Odmietame zákaz pôvodnej kultúry

Miroslav Švický ( Žiarislav )
Odmietame zákaz pôvodnej kultúry

Cyril a Metod nezavádzali kresťanstvo, ale cirkev. To je rozdiel. Dôkazom je ich „Súdny zákonník pre ľud“, ktorý nebol milostivý na spôsob Ježišovho učenia, ale bol písaný tak, aby sa cirkev obohatila a zničila pôvodnú duchovnú kultúru národa

K výročiu príchodu a prevratu Cyrila a Metoda. V týchto dňoch pre mnohých nepríjemného výročia príchodu Cyrila a Metoda na naše územie sme sa dočkali viacerých nepravdivých správ, ktoré sú v rozpore s našou kultúrou a právnym poriadkom rozširované za podpory štátu „našimi“ masmédiami.

img_3698.jpg

Najväčšou nepravdou je správa, že Cyril a Metod by mali byť údajne zakladateľmi našej kultúry.

Kultúra sa môže prejavovať napríklad v duchovnej, ale i v hmotnej rovine.

V duchovnej rovine sme mali dávno pred Cyrilom a Metodom celostnú kultúru prejavujúcu sa uctievaním Matky Zeme, Slnka, posvätných živlov a divov a duší a takisto uctievaním duchovna našich predkov. Túto kultúru celostného súladu Cyril a Metod nielenže nezaložili, ale ju naopak – ničili a zakazovali.

V duchovnej rovine sme mali už dávno pred Cyrilom a Metodom demokratické zriadenie, ktoré sa dnes vo vede označuje ako rodová demokracia. Tá je našim dnešným požiadavkám i užitému spoločenskému zriadeniu omnoho bližšie, ako cirkevná diktatúra solúnskych aparátnikov, ktorú oni zavádzali a ich totalitné spôsoby neskôr napodobnili komunisti. Je to práve pôvodná predkresťanská rodová demokracia, ktorá je predstupňom nášho demokratického stavu.

Slovienčina ako liturgický jazyk nie je v cyrilometodskom období žiadnou novinkou, ba práve naopak. Všetky slovanské kmene mali pôvodné obrady vo svojom pôvodnom jazyku, tak sa modlili k svojim pôvodným božstvám a to určite v rodnej reči.

Cyril a Metod zaviedli vyrubovanie svätohájov, ničenie sôch a pôvodných svätýň a ničenie akýchkoľvek pamiatok spätých s pôvodnou vedou a vierou, takže dôsledky ich činnosti nám dodnes bránia v poznaní našej pôvodnej kultúry, ktorú oni totalitným spôsobom zakázali.

Slovania používali už pred Cyrilom a Metodom viacero písiem. Hlaholika nie je prvým slovanským písmom. Je viacero strohých záznamoch o slovanských písmach, ktoré však boli fanatickými „kresťanmi“ ničené spolu s inými duchovnými artefaktami.

Cyril a Metod neboli ani prvými kresťanmi u nás a ani sa ako prví neprihovárali k predkom slovanským jazykom. Všetky kresťanské vlny sa prihovárali k našim predkom v jazyku našich predkov, veď inému by Slovania, ako v tej dobe najrozsiahlejší národ Európy, ani neboli ochotní rozumieť.

Skutočnosť, že nám vnucovali násilím kresťanstvo v slovanskom jazyku, je porovnateľná so skutočnosťou, keď vám niekto vnucuje nejaký iný cudzí režim v našom materinskom jazyku, čo sa aj neskôr stávalo (komunizmus, fašizmus).

Cyril a Metod sa okrem prekladov biblických textov do staroslovančiny predviedli totalitným „Súdnym zákonníkom pre ľud“, (prípadne „Ustanovením svätých otcov vladárom“…), v ktorom zakázali pôvodnú duchovnú kultúru. Tento predovšetkým Metodov totalitný zákon stanovoval tresty za pôvodné duchovno, ako predanie celej občiny v prospech cirkvi – teda zhabanie majetkov dediny v prospech cirkvi a predanie občanov, ktorí uskutočňovali obrady pôvodného vyznania, do otroctva. Ďalej stanovoval za pôvodné duchovno rôzne tresty od šikanovania, hladovania až po mučenie a zmrzačenie. Skutočnosť, že agenti Byzancie nahradili v tomto byzantskom zákonníku upálenie zmrzačením, ešte nie je dôvodom na bezbrehé svätenie ich osôb a činov, ktoré dali na našom území právny základ pre neskoršiu inkvizíciu.

