Poslanie strážcov Alatyru - Hrdinská doba Severu

Marián Kapolka Knihy Záhady Slovan
Poslanie strážcov Alatyru - Hrdinská doba Severu

Kniha, žánrovo medzi príbehom a traktátom, je napísaná na motívy mýtov a legiend Praslovanov, hlavne s využitím textov tzv. Velesovej knihy a niektorých védických, perzsko-iránskych posvätných kníh a mýtov ako Avesty a Šáhnáme – Knihy Kráľov.
Táto časť sa špeciálne zaoberá severskou pravlasťou Árijcov a Slovanov – Hyperborey.

V úvode prekladu sa môžeme dočítať:

Velesova kniha je akýmsi Svätým písmom Slovanov.

Bola vyrezaná do bukových dosiek veľkňazmi v 9. storočí nášho letopočtu a je venovaná bohu Velesovi. Táto kniha opisuje dejiny Slovanov a mnohých iných národov Eurázie od čias „praotcov“ (20 tisíc rokov pr. n. l.), a takisto od čias historických, za ktorých začiatok je považovaný počiatok 1. tisícročia pred našim letopočtom, až do 9. storočia nášho letopočtu. V tejto knihe sú obsiahnuté skúsenosti mnohých tisícročí duchovných hľadaní, bojov, víťazstiev a porážok mnohých národov, obývajúcich Euráziu.

Velesova kniha je jediné európske Sväté písmo, ktoré sa nám zachovalo až do súčasnosti... Zo svätých kníh starých Grékov a Rimanov, ako sú Orfeova Rapsodická Teogonie, diela Museion, alebo Sibylline knihy, sa nám toho príliš nezachovalo. Antické mýty a sväté dejiny poznáme z voľných prerozprávaní starovekých autorov. Dochoval sa škandinávsky epos, zostavený v 13. storočí, piesne skaldov: „Staršia Edda“ a „Mladšia Edda”. Zo svätých kníh Druidov ostali iba mladšie írske povesti.

Velesova kniha zaujíma v tejto rade mimoriadne miesto, lebo je to kniha písaná pohanskými veľkňazmi, a preto sa jej text radí k najstaršej európskej tradícii. Ale nie iba európskej. Rozprávanie o pravlasti vo Velesovej knihe majú veľa spoločného s povesťou staroindických Véd a staroiránskej avestickej literatúry. Povesti o zakladateľoch rodu vo Velesovej knihe sú totožné takisto s biblickými legendami o patriarchoch. Máme tak možnosť preštudovať základy staroslovanského védskeho náboženstva a preniknúť do ducha starej slovanskej kultúry...

Ostrovy Bieleho Jasu

Predkovia Árjov – Vznešených, i budúcich národov slovanských – Venedov i Antov – opustili severskú Pravlasť pod vedením vtelenia boha Slnka Dažboga, ktorého volali otcom Jarom. Podľa letopisov, ktoré si odovzdávali starí mudrci, to bolo pred dvadsiatimi tisícami rokov, iní však hovoria iba o období pred Dvoma temnotami. Týmto veľkým dejom však predchádzali stáročia a tisícročia, ktorých osud vyznačili stvoriteľské činy bohov a ich boje s Čiernym Hadom – Zmijom a jeho pobočníkom Černobogom.

Keď bohovia dokončili stvorenie zeme, postavili si pozemské sídlo podobné nebeskej Iriji a odpočívali. Potom stvorili národy Starých čias, démonov – divov a podzemný ľud, trpaslíkov alebo Krasnoludkov. Až keď boli stvorení ľudia, čas vlády divov sa chýlil ku koncu. Po Veľkej bitke Dažboga a Zmija bol Veľký Čierny Had uvrhnutý do podsvetia a v dôsledku vojen pevniny sveta sa pohli z koreňov. Svet sa zmenil, ale ešte nebol pokazený ako sa to stalo neskôr.

Rozutekaní besovia, temní duchovia a zlí divovia – služobníci Zmija, sa ukryli a dlhé veky o nich nebolo veľmi počuť. Zmijov syn a pobočník Černobog, ktorého Ariánci volali aj Angri Mainju alebo Achriman, sa však ukryl a keď prišla jeho chvíľa, temných duchov pritiahol silou vôle k sebe.

Hoci bohovia prisúdili ďalšie veky ľuďom, múdri a vľúdni divovia sa stali na dlhé časy ich učiteľmi, kráľmi a mnohí ich nazývali bohmi, lebo sa prvým ľudským pokoleniam takto nadprirodzene javili. Na zmenenom svete boli vyzdvihnuté nové pevniny ale aj veľké ostrovy, na ktorých sa rozmnožili národy ľudí požehnané bohmi.

