Poslanie strážcov Alatyru - Zrodenie bohov a ich činy

Marián Kapolka Knihy Slovan
Poslanie strážcov Alatyru - Zrodenie bohov a ich činy

Kniha, žánrovo medzi príbehom a traktátom, je napísaná na motívy mýtov a legiend Praslovanov, hlavne s využitím textov tzv. Velesovej knihy a niektorých védických, perzsko-iránskych posvätných kníh a mýtov ako Avesty a Šáhnáme – Knihy Kráľov.

Medzi múdrymi a znalcami nášho veku sa rozprávajú rôzne legendy a povesti o tom čo bolo. Mnohí počúvajú, ale veľa je aj posmievačov a pochybovačov. Znalci i rozprávači, starší rodov, čarodejníci, vedomci i vedmy však dosvedčujú, že všetky povesti sa už tisíc a tisíc liet rozširovali od úst k ušiam, od dedov a pradedov, ktorí dostali poučenie od dávnych múdrych predkov. Všetci hovorili presne a nevynechali ani jedno slovo. Nič na tom nemení, že mnohé rozprávania sa rozchádzajú, lebo vieme, že aj najušľachtilejší hľadia na veci svojím zrakom.

O prameňoch poznania Mudrcov oného veku

Mýty a legendy o stvorení nášho sveta a o bohoch, deje a príbehy zo Starobylej vlasti – Ríš praotcov Anta a Venda, neboli vtedy zapísané pre zákaz Múdrych na pokyn bohov. Oni preto nedali venedským národom dar písma a vied.

Bolo tak rozhodnuté na protiveň ich bratským národom veľkolepej ríše Ária, rozkladajúcej sa ďaleko na juh a východ. Ich králi a nositelia vied veľmi rýchlo zabudli na prekliatie pyšných morských ríš, ktoré spôsobilo trest bohov. Zabudli na zničenie ohňom a prvú Veľkú temnotu, ktorá priniesla zátopy a prívaly snehu a ľadu, pod ktorými sa navždy stratila ich dávna spoločná vlasť – Ariánske Dávne Sídlo, Práthnam Ókah.

Ostrovy Bieleho Jasu na najvzdialenejšom severe, Aiyriana Vaejo – blažené ariánske rajské ostrovy večného svetla – sú už dávno oplakané a stratené v nenávratne času. Však aj Druhá tma a Potopa zdvihnutých morí a vôd, keď sa roztopili obrovské ľady Severu, pochovala skvelú ale pyšnú Áriu a rozohnala jej ľud do všetkých končín sveta.

Sláva patrí Mudrcom a starším rodov ríš venedských, ktorí správne viedli svoj ľud, počúvali bohov a svetlých duchov a nezišli z tejto cesty. Predvídali, čo sa naozaj stalo a veštili budúce Veľké Osudy.

Hovorí sa, že ich múdrosť bola posilnená aj darom bohov, ktorým bol Malý Alatyr – úlomok Alatyru, darcu všetkého života. Najmúdrejším z múdrych bol po vekoch odovzdávaný a stali sa jeho Strážcami. Ich poslaním sa stalo vzácny kameň použiť na posilu, radenie sa s bohmi, ale aj predvídanie – nie veci malých, ale Veľkých Osudov. Videli aj mnohé, nie však všetko, čo sa stalo v dávnych vekoch a odtiaľ čerpajú svoje poznanie aj znalci a múdri vedomci nášho veku.

O stvorení sveta

Na počiatku vekov bola veľká tma. V tejto tme bolo Zlaté vajce, v ktorom prebýval Rod – pôvodca všetkého. Rod zrodil Lásku – Ladu – matku a silou lásky rozbil z vnútra Zlaté vajce a stvoril Vesmír – nespočítateľné množstvo hviezdnych svetov a tiež náš svet.

Hovorí sa, že Slnko vyšlo z Jeho tváre, Mesiac z jeho hrude, Svetlé hviezdy z jeho očí, Jasné obzory z jeho obočia, Temné noci z jeho myšlienok a Bujné vetry z jeho dychu.

Tak Rod zrodil všetko, čo vidíme okolo, celú Prírodu. Slnko z Jeho tváre posadil do zlatého lôžka a Mesiac do strieborného. Potom Rod vypustil zo svojich úst dych, z ktorého sa zrodil Svarog – Nebeský otec a vták. Práve Svarog ukončil stvorenie sveta, stal sa hospodárom Zeme a vladykom Nebeského panstva. Svarog tiež rozostavil po svete dvanásť obrovských stĺpov, ktoré podopierajú nebesá i Svarogovo koleso – hviezdne nebo pripevnené na Polárnej hviezde.