Hlaholika nebola všeobecným literárnym písmom, ale len písmom pre biblické náboženstvo, cirkevné a cirkevnoštátne zákony a nariadenia a ideologické spisy ospevujúce zavádzanie cirkvi (Moravsko panónska legenda).

Argument, že staroslovenských predkov by ako pohanov „kresťania“ vyvraždili, ako sa to stalo Polabským Slovanom, teda že nás zachránili Cyril a Metod násilným krstom (zhora, teda nie z ľudu, ale od kniežaťa), je akousi špekulatívnou teóriou menšieho zla. To, že totalita na dlhý čas vyhrala, ešte neznamená, že by sme menšie zlo mali svätiť ako dobro.

Cyril a Metod nezavádzali kresťanstvo, ale cirkev. To je rozdiel. Dôkazom je ich „Súdny zákonník pre ľud“, ktorý nebol milostivý na spôsob Ježišovho učenia, ale bol písaný tak, aby sa cirkev obohatila a zničila pôvodnú duchovnú kultúru národa.

Jedným z následkov násilného zavádzania totalitného náboženstva je aj dlhodobá strata občianskych slobôd, ktorá vyplynula z poddanského a nevoľníckeho postavenia väčšiny domáceho obyvateľstva. Iným následkom je duchovné odtrhnutie človeka od prírody, čo dnes výrazne pociťujeme.

img_3699.jpg

Cyril a Metod u nás vládli krátky čas. Potom ich vystrnadili nemeckí katolíci a vzápätí sa na sto rokov obnovilo pôvodné duchovno. Tak, ako oni predali občiny do otroctva, tak aj ich žiakov predali do otroctva nemeckí kňazi. Potom bolo na Slovensku desiate storočie bez cirkvi a až potom sa obnovil katolicizmus, nie cyrilometodské byzantínstvo. Pre ľudí s úctou k pôvodnej kultúre je pomerne jedno, ktorá cirkev im zavádza totalitu. Totalita s obradmi v cudzej reči spôsobila aj to, že ako cudzia sa domácemu obyvateľstvu nedostala tak rýchlo pod kožu a vďaka tomu máme na Slovensku rodné – prírodné duchovno aspoň trochu zachované.

Písmo v zásade ako také nevymysleli Cyril a Metod, písmo vyvinuli takzvané “pohanské“ národy a Cyril a Metod na ich podkladoch potom vyvinuli hlaholiku. Hlaholika dnes je len síce zaujímavým svedectvom o našej reči, ale u nás nemá žiadne živé nasledovníctvo, keďže používame „pohanskú“ latinku.

Metod dokázateľne požíval neetické spôsoby vydierania, ktorými chcel dosiahnuť rozšírenie svojej moci. Patrilo k nim napríklad stolovanie „pohanov“ na zemi (viď príklad kniežaťa Bořivoja), ako aj výpalnícky list vislanskému kniežaťu pôvodného vyznania, po ktorom nasledovala križiacka vojenská invázia (moravsko-panonská legenda). 

 

Odmietame označovanie Cyrila a Metoda za svätcov mimo cirkevného slovníka, teda v štátnych masmédiách a štátnických úkonoch, pretože je to urážkou občanov pôvodného vyznania.

Opakovane odmietame dobové aj súčasné označovanie občanov pôvodného vyznania ako „pohanov“. Takéto rozdeľovanie občanov považujeme za šírenie nenávistnej ideológie, ktoré je v rozpore s našou ústavou a budeme sa voči takémuto šovinistickému postupu brániť dostupnými právnymi prostriedkami. 

Cyril a Metod našu kultúru nezaložili a ani nezaložili jej základy.

Kultúra pred Cyrilom a Metodom bola našim predkom vlastná a dodnes ju využívame v každodennom živote.

Neolitický rozvoj priniesol dávno pred metodským prevratom obrábanie zeme, poľnohospodárstvo a chov zvierat, čo je kultúra.

Stredoeurópska kultúra kruhových svätýň – rondelov spred 7 000 rokovo priniesla správy o astronomických znalostiach predkov a o slnečno-mesačnom kalendári, ktorý dodnes používame, čo už aj vtedy bola kultúra.