 

Jedny ostrovy, v ďalekom Západnom mori, sa stali po tisícročia sídlom mocnej Morskej ríše. Morskí králi ovládali ostrovy aj pobrežia a pevniny na juhu a východe, i veľký kontinent v blízkosti opasku zeme. Ľudia z týchto ostrovov boli vysokí, mocní, vynikali zručnosťou a ovládali mágiu vecí. Spočiatku boli múdri a dobrotiví, nápomocní k slabším ľudským plemenám.

Druhú skupinu prekrásnych ostrovov vyzdvihli bohovia na najvzdialenejšom Severe. Keď sa totiž ľady a Ľadové pláne Prvej Temnoty posunuli ďalej na juh a západ, priamo na severe tak vládlo podnebie veľmi príjemné: podobalo sa večnej jari. Veď v lete Slnko nezapadalo, ale ani počas dňa nevystúpilo vysoko nad hranu zeme, preto nepálilo. Iba počas kratučkej zimy dvoch mesiacov, vždy pred polnocou, sa na chvíľu ukrylo pod okraj zeme a krajina sa ponorila do mäkkého Vlčieho svetla – bieleho súmraku. Vtedy bola Morane odobratá moc a panoval Dažbog a jeho slnečná tvár. Nebeský pilier a Alatyrský dub, ktorý ho vyznačoval, bol neporušený a prechádzal posvätným kameňom Zlatého ostrova a smeroval priamo do nebeskej Irije – Svargy.

Na týchto severných ostrovoch sídlilo druhé požehnané pokolenie ľudí. Mali krehkejšie telá, boli menej zruční v tvorení vecí, ale o to viac vynikali v Múdrosti a mágii ducha a slova. Severná ostrovná ríša bola kvôli svojmu podnebiu a zvláštnej kráse nazývaná aj Ostrovmi Bieleho Jasu. Celá príroda, lesy, lúky, rieky a jazerá, tône i pramene akoby jemne žiarili pod mäkkými lúčmi nízkeho slnka, ktoré takmer nezapadalo. V hájoch a parkoch malých i veľkých sídel sa preto ujali aj stromy, kry, rastliny a kvety dovezené z južnejších krajín. K blahoslaveným krajom severským, uctievaným ako stratená pravlasť Árjov, či Ariáncov ako ich volali na juhu, i budúcich kmeňov slovanských Venedov a Antov, patrila aj časť pobrežia neskoršieho Ľadového oceánu.

Severskú ríšu obývali kmene Dažbogových potomkov zachránených po veľkej Rodovej pohrome, ale aj nový ľud, ktorý priviedol na svet Dažbog a bohyňa Živa. Požehnané pokolenia božských vnukov sa dožívali vysokého veku, netrpeli chorobami a do večnosti odchádzali ticho a pokojne v spánku. Neskorším generáciám, u ktorých sa postupne vytrácala vznešená krv praotcov, sa tak javili rovní nesmrteľným bohom alebo hrdinským múdrym divom. Preto ich potomkovia Ariáncov považovali za vtelenia samotných bohov.

Štyri veľké a mnoho malých ostrovov, tvorili centrum severskej ríše. Každý ostrov mal zvláštne postavenie a vladárske sídla plnili inú úlohu.

Zlatý – Alatyrský ostrov bol sídlom najvyššieho vládcu Severu, ktorého volali aj cárom – Červeným Slnkom – Jarilom. Považovali ho aj za vtelenie boha Slnka alebo Dažboga. Nikto dnes už nevie povedať, či praotec Jarila žil tak dlho – od Prvej Temnoty, alebo sa na vladárskom stolci za tisícročia vystriedalo viac vládcov s týmto titulom. Tiež o ostatných vladároch a hrdinoch sa zachovalo málo správ, najmä z obdobia pokoja. I keď mnohí z nich žili veľmi dlho, možno sa zachovali v legendách práve preto, že boli generáciou Severanov, ktorí vyviedli svoj ľud z pohromy Druhej ľadovej Temnoty. Na Alatyrskom ostrove rástol podľa legendy kmeň Alatyrského duba, ktorý podopieral nebesia ako Nebeský stĺp.