Rod vytvoril vody Veľkého mora, z ktorého vystúpila na hladinu Zemská kačka. Ona porodila mnoho bohov a démonov, to sú tie bytosti legiend Starého sveta a dávno minulých vekov, no mnoho z nich prešlo až do tohto veku.

Rod vytvoril aj kravu Zemun a Kozu Sedun, z ktorých vemien sa rozlialo mlieko a z jeho nespočetných kvapiek sa zrodili hviezdy. Z masla vytvoril Rod Vlhkú Matku Zem.

Potom Rod vytvoril najväčší zázrak – kameň bytia – Alatyr, ktorý bol stredom sveta a vhodil ho do mora.

Alatyr – kameň bytia

Poznanie o Alatyre je ďalším veľkým tajomstvom. Veľa múdreho i nezmyselného bolo o tomto svätom kameni povedaného.

Kameň Alatyr sa má nachádzať v strede sveta a popisuje sa ako biely, žiariaci a horúci. Bol vytvorený na počiatku času, raz ho z morského dna vytiahla Zemská kačka. Tento Alatyr bol však veľmi malý a tak ho kačka chcela skryť vo svojom zobáku.

Vtedy Nebeský otec Svarog vyriekol čarovné Slovo a kameň začal rásť. Kačka ho už nedokázala udržať a pustila ho. Tam kde dopadol, vyrástla mohutná Alatyrská hora.

Kameň Alatyr je svätý kameň, stredobod Poznania, sprostredkovateľ medzi ľuďmi a bohmi. Raz môže byť malý a ľahký, inokedy veľký a ťažký ako hora. Nikto ho nenájde a nikto ho nezdvihne.

Alatyr je naozaj životodarný kameň, plný života a sily. Na počiatku vekov, keď Svarog udrel palicou do svätého kameňa Alatyru, z iskier vyprsknutých z kameňa sa zrodili mnohí ďalší mocní bohovia, tiež boh ohňa Semargl, ktorého volali aj Pereplutom a tiež všetci nebeskí Ratiči – Svarogovi bojovníci.

Žiariaci boh ohňa Semargl prichádza v ohnivom víchre, očisťujúcom od všetkého zlého. Sedí na koni so zlatou hrivou a striebornou srsťou. Dym je jeho znamením a oheň jeho koňom. Tam, kde sa prešiel na koni, zostala len čierna spálená zem.

Svarogovým úderom sa vzňal obrovský oheň, z ktorého sa zdvihol Boží vietor – tak sa zrodil boh vetra Stribog. On začal rozdúchavať obrovské plamene Svarogove a Semarglove.

O Alatyre kolujú aj ďalšie povesti. Niektorí hovoria, že bol umiestnený v Starých časoch na rajský ostrov Bujan, ďaleko na východe, možno až za veľkým Východným morom, alebo priamo na Alatyrskú horu.

V Alatyre alebo pod ním, sa skrýva mocná, nebeská, nekonečná sila. Táto sila môže byť zdrojom uzdravenia, v zariekaniach a prosbách sa Alatyr a sily nebeské v ňom ukryté prosia o pomoc pri uzdravení rôznych chorôb ľudí a domácich zvierat. Pod Alatyrom majú prameniť aj Nebeské rieky a Živé vody a ich zdrojom je táto nebeská sila.

V Starých časoch bol na Alatyrskej hore bohmi vytvorený chrám najvyššiemu Rodovi. Tam je skryté veľké tajomstvo a načrtnutý Veľký Osud: potom sa Alatyr stal obetným kameňom najvyššieho Roda. Rod prináša sám seba ako obetu – žertvu – a premieňa sa na Alatyrský kameň.

Nebeský otec Svarog povstal z Rodovho dychu a vynoril sa z nerozlíšiteľnej spústy vôd. Bol to Praboh – žiariace svetlo v jednote stvorenia. V hlbinách sa zrodila z Rodovho masla Vlhká Matka Zem. Žreci, vedomci a kňazi – vladykovia neskorších vekov – sa klaňali a hovorili s mnohými bohmi. Niektorí usudzujú, že nie všetci boli naozajstnými bohmi, ale iba divami – démonmi Starého sveta a za bohov sa iba vydávali. Oklamali ľudí v časoch, keď títo žili celkom divokým životom, nemajúc múdre vedenie, tiež v časoch pohrôm a Veľkých Temnôt.