Kolo sviatkov slovanských je dodnes zachované v našom kalendári a cirkvi ho len pozmenili vo svoj prospech. Toto kolo pôvodných sviatkov bolo a je našou pôvodnou kultúrou.

Predkresťanská, rodová spoločnosť dala podklad pre demokraciu a takisto manželstvo, posvätenie detí, kultúru mena a ďalšie prejavy kultúry rodiny – to všetko tu bolo už dávno pred Cyrilom a Metodom.

Reč – jazyk Slovenov (Slovanov) bol vyvinutý už dávno pred Cyrilom a Metodom a dnešná slovenčina bola vyvinutá a ustanovená vďaka predkom mimo ich pôsobenia. 

Slová, ako Boh, slovo, veda a ďalšie slová zachytené v hlaholskom písme sú staršie, ako kresťanstvo a pochádzajú z našej pôvodnej duchovnej kultúry.

Predstavovať Cyrila a Metoda ako zakladateľov našej kultúry je skôr nevedomým, alebo neúctivým, až nechutným výsmechom našej vlastnej, spoločnej, pôvodnej kultúry.

Keďže sme prežili, videli, počuli a vydržali komunistické filmy ospevujúce diktátorov rôzneho zrna, vydržíme aj toto.

Berte ale na vedomie, že sa proti tomuto vymývaniu mozgov a prípadnému ďalšiemu útlaku v metodskom duchu budeme strmo brániť. Nebudeme oslavovať „vierozvestcov“, ktorý by nám chceli obmedzovať našu slobodu, ničiť naše posvätné miesta a zakazovať kultúru a duchovno našich predkov a nás. Urobíme opatrenia, aby sa naše deti nenavštevovali školy, v ktorých by im hrozilo vnucovanie totalitných vysvetlení dejín a neúctu k našej pôvodnej duchovnej kultúre.

Oslavovať duchovný útlak a zákaz pôvodnej duchovnej kultúry je porušovaním našich osobných, národných slobôd, ako i slobody vyznania.

Kresťanstvo je len jedným z výhonkov duchovnej kultúry nášho národa a ľudstva. Áno, je to dôležitý výhonok, ale nemali by sme sa tváriť, že je to celý strom. Bez stromu – bez kmeňa – pôvodného duchovna, by nebolo výhonkov a teda ani kresťanstva, ktoré je len jednou z viacerých podôb našej kultúry.

Štátna neúcta k duchovnu predkov

V období pred letným Slnovratom ma v Prahe príjemne zaskočila správa o tom, že Litovské veľvyslanectvo pripravilo na počesť Letného Slnovratu slávnostný večer. Letný Slnovrat ako štátny sviatok slávia aj Nóri. V estónskych školách je vrámci vyučovania o náboženstvách aj náuka o pôvodnom estónskom náboženstve. A ako sme na tom my?

Nás v štátnych školách na hodinách náboženstva (isteže toho „vyvoleného“) označujú za pohanov. Žeby sme mali byť radi, že nás nenapádajú ako Filištíncov? Náš štát má množstvo sviatkov z kresťanského kalendára, zato ale z pôvodného duchovného okruhu nemáme pod pôvodným názvom žiadny sviatok a ani pamätný deň. Štát velebí Cyrila a Metoda, ale dedičstvo predkov v podobe pôvodného duchovna je niečo, čo si štátni predstavitelia nikdy neuctili. Máme my vôbec tento štát považovať za svoj?

Väčšina ľudí a to vrátane kresťanov zapísaných v cirkevných knihách ako krstených cirkevníkov, väčšina ľudí vedome, či nevedome pridŕža sa prvkov pôvodného duchovna. Počas jarných sviatkom máme na stole vetvičky a na nich vajíčka so slnečnými kvetmi. Folkloristi a aj iní spievajú jarné obradné i slnovratové piesne… Výšivky i pravzory na slnečných krížoch, na slávnostných bránach… Slovenské povesti a rozprávky zozbierané Dobšinským sú snáď najčítanejším slovenským knižným dielom a je tam mnoho prvkov slovanskej a staroslovenskej mytológie, od slncového koňa, cez braček Slnko a braček vetríček, až po vedomca, hadieho kráľa a iné výjavy z nášho pôvodného duchovna.