Veľký ostrov bol nazývaný aj Ostrovom Velesovým a Svarogovým. Bol zasvätený nesmrteľným bohom a dominovali mu nádherné svätyne a honosné paláce, v ktorých sa usídlili školy a duchovné centrá. Duchovná hlava Severu – osvietený mudrc Kryšen, udržiaval v národoch oheň viery a osvietenia.

Na Bielom alebo Favorskom ostrove vládol, ako vtelenie syna Dažboga a Zlatogorky, vznešený vedomec Koljada. Jeho panstvo siahalo až na protiľahlú pevninu a jeho vedomosti boli veľké. Skvelé remeslá a kováčstvo, i všemožné poznanie tajomstiev hmoty a síl ukrytých v zemských živloch, mu umožnilo vyrobiť zázračné užitočné veci, zlepšujúce život obyvateľov Severu. Neskôr tiež vyrobil úžasné zbrane, ktoré ochránili ľud putujúci pred vražednou zimou na juh.

Posledným, nemenej legendárnym, bol Tulský ostrov, ktorí starí Gréci poznali ako Tule a Germáni Thule. Ten sa stal centrom magických vied, vyššieho poznania a skúmania hviezdnej klenby a kraľoval mu Ilm Tulský. Práve hvezdári a mágovia pod vedením Ilma premúdreho, včas spozorovali neodvratný príchod ľadovej potopy, ktorú spôsobil vpád Čierneho Idola na nebeskú klenbu ďaleko na juhu.

Dlhé a šťastné stáročia prežívali severskí predkovia Ariáncov a Slovanov. Plavili sa aj ako výborní moreplavci k iným národom podobne ako Morskí králi Západu a stali sa ich pomocníkmi a učiteľmi. Po čase však spozorovali, že Dolný svet je čoraz skazenejší a temnejší, že rovnováha sveta sa veľmi narušila. Hovorilo sa, že medzi ľudí v Dolnom svete i na blízkom kontinente chodia temní divovia a do mnohých panovníkov vstupujú duchovia besov, ktorí sa dlho ukrývali po Zmijovom spútaní v starých lesoch, roklinách a opustených baniach Krasnoludkov.

Ilmoví hvezdopravci i ďalší vedomci začali byť znepokojení aj znameniami na oblohe a, zatiaľ nie častými, ale predsa zvláštnymi údermi chladu, hlavne na západné pobrežie kontinentu a juh Veľkého ostrova. Po mnohých rokoch pozorovaní dospeli k poznaniu, že temná, démonická hviezda alebo planéta navštívi zemskú oblohu. Podľa výpočtov, od juhu mala prísť pohroma, ale útokom mala zraniť severozápadnú ľadovú čiapku. Preto Ilm zvolal na Tulský ostrov veľký snem vladárov Ostrovov Bieleho Jasu. Hoci sa v nasledujúcich rokoch zdalo, že zimy pominuli a išlo o planý poplach, podľa nezvratných, navzájom podporných, skúmaní viacerých vedomcov a hvezdopravcov, sa predsa len blížila katastrofa.

Blíži sa Druhá Temnota a pevniny sa opäť pohnú tak ako po Dažbogovej bitke,“ oznámil zhromaždeniu v Tule. „Teraz ale svet bude pokazený a Alatyrský dub – Nebeský stĺp – bude asi vyvrátený alebo sa pohne z koreňov. Temná strela Černoboga poruší ľadové pláne Západu a na naše blahoslavené ostrovy sa vrhne veľká voda a strašný ľad. Veci sa však už nevrátia do pôvodného stavu, pilier držiaci klenbu sa nakloní a s ním aj nebeská klenba...“

Keď cár Jarila a ďalší božskí vladykovia ponuro mlčali, Ilm pokračoval: „Zničené budú Blahoslavené Ostrovy, ale aj celé pobrežia Bielych morí. Záchrana bude ďaleko na juhu, kde ľudí nedosiahne záplava, ľadopád a kruté zimy. Ideme naproti Démonovi a návratu nebude, lebo rovnováha skončila. Naklonený Alatyrský dub už nebude smerovať korunou do božskej Irije, preto bohovia už neposvätia Ostrovy mäkkým svetlom slnka. Pol roka bude Tma a ľad, panovať bude Morana a hoci v lete opäť slnko vystúpi vysoko – vyššie ako dnes, ale nezvládze ani s pomocou Dažboga roztopiť zimné ľady... Naše národy budú, ďaleko na juhu, už len spomínať v trúchlivých spevoch a básniach, na Dávne Sídlo, skvelé Blahoslavené Ostrovy Severu.“