Svarog a tvárnosť sveta

Za isté však možno považovať, že Praboh Svarog a jeho potomkovia boli pravými bohmi, hoci sa neskôr tiež odeli šatami sveta – telami mohutných postáv. Takto ich videli vyvolení divovia i ľudia Starého sveta – tí, ktorým bolo dovolené zdržiavať sa blízko nich na pláňach sveta, alebo v príbytku bohov na nebesiach – v Zlatnom meste Irija, alebo v ich pozemskom príbytku rajského ostrova Bujan.

Títo prabohovia zrodení Svarogom boli: boh Dažbog, bohyňa Mokoš, ich synovia dvojčatá Perun a Veles a tiež bohyňa Zora.

Keď Svarog povstal z vôd, spojil sa s Vlhkou Matkou Zemou. Tá porodila syna Dažboga, Slnko z tváre Rodovej, Pána Ohňa, ktorého niektoré národy volali aj Svarožič. Potom porodila aj dcéru Mokoš, Lunu z jeho hrude, pani Vody a dcéru Zoru, pani Lásky. Jej bolo neskôr určené strážiť Dažbogove ranné zrodenie i večernú smrť. Tak vznikol deň a vznikla noc.

Po narodení Dažbog i Mokoš vystúpili do neba za svojim otcom. Matka Zem osamela. Tak splodila sama zo seba strašného podsvetného Veľkého Čierneho Hada, ktorého volajú aj Zmijom. Matka Zem sa s ním spojila a porodila démonov – besov a nevlastnú sestru Dažboga a Mokoš – bohyňu Smrť, menom Morana, zosobnenie smrti a zimy.

Zostúpili Dažbog a Mokoš z nebies a navštívili svoju nevlastnú sestru Moranu – Smrť. Chceli sa prezvedieť jej tajomstvo, ale ona im odvetila, že jej čas ešte len príde, keď sa na zemi objavia ľudia a iné živé tvory. Splní však ich priania a dá im okúsiť svoju moc.

Vtedy sa stalo, že Dažbog sa každý deň na úsvite rodí z lona Matky Zeme a za súmraku ako Múdry unavený Starec umiera v jej náručí, stáva sa Svarogom, svojim otcom. Potom, v temnote noci sám seba plodí, aby sa za úsvitu opäť narodil. Večerná rosa sú slzy smútku Zory ako Večernice nad bratovým skonom a ranná rosa sú naopak slzy radosti nad jeho zrodením.

Bohyňa Mokoš povstáva s prvým kosáčikom mesiaca ako panna, počas splnu je zrelou ženou a počas novu zomiera ako starena a stáva sa Temnou Vlhkou Matkou Zemou. V tejto temnote do nej vstúpi Svarog, ona počne a zrodí samú seba. Tak Morana splnila svoj sľub, že obaja súrodenci musia zakúsiť smrť, ale pretože sú božského rodu, budú sa znovu a znovu rodiť – až do konca vekov sveta.

 

Veľký Čierny Had – Zmij, bol hneď po narodení dospelý a plný sily. Zvolal svoje potomstvo, besov, temných divov, démonov a bohyňu Moranu a povstal so silnou armádou proti Svarogovi a jeho deťom. Jeho potomstvo nebolo len zo spojenia s Matkou Zemou. Zmij sa rozhodol napodobniť nebeského Svaroga. Raz sa priplazil k Alatyru a udrel do neho palicou. Z tohto úderu sa po svete rozleteli čierne iskry a tak sa zrodili démoni i ďalšie temné sily.

Zmij pohltil v bitke Dažboga a Mokoš a na svete opäť zavládla temnota. Dlho sa bil Svarog so Zmijom, až ho napokon zdolal nebeským ohňom a zvrhol ho hlboko do útrob Matky Zeme.

O veľkých bitkách Starých časov, kedy ešte nebolo ľudí ani iných živých tvorov, hovoria aj Legendy o činoch bohov a nebeskej Iriji. Po zvrhnutí Zmija do podsvetia sa však temnota celkom nestratila; besovia a ďalšie temné sily sa rozptýlili, množili sa a ani Svarog ich už nedokázal pochytať.