Štát vlastne bráni bratstvu rodného duchovna s kresťanstvom, pretože nemôžeš byť bratom s niekým, kto má všetky výhody a česť, keď si pohanený v polohe nevoľníka. Takto bratstvo nevyzerá. Prečo by mala mať kultúra časti občanov výhody pred pôvodnou kultúrou, ktorí si mnohí občania napriek tisícročnému útlaku stále ctia? Pritom mnohí sa cítia prirodzene v oboch duchovných kultúrach.

Zatiaľ je to tak, že pôvodné duchovno je nielen v podriadenej polohe k tomu privezenému, ale dokonca občania, ktorí si ctia pôvodné duchovno, musia podporovať platy kňazov, ktorí ich hania a takisto platia na údržbu kostolov, v ktorých kázne proti pôvodnému duchovnu odznievajú. Máme to chápať tak, že štátni predstavitelia si našu spoločnú pôvodnú kultúru vôbec nevážia? Máme to chápať tak, že občanov s úctou k pôvodnej duchovnej kultúre považuje štát za menejcenných? Máme to chápať tak, že tento štát nie je aj našim štátom? Ak áno, tak nám to dajte jasne vedieť a my sa podľa toho zariadime.

Nechceme duchovnú vojnu, chceme zladiť národ

V kostoloch prebehli kázne proti neopohanstvu.

svantovit_farba.jpgkrize_1.jpg

Keď tesne pred rokom dvetisíc bolo v cirkevnom obežníku doporučenie na vyrubovanie stromov pri kostoloch, ktoré „zacláňajú“ kostolnú architektúru, malo to veľmi pádne následky. Padlo veľa stromov hlavne na dedinách, pri ktorých sa naši predkovia modlili (ešte z druhej polovice devätnásteho storočia sú o tom písomné doklady, napríklad z Trstína). V Detvianskej Hute padlo pri kostole šestnásť statných a zdravých líp, na jednej takejto prastarej lipe, protizákonne vypílenej, bol štátny znak. Keď v kostole v Krivanoch „kázali pán farár“ proti údajne pohanským sochám (Krivany sú známe svojím ľudovým sochárstvom), krátko na to niekto zapálil drevenicu, v ktorej ich opatroval staršina Lazorík a všetky sochy a iné pamiatky ľudovej tvorivosti v nej zhoreli

Keď som zišiel z vrchov do kokavskej krčmy, aby tam zapli televíziu (doma nemám), pretože v nej bol o tom dokument, Kokavci sa dívali na to bohapusté barbarstvo z úst toho, čo by mal byť zodpovedný, keď kázal. Ten zdôvodnil údajnú „pohanskosť sôch“ jediným argumentom :“Veď sa na nich pozrite!“ (to ako na fotky sôch, ktoré najskôr jeho poslucháč zapálil). Kokavci hromžili: „To by mohol aj na našu Runu povedať, že je pohanská!“ (V Kokave nad Rimavicou stojí pri námestí veľká drevená socha Runy – ochrankyne zemských pokladov). 

Nedávno prebehli v kostoloch kázne proti neopohanstvu. Čo chcú dosiahnuť tí, čo by mali byť duchovne zodpovední, ťažením proti „pohanstvu“? Pokračovanie tisíc rokov trvajúcej občianskej duchovnej vojny? Pálenie? Obecné sváry? Alebo len rodinné zvady?