Po týchto Ilmových slovách cár Jarila vstal zo svojho stolca a povedal: „Vedeli sme všetci o týchto strašných proroctvách, ale dúfali sme, že onen osud nás predsa len obíde. Niet však vyhnutia skaze. Musíme zachrániť ľudí a naše poznanie. Preto všetci vladári a panovníci Ostrovov pripravia čo najrýchlejšie spôsob, ako uskutočniť Veľký Pochod.“

Dlhé dni trvali porady vladárov a vedomcov v Tule. Tak ako v prvej reči, potvrdil Jarila nevídanú vec – odchod celého národa z vlasti, opustenie celého ostrovného kontinentu. Božskí vládcovia, po dôkladných poradách a meditáciách, sa zhodli na troch najdôležitejších veciach, ako hovorili, na Troch Záchranách:

  • Záchrane ľudí,
  • Záchrane vedomostí
  • a Záchrane najužitočnejších a nenahraditeľných vecí.

Neskôr aj menej chápaví Severania uznali, že to bolo najsprávnejšie a osvietené rozhodnutie, hoci myslenie týchto vznešených ľudí nikdy nebolo nasmerované na vlastníctvo majetkov.

Záchrana ľudí, teda všetkých obyvateľov, bola prvou a najdôležitejšou úlohou. Vladári však správne odhadli, že zachránené skupiny by ťažko znášali v nových krajinách, keby si nedokázali udržať svoj doterajší spôsob života. To by však bolo nemožné bez širokých ariánskych vedomostí. Preto najviac síl, okrem organizácie samotného Veľkého pochodu, bolo venovaných zhrnutiu všetkých významných poznatkov a vied. Tieto boli urýchlene zhromaždené v písomných aj iných záznamoch, preto dostali názov „Védy“. Vedomci prozreteľne rozmnožili tieto záznamy lebo tušili, že v šírych priestoroch Veľkého kontinentu sa po čase kmene rozídu.

Úžasné veci, výrobky a stroje dokázali Ariánci pomocou svojich „Véd“ vyrobiť. A naopak, bez niektorých prístrojov niektoré „Védy“ boli neupotrebiteľné. O tejto pravde sa presvedčili neskorší potomkovia, keď došlo k ich strate alebo zničeniu a, hoci „Védy“ zostali, nikto už nerozumel ako veci fungujú. Nevedomci potom, v dobrom či zlom úmysle, vymysleli nové praktiky – kúzelníctvo a mágiu, ktoré s pôvodným využitím nemali nič spoločné. K tým úžasným veciam patrilo aj tajomstvo výroby nezvyčajných materiálov a kovov, napríklad červenej mosadze tvrdej ako oceľ, z ktorej sa kovali zbrane a bojová výstroj. To všetko malo uľahčiť presídlencom v novej vlasti rýchlejšie obnoviť spôsob života podobný tomu na Ostrovoch. V opačnom prípade by trvalo celé generácie, kým by sa tieto veci vyrobili a mnohé by sa iste nenávratne stratilo. Preto boli do jednotlivých vojov Veľkého pochodu zhromaždené všetky najužitočnejšie, nezvyčajné a vzácne veci, výrobky a prístroje, ale žiadny zbytočný luxus. Väčšina presídlencov chápala, že mnohé veci, s ktorými sa ťažko rozlúčia, si dokážu pomocou „Véd“ a prinesených vecí a strojov v novej vlasti ľahko zadovážiť.

Legendy o odchode z Ostrovov si často protirečia. Hovorí sa, že na Bielom Favorskom ostrove sa konala veľká slávnosť. Zhromaždili sa na nej všetci božskí vladykovia vrátane cára Jarilu – Červené Slnko. Náhle sa zdvihol obrovský víchor a na čiernohrivom tátošovi pricválal z juhu Čierny Idol. Zmrazil Biele moria a z Alatyrského ostrova ukradol zlatých býkov boha Slnka. Tieto býky odviedol ďaleko na juh a kvôli tomu začala na Severe zima, nastali dosiaľ nevídané treskúce mrazy. Božskí vladykovia a nimi vedené rody Severanov začali Čierneho Idola prenasledovať smerom na juh. Preplavili sa cez Biele moria, ktoré začali mrznúť a putovali od severu cez kúzelnú krajinu zvanú Biarmia až k pohoriu neskôr zvanom Svatohory a Kolgory, dnešnému Uralu. A potom, od Kolgoria, osídlili postupne takmer celý Veľký kontinent.