Zmij odvtedy nekľudne spí vo svojej priepasti, ale čas od času sa prebudí, unikne a pohltí jedno z detí Svarogových. Múdri hovoria, že tak prišli aj dve Veľké Temnoty počas vekov ľudí, a prídu aj ďalšie, pokiaľ ľudia neustriehnu Zmijovo prebudenie a dovolia mu opäť uniknúť.

 

Keď sa podarilo zvrhnúť Veľkého Čierneho Hada, Dažbog a Mokoš sa vrátili a spojili; Mokoš počala a porodila dvoch bratov, dvojčatá: prvorodeného boha Peruna a druhorodeného rohatého boha Velesa.

Perun sa učil u svojho deda Svaroga právu, poriadku vecí a záležitosti nebeské, ale Veles zostúpil k matke Zemi a učil sa jej múdrosti. Počas najhlbších nocí, keď vládol nov a obaja jeho rodičia putovali temnotou, prichádzal Veles až ku Zmijovi a učil sa jeho temné tajomstvá.

Potom Mokoš porodila Dažbogovi tri dcéry – sudičky Rožanice, aby priadli niť osudov smrteľníkov, ktorí ešte iba mali prísť. Neskôr Mokoš znova počala a porodila Dažbogovi nespočetné množstvo hviezd – duší ľudí, ktorých pokolenia osídlia svet.

Mokoš však nebola Dažbogovi verná a v jeden deň, keď Zmij zatienil jeho tvár, počala s besmi a porodila víly. Preto je uctievaná aj ako ich pani.

V tej dobe mora ešte nebolo a pevná zem bola ukrytá v hlbočine. Bola len voda a Perun kráčal po hladine. Keď stretol Velesa navrhol mu: „Stvorme spolu pevnú zem a ľudí. Ponor sa a prines trochu hliny. Najprv ju však musíš požehnať, najprv v mojom a potom v tvojom mene.“ Veles však požehnal v opačnom poradí a až na tretíkrát sa mu podarilo požehnať správne, ponoriť sa a doniesť hlinu. Perun ju hodil na vody a požehnal. Tak vyrástla z nej pevná zem – zemská pevnina.

Veles však kus hliny skryl vo svojich ústach, aby neskôr sám mohol stvoriť časť pevniny. Keď však Perun požehnal hlinu, ktorú hodil na hladinu vôd, začala narastať aj hlina vo Velesových ústach. Keď sa už Veles obával, že ho hlina zadusí, musel ju vypľuť. Tak, na napohľad ľúbeznej zemi, vznikli hory, neprístupné rokliny, močiare a pustatiny. Potom Veles stvoril počas dlhých vekov lesy, rastliny a zvieratá a Perun na toto stvorenie zosielal oživujúci dážď.

Potom vznikol spor medzi Perunom a Velesom, kto z nich má stvoriť človeka. Mnohí znalci hovoria, že ľudí stvoril celých sám nebeský Svarog. Iní však tvrdia, že Svarog iba všetko požehnal a tak ako Mokoš s jeho požehnaním porodila hviezdne duše ľudí, tak s jeho požehnaním, po dohovore oboch bratov – Veles stvoril zo zeme telo človeka a Perun do neho vložil hviezdnu dušu.

Prví ľudia však žili ako zvieratá a nemali žiadny zákon. Obaja bratia – bohovia, sa totiž znovu preli, kto z nich má ľuďom vládnuť. Vtedy zostúpil uprostred noci praboh Svarog vo svojej tajomnej žiare a sám dal ľuďom zákony a mravy.

Vládu nad ľuďmi pririekol prvorodenému bohu Perunovi a prikázal mu, aby bol ľuďom spravodlivým panovníkom, keď bude potrebné viedol ich do boja a zosielal na zem životodarný dážď. Ešte aj iné úlohy mu pridal, o ktorých hovoria mnohé zaznamenané povesti o činoch a dejoch ľudí v Starých časoch i v časoch po Veľkej Temnote.

Velesovi však ustanovil vládu nad lesmi a zvieratami. Perun mal v budúcom čase ľudských ríš žehnať žezlám vládcov ľudí a zbraniam bojovníkov, hovoriť ústami kňazov a vladykov, Velesovi bolo prisúdené žehnať dobytku, úrode a lesom a hovoriť ústami čarodejníkov a vedomcov.