Nech „pánfarár“ kážu o čom chcú, ale za svoje peniaze. Teda nie za peniaze nás, ľudí rodného duchovna a iných, síce často pokrstených, ale nehlásiacich sa k cirkevnej politike. Je dobré, keď kňaz hovorí v súlade so svojim duchovným presvedčením. Ale nemal by pritom napádať ľudí (prí)rodného duchovna, ktorí jedine v tejto – našej svätej zemi majú svoj posvätný domov. Na to nemá právo. Aj keď dodnes nenastala odluka cirkvy od štátu, právne sme si všetci občania rôznych duchovných naladení rovní a podľa ústavy chránení pred pohanením. Prečo majú necirkevníci dávať dane cirkvy, ktorá ich napáda? Nie je toto farizejstvo? Máme byť menejcennými občanmi vo vlastnej krajine, proti nášmu pôvodnému vyznaniu majú byť vedené kázne tých, ktorých nedobrovoľne podporujeme? Spievajú Hrončekovci v ľudovej podpolianskej pesničke: „Robte si pánfarár poriadok v kostole, ale nie s mládenci naprostred dedine“. A bolo to práve v susednej Detve, kde farár a dekan orodovali za vypovedanie vraj pohanskej knihy Návrat Slovenov a hudobných nahrávok od toho istého autora z civilnej folkloristickej predajne, ktoré trvá už desaťročie. Toto sú aké občianske slobody pre ľudí pôvodného duchovna vo vlastnej krajine? To sa máme vracať do neskorého stredoveku? Keď sa nielen duchovná sloboda, ale aj vzrast našich predkov zmenšil následkom duchovnej i občianskej neslobody? Stačí knihy vypovedať, alebo radšej spáliť? V dobe, keď je západný knižný „njúejdž“ módnym a komerčne podporovaným žánrom, tu niekto brojí proti všeobecne znevýhodnenému pôvodnému duchovnu?

Keď chce niekto niekoho ohovoriť, tak jeho vlastnosti násilne preženie, alebo zohaví, alebo zosmiešni. Takže podľa zlých jazykov sú pohania tí, ktorí zabíjajú zvieratá niekde pri soche, aby si krvavými obeťami naklonili bohov… To ako keby ste povedali, že kresťania sú tí, čo vyrubujú posvätné stromy, už od chudáka kniežaťa Rastislava prepadávali a predávali občiny pôvodného vyznania do otroctva (čo sa naozaj dialo a je to historicky doložené), vyvražďovali v druhej krížovej výprave „pohanských“ polabských Slovanov, vrátane detí (stalo sa) a nebudú sa piecť za svoje hriechy v pekle, ale ak sa zúčastnia križiackej výpravy, ich hriechy sa vraj zmažú a oni môžu ísť do neba… A to upaľovanie… Čo by povedal Ježiš na takéto „kresťanstvo“? Nie, skutoční kresťania takí nie sú. A ani skutoční ľudia pôvodného duchovna si nenakláňajú bohov tým, že nejaké stresované zviera kúpené ktovie kde podrežú na nejakom oltári… Ak by sa z milónov pár takých našlo, to nebude ani stotina promile. To je rádovo menej, ako hocaká iná známa odchýlka v ľudskom správaní.

Inak ak by náhodou niekto kúpil na trhu a obetoval zviera bohu, to je isteže pomýlená predstava o prírodnom duchovne. Lebo predkovia boli živnosťou severného mierneho pásma s tvrdými zimami nútení pred zimou zabiť samcov dojných domácich zvierat a dušu vyprosili pred zimným slnovratom (vyprosiť, preto mesiac prosinec) Bohu stvoriteľovi. Ak by náhodou niekto obetoval (jeden z milón) zviera bohu, tak to by videli oní ako surovú úchylku. Ale ak sa denne obetujú tisíce zvierat, možno milióny, v prospech kapitálu, tak to je čo? To je kapitalistické náboženstvo. Lebo zabiť zviera pre peniaze je eticky akože vporiadku, to sa chápe. Keď namiesto svätosti, boha, je tu kapitál, teda mamon. Ujasniť si rebríček hodnôt, a teda druh kultúry, je niekedy pomerne jednoduché. Vieme, na čom sme.

Ľudia, ktorí vnímajú ducha, nemali by proti sebe bojovať. Ak by boli vedomejší, isto by sa chápali bez ohľadu na zatriedenie do toho – ktorého duchovného súdka. A možno sa aj chápu. No a sú aj takí, čo to nechápu. Asi by sme spolu mali hovoriť, súrodenci rôzneho naladenia. Lebo skutočná zhoda nevzniká v organinácii, v ustanovizni, skutočná zhoda, skutočný súlad vzniká v srdci. Dnes máme možnosť slobodne a vedome prekonať kliatbu tisícročnú. Urobme tak.

Súvisiace
Miroslav Švický ( Žiarislav ) Kresťanstvo Slovieni
Cyril a Metod – pohroma pôvodnej slovanskej kultúry *3

Cyril a Metod – pohroma pôvodnej slovanskej kultúry *3

Komentáre

comments powered by Disqus