Príchod Čierneho Idola

Iné legendy a povesti hovoria, že vladykovia boli na príchod Zimy pripravení, a že slávnosť bola rozlúčkou s domovinou. Niektoré kniežatá a vedomci sa však už predtým rozhodli, že sa nezúčastnia Veľkého pochodu na kontinent. Niekoľko rokov zhromažďovali ľud, ktorý sa rozhodol s nimi odísť najprv na juh a potom na západ. Bola to ich slobodná vôľa a stratili sa z týchto príbehov. Hovorí sa, že neskorší potomkovia Ariáncov, pri svojom putovaní z východu do západných oblastí Veľkého kontinentu zvaných neskôr Európa, stretávali sebe podobných ľudí v krajoch pri Západnom oceáne a na Cínových ostrovoch. Tí tvrdili, že ich predkovia prišli do týchto končín v dávnych dobách z najvzdialenejšieho severu, ktorý bol zničený vodou a ľadom.

Medzi utečencami, ktorí sa nechceli zúčastniť Veľkého pochodu, boli aj odvážlivci, ktorí videli záchranu v letnom pochode cez blízke pláne Protiľahlých krajov, obíduc Veľký ľadovec, ktorý zostal po Rodovej Temnote. Protiľahlé kraje asi tvorili tiež veľký kontinent, oddelený len malými úžinami od niektorých menších ostrov Bielych morí a svoj názov dostali od polohy – z opačnej strany morských pobreží ako Veľký kontinent. Utečenci si zakladali na svojich majetkoch a vecičkách, s ktorými sa nedokázali rozlúčiť, a ktoré vodcovia Veľkého pochodu odmietali ťahať do novej vlasti. O nich už nebolo počuť ani v neskorších legendách. Asi sa stratili v šírych Protiľahlých krajoch ďaleko na západe a na juhu, alebo zahynuli v ľadových pláňach.

Údery Zimy boli čoraz častejšie a krutejšie a zdalo sa, že tí čo odišli skôr urobili dobre. Lenže božskí vladykovia dbali na to, aby bola príprava Veľkého pochodu čo najdokonalejšia. Preto sa lúčili so svojim Dávnym sídlom – Ostrovmi Bieleho Jasu, keď sa na oblohe zjavil démonický Čierny Idol. Pre búrlivé víchrice a mračná plné vody a snehu však takmer nebolo vidieť nebeskú klenbu. Slnko bolo stále zakryté a zdalo sa, že sa začína častejšie skrývať za hranu zeme. Vtedy sa už Severania nalodili na svoje koráby a po mori plnom ľadovej triešte priplávali do severných prístavov Koljadových krajov.

Ilm Tulský a jeho vedomci potvrdili: „Naša zem sa potáca ako roztočená hračka-kačka a Alatyrský dub sa kýve v svojich koreňoch – hrozí, že sa celkom vyvráti. Nebeská klenba sa nakláňa a deje sa tak silou zovretia mocných rúk Čierneho Idola. Preto už navždy bude Severu odobraté mäkké svetlo nášho boha Dažboga – Slnka. Záchrana je čo najďalej na juhu – oproti prichádzajúcemu Čiernemu Idolu.“

Iba takto sa dá vysvetliť, ako „prenasledovali“ Severania temného nebeského démona – idúc mu oproti odkiaľ prišiel na nebeskú klenbu z juhu – smerovali do krajov, ktoré tiež predtým nepoznali Zimu – Moranu, iba striedanie dňa a noci. Teraz aj tam udreli skoré zimy, ale nie takou silou ako na Ostrovoch a Blahoslavenom pobreží.

Tak ariánski predkovia unikli krutým zimám a, smerujúc na juh popri Kolgorách, žili teraz ako rybári, lovci a kočovníci, vodiac tiež svoj dobytok pre obživu raz tu, raz tam, v ľudopustých i riedko obývaných krajoch. Zimy však postupovali čoraz viac na juh, a tak pochodujúce voje a kmene odchádzali z dočasných lovíšť a pasienkov stále ďalej na juh. To sa dialo dovtedy, kým cestu presídlencom neprehradili vládcovia krajiny zvanej Biarmia. Bolo to asi v oblasti dnešnej Permskej zeme, v strednom Kolgorí a v povodí rieky Kamennej.

Súvisiace
Marián Kapolka Knihy Slovan
Poslanie strážcov Alatyru - Zrodenie bohov a ich činy

Poslanie strážcov Alatyru - Zrodenie bohov a ich činy

Tartaria Knihy Slovan
Velesova kniha

Velesova kniha

Komentáre

comments powered by Disqus
0