Veles potom odišiel do lesov a obcoval s vílami – dcérami Mokoš. Tak prišli na svet mnohé tajomné prírodné bytosti, ako lesovikovia, polevikovia a ďalšie, ktoré ľuďom raz pomáhajú inokedy škodia.

Perun odišiel na nebesia, kde svojou sekerou rozháňa besov, démonov a iných temných tvorov a údermi bleskov bráni ich otcovi, Veľkému Čiernemu Hadovi, aby povstal z hlbiny. Stráži tak ľudský rod a bude ho strážiť do konca dní.

Poznanie múdrych, kňazov a starovjedov vysvetľuje, že s tvorením zeme Perun a Veles posvätili štyri elementy – zeme, vody, vzduchu a ohňa a s nimi spojili mnoho tajomných bytostí i neviditeľných duchov. Keď boli stvorené lesy a zvieratá, rieky, moria a jazerá, tieto bytosti sa, podľa svojho založenia, usídlili v nich alebo v ich blízkosti. Mnohé bytosti spojili svoj život s význačnými stromami, hájmi, kameňmi, vrchmi či prameňmi potokov a riek, jazierkami, tôňami, lúčinami, ale aj rastlinami a zvieratami.

O stvorení prírodných bytostí, duchov a démonov

Poznanie múdrych, kňazov a starovjedov vysvetľuje, že s tvorením zeme Perun a Veles posvätili štyri elementy – zeme, vody, vzduchu a ohňa a s nimi spojili mnoho tajomných bytostí i neviditeľných duchov. Keď boli stvorené lesy a zvieratá, rieky, moria a jazerá, tieto bytosti sa, podľa svojho založenia, usídlili v nich alebo v ich blízkosti. Mnohé bytosti spojili svoj život s význačnými stromami, hájmi, kameňmi, vrchmi či prameňmi potokov a riek, jazierkami, tôňami, lúčinami, ale aj rastlinami a zvieratami.

Ale aj niektorí besovia, démoni a temné bytosti a duchovia, ktorým dal život svojim úderom do Alatyru Čierny Had, sa rozptýlili po svete a vyhľadali si podľa svojho založenia svoje príbytky – jaskyne, nory, močiare, tmavé lesy – temnohvozdy, rokliny, strašidelné či opustené hradiská a zrúcaniny, veže a prepadliská.

Niektoré mocné a strašné bytosti pochádzajú ešte zo Starých čias bohov, keď bojovali Svarog a Had, ale tie môže stretnúť len veľmi neopatrný pútnik a dobrodruh, ktorý by navštívil zakázané temné hory, smradľavé močiare, alebo by kutral vo veľmi hlbokých a dávno opustených baniach. Iné sa objavili v blízkosti ľudských sídiel, v lesoch a krajine až za Starých čias ľudí, mnoho z nich prežilo obidve Veľké Temnoty.

Rozprávajú sa príbehy o stretnutí s pyšnými obrami Asilkami, pochádzajúcimi ešte zo Starých čias bohov, ktorí vytvárali skaly a rieky, vytrhával stromy a rozbíjal kamene. Najmocnejší z nich je obor Svatogor, ktorého sama zem nedokáže uniesť, preto je upútaný na jednom mieste.

 

So zemským elementom sú spájané aj horské víly a gorzony - horskí duchovia, obývajúci jednotlivé hory, planiny alebo jaskyne. Niektorí horskí duchovia – gorjaninovia – majú povesť liečiteľov nemocí. Labus bol však obávaný, lebo sídlil v podzemných chodbách a lákal malé deti do hlbočiny. Skalný duch, čierny dimka alebo biely laber bol udobrovaný baníkmi pomocou obetín chleba, mlieka a syra, aby ukazoval v šachtách rudné žily.

Zo Starých čias však pochádzajú aj dodnes stretávané skupinky alebo jednotlivci prastarých národov, ktorí boli stvorení bohmi dávno pred ľuďmi. Múdri vedia, že to nie sú preludy alebo duchovia, hoci niekedy sa môžu zjavovať v prečudesných podobách a s nevídanou mocou.

