preto, že kráľ si robí pred čiernymi rúchami s polovojenskou štruktúrou kariéru. Zákazy uctievania studničiek, posvätných stromov a hájov, zákazy slnovratových a iných obradov, ktoré boli prvý raz už za Veľkej Moravy Metodom ustanovené pod hrozbou zhabania majetku, otroctva a iných, aj mrzačiacich trestov, po Štefanovi opätovne ustanovovali ďalší „z božej milosti králi“ – všelijakí Belovia a iní, ktorí mali v žilách krv Vazulovho rodu s aprádovským korienkom. A to až po novovek, keď duchovný útlak sa zmenil na národnostný.

 

AKO SA BELA PRESTRELIL A MAĎAROV MONGOLI TAKMER VYVRAŽDILI

Aj keď bolo Uhorsko krajinou mnohých národov a Maďari boli vo výraznej menšine, dokonca v žilách Štefanových nasledovníkoch menšina maďarskej krvi čím ďalej, tým viac zlomkovatela, a teda uhorskí králi neboli maďarskými a hovorili všetci určite latinsky, aj tak máme mnoho dôvodov, prečo sa nestotožňujeme s uhorskými dejinami a kráľmi. Vďaka hornatosti slovenskej krajiny a duchovnej sile ľudu, či národa, pretrval náš duch a krv dodnes, a to nielen vďaka, ale hlavne navzdory uhorským kráľom, ktorí svojmu ľudu neraz spôsobovali utrpenie. Nie inak možno označiť napríklad počíňanie uhorského kráľa Belu IV., ktorý dal sťať Džingischánových poslov (teda diplomatickú delegáciu), pričom vôbec nebol pripravený na nasledovný pochopiteľný mongolský (my ho poznáme pod menej presným názvom – tatársky) vpád (1241 – 1242). Vieme si predstaviť, že k tomu napomohlo jeho pyšné vedomie o svojej vyvolenosti, ktorej sa pletú pod nohy nejaký pohanskí psi, nehodní na krku nosiť hlavu.

sv_stefan.jpg

Rozhnevaný mongolský Ďingis, k náboženským otázkam celkom ľahostajný, poslal proti Uhorsku svoje armády, ktoré vtedy v podstate vyvraždili uhorské obyvateľstvo na nížinách, teda hlavne maďarské. Potom boli nížiny znovu osídľované okolitými národmi.  Belovi IV., ktorý z boja ušiel do zahraničia, potom celý život ostalo už len naprávať dôsledky svojich chýb, za čo ho aj historici velebia. 

 

VÝMYSLY PROTI PRAVDIVOSTI

Štefan je velebený aj ako údajný ochranca národností a kultúrnej rôznosti. Jeho poučenia synovi Imrichovi, z ktorého to má vyplývať, však historici považujú za neskoršie dokreslenú aureolu, ktorá mala vylepšiť jeho obraz. V skutočnosti jeho predstava „kultúrnej rôznosti“ bola taká mizivá, že šiel po krku všetkým svojim príbuzným s výnimkou vlastného potomstva, ktorí by mohli ohroziť jeho moc. Že uhorsko bolo mnohonárodnodnostné, to nie je dôsledkom jeho tolerancie, ale mocibažnosti a podľa všetkého dobre vyvinutého citu pre vojenskú a politickú stratégiu. Jednoducho napadol každé územie, ktoré napadnúť mohol a keďže tam boli iné národy, krajina bola mnohonárodnostnou, podobne, ako v tej dobe niektoré západné štáty. Štefan sám nebol celkom Maďarom, keďže jeho mama bola buď poľská Slovanka, alebo – prinajmenšom čiastočná Slovanka (historici sa nevedia dohodnúť, či bola dcérou poľského kniežaťa, alebo dcérou Ďulu zo Sedmohradska – podľa nemeckých zdrojov bol Ďulov brat Prokuj Slovanom). Štefanova žena bola bavorská princezná Gizela (vybral mu ju otec z mocenských, a nie iných dôvodov) a medzi jeho spolupracovníkmi a spojencami môžeme vidieť ani nie tak Maďarov, ako Slovanov a Germánov (bolo to jednoducho preňho vo veci spoľahlivosti výhodnejší). Takže ako panovník vychovaný na dvore staroslovenskej Nitravy, hoc po meči z Arpádovského rodu, po praslici isteže nie, nemohol byť Štefan jednej národnosti. Popravde povedané, v tej dobe a v tých podmienkach by nemohol, ani keby ako chcel, pomaďarčovať iné národnosti, lebo keď sa chcel udržať pri moci, musel s pomocou Slovanov a nemeckých pomocníkov držať „na uzde“ maďarské kmene. Takže o nejakej osvietenosti v otázke národnostnej tolerancie je v jeho prípade ťažko hovoriť. To by sme mohli potom oslavovať ako tolerantných k národnostiam aj Lenina, alebo Stalina, ktorí neboli etnickými Rusmi, ale pochádzali tiež z menšín, a pritom tvrdo vládli sovietskej ríši, v ktorej boli rôzne národnosti a niektorým z nich trochu pozmenili územie a vládu. 

Viacmenej – tak sovietsky blok, ako aj Uhorsko, pôsobili okrem toho, že sami popreli slobodu, aj ako určité bezpečnostné zariadenie. Prečo by sme to práve Uhorsku v dejinách neuznali – prinajmenšom zastavovalo ďalšie orientálne nájazdy. 

A s údajnou kultúrnou rôznosťou to bolo za Štefana čoraz biednejšie – on tvrdo išiel po krku takisto „pohanom“, teda tým, ktorí uctievali svoje pôvodné duchovná, ako aj kresťanom inej štruktúry, než akú sám presadzoval, tých takisto napádal ako „pohanov“.  

Nezabúdajme však na to, že moderný feudálny štát bol pre iných, ako vládnucich, nepríjemnou porobou, ktorá sa dá dokázať aj telesne. Sloveni v dobách rodovej spoločnosti a slobody (aj duchovnej) boli podľa kostrových nálezov zhruba takí vysokí, ako dnes my. V období feudálneho štátu sa priemerná výška výrazne zmenšila. Menej slobody, menej živy, menej výživy… 

stefan2.jpg

 

KDE JE CESTA, PRAVDA, LÁSKA?

Dnes sa obnovuje „svätoštefánsky“ kult, hlavne v Maďarsku, kde má „zakladateľ Maďarska“ stovky sôch. V Maďarsku  si totiž pletú Uhorsko s maďarským štátom, uhorských kráľov zmiešaného pôvodu označujú za Maďarov a tasia sa počtom „maďarských“ svätých. Na Štefanovi vidíme, kto všetko sa za zásluhy mohol dostať do spolku „svätých kostí“. Čo by na takých „svätých“ asi povedal Kristus? Hodnotenie dejín, ako vidíme, je vždy len dobovým uhlom pohľadu. Hodnoty, ako „jednotný a moderný štát“ stoja často proti slobode ducha a pravdivosti. Často historici vysvetľujú, že zločinecké postupy zakladateľov „kresťanských“ štátov (nielen Uhorska, ale aj Čiech, či Poľska) boli dobré, aby nás nevyhladili ako polabských Slovanov. 

Lenže zločin ostane zločinom, aj keď ho vysvätíme. Ale ak ho oslávime, vytvárame priestor pre nové zločiny. My predsa nemáme, a ani nechceme mať slepé oči a hluché uši. Alebo snáď áno?

Cirkev - radca politických strán

Je čas na odluku cirkvi od štátu. Po vyše tisícsto rokoch.

Predstavitelia cirkvi predložili všetkým politickým stranám, ktoré pravdepodobne budú zastúpené v NR SR, svoje požiadavky. Patrí k nim napríklad popri pochopiteľnej ochrane života pred narodením a ochrane rodiny, k čomu sa pisateľ nevyjadruje. Avšak ďalšie témy, ako obmedzenie práce v nedeľu a počas cirkevných sviatkov a iné odporučenia, v podstate znevýhodňujú iných, ako klerikálnych občanov v údajne občianskom štáte, kde by si mali byť občania rovní bez ohľadu na vyznanie. Popri tom boli zverejnené správy, podľa ktorých predstavitelia cirkvi rokovali s politikmi o financovaní cirkvi štátom – Slovenskou republikou a o plnení vatikánskej zmluvy, ktorá bola uzavretá s Vatikánom bez toho, aby s tým občania SR súhlasili.

Zaujímavé je, že takmer všetky politické strany, ktoré idú do volieb, považujú tento postup cirkvi za zlučiteľný s parlamentnou demokraciou.

Pripomeňme, si, že čím menej je zmanipulované sčítanie ľudu, tým menej ľudí sa hlási k cirkvám. Namiesto pojmu „vyznanie“ sa v predposlednom dotazníku uvádzalo „náboženstvo/cirkev“ a v poslednom „náboženské vyznanie“, čo sú pojmy úzko viazané na cirkevné pojmoslovie. Prvý pojem pritom zvádzal napísať, akou cirkvou bol človek pokrstený, pri poslednom sčítaní bolo pojmoslovie o niečo exaktnejšie, i keď medzi náboženské vyznania sa neráta napríklad ateizmus, či buddhizmus, alebo aj vedomectvo, keďže ide o vyznania, ale nie náboženstvá. Napriek tomu podľa štatistík sa k cirkvám hlásili približne 2/3 obyvateľstva a väčšina obyvateľstva SR je za odluku cirkvi od štátu.

 

Odkedy cirkev zaviedla v 9. storočí na našom území totalitnú diktatúru a vládu jednej cirkevnej strany, naša pôvodná duchovná a spoločenská kultúra je neustále utlačovaná.

Občania, ktorí sa nehlásia k cirkvi, v rozpore s duchovnou slobodou, musia podporovať platy cirkevných predstaviteľov, cirkevné školy a cirkevné inštitúcie, ktoré nás utláčajú, nadávajú nám do pohanov a inak nás kultúrne znevýhodňujú.

Štát neuzákonil ani jediný pôvodný výročný sviatok pod pôvodným menom (napríklad Dušičky, Turíce a podobne), len v podobe cirkvou premeneného významu, a tak sú sviatky vysvetľované aj v štátnych médiách. Pôvodné vysvetľovanie výročných sviatkov v štátnych médiách je len náznakové.

Štát nás núti nielenže dotovať platy a štruktúru cirkevnej organizácie, ale takisto aj kostoly a cirkevné budovy. Tie sa majú považovať za národné kultúrne pamiatky, pričom ale sú dodnes symbolom neslobodného duchovného vývoja v našej spoločnosti a národe, ktoré mal svoje duchovno aj občiansku slobodu po tisíc rokov zakazovanú práve z týchto stánkov. A z týchto stánkov cirkev proti našej rodnej duchovnej kultúre neraz zasahuje.

Prečo by sme mali podporovať kostoly, keď sa nám cirkev neospravedlnila za útlak, aj novodobý a nezaručila, že nás v nich už nebudú haniť ako pohanov? Dovtedy ich považujeme za sídla predstaviteľov voči nám nenávistnej ideológie, ktorá spôsobila najväčšiu európsku genocídu – vyhubenie mnohých národov Polabských Slovanov a iných necirkevných národov a podrobila si násilím aj náš národ*.

Vyzývame všetky politické strany, aby ochraňovali nielen všetko cudzie, ale aj pôvodnú duchovnú kultúru! Tiež aby ochraňovali demokraciu a duchovnú slobodu všetkých obyvateľov Slovenska, vrátane tých, ktorí ctia duchovno predkov od pradávna a pestujú a rozvíjajú ho. Vyzývame politikov, aby zabránili tomu, aby nás cirkev naďalej utláčala. Takto sa môžeme dopracovať k duchovnej spolupráci napohľad rôznych prúdov, ktoré však môžu pracovať v prospech krajiny. My, ľudia pôvodného duchovného vyznania, sme tu, v našej zasnúbenej krajine, sme tu doma a nemáme kam ustúpiť.

S úctou k iným, so štítom pred našim.

Komentáre

comments powered by Disqus