V podzemí hôr a baniach žije ľud Krasnoludkov, ktorých volali aj trpaslíkmi či permoníkmi. Žili dávno pred ľuďmi a boli prvými obyvateľmi krajiny. Sú to malí ľudkovia s hlavou nepomerne veľkou k telu. Majú dlhé vlasy a husté brady, nosia pestrý odev a červené čiapky, ktoré ich môžu urobiť pre ľudí neviditeľnými. Ľuďom sú priateľsky naklonení a často si od nich niečo požičiavajú či volajú ich za kmotrov. Odvďačia sa vzácnymi kovmi a kameňmi.

Žijú v hornatých lesoch, horách a podzemí, či už v domcoch, norách alebo malých i veľkých podzemných sieňach, rodinným životom. Hovorí sa, že ich kráľom je Kovlad a kráľovnou Runa. Krasnoludkovia sú znalí poľnohospodárstva, kováčstva, staviteľstva a rôznych remesiel. Ich chlieb je akoby z hliny a zrejme majú radi pivo. Radi spievajú a tancujú, či hrajú na hudobné nástroje. Počestným a dobrým ľuďom ukazujú, kde hľadať podzemné bohatstvo či pomáhajú s prácou na poli, zlých môžu zaviesť do priepastí či roklín. Majú schopnosť veštiť. Krasnoludkovia sa vraj kedysi zjavovali častejšie a bolo ich viac, v tých dobách preto bývalo medzi ľuďmi lepšie.

Démoni – divovia sú príslušníkmi ďalšieho prastarého národa zo Starých čias. Viac ich žilo pred časom Veľkých Temnôt, ale mnohí sa obrátili na cestu zla. Väčšina divov vraj odišla po dňoch prvej Veľkej Temnoty do blízkosti bohov v nebeskej Iriji. Niektorí divovia, ktorí žili v lesoch, sa vraj usadili znova v neprístupných starobylých lesoch a volajú ich menami: Lesovik, Lešij alebo Divý muž.

Rozpráva sa, že môže vystupovať v zvieracej i ľudskej podobe. V nej vyzerá ako starec s dlhými bielymi vlasmi a bradou a iskrivými zelenými očami. Jeho vzrast sa mení s výškou porastu, v ruke nosí palicu, ako zviera môže brať na seba podobu medveďa, vlka alebo zajaca.

Vládne lesu a lúkám, v lese je obyčajne jeden Lešij. Ak ich je viac, majú nad sebou Lesného vladyku, žijú aj samotársky alebo v spoločnosti žien – Divožienok či Samodiv.

Netreba si ich mýliť s naozajstnými duchmi lesov, ktorých asi Lešij pozná a snáď mu aj slúžia pri ochrane lesa a jeho obyvateľov . Títo duchovia majú rôzne podoby a mená – Polevik, Lugovik, Beluň, Žitavec a Žitný ded a baba, ktorí majú na starosti polia.

 

S elementom vody sú spojené bytosti, ktoré starí pomenovali vodník, víla a rusalka. Tieto bytosti prebývajú v prameňoch, studničkách, v riekach, jazerách a rybníkoch, moriach a zátokach.

Víly sú krásne dievčatá s priesvitným telom v bielom šate, s dlhými zlatými alebo rusými vlasmi, ktoré sú zdrojom ich sily a života. Ich okúzľujúci zjav umocňuje krásny hlas. Obľúbené sú ich tance v kruhu; v lese sa takéto miesto nájde podľa vyššej trávy, jahôd alebo húb vyrastených v kruhu či polkruhu, do ktorého sa nedoporučovalo vstupovať kvôli očareniu a poblázneniu. Rusalky sú spojené s dušami dievčat predčasne zomrelých, utopených alebo sebavrahýň, čím sa zaradili k bytostiam prírody.

Zaujímavý je vzťah víl k ľuďom. Väčšinou býva priaznivý, zvlášť k mladým statným mužom, ktorým venujú svoju lásku a pomoc v živote i v boji s nepriateľmi. Víly však môžu pôsobiť aj zlo, keď sa pomstia za urážky a za vyrušenie pri svojich tancoch a orgiách.

Legendárny je vodník, ktorý sa zdržiava ako samotár najmä v čiernych vodách, ale aj v umelých nádržiach a rybníkoch. Smutné skúsenosti s ním majú mlynári a rybári, ktorí si ho predchádzali obeťami hospodárskych zvierat. Do hrádzí proti rozboreniu sa zakopávali konské hlavy.

Ešte zo Starých čias iste pochádza zlý a strašidelný bolotjanyk, ktorého domovom sú staré a ponuré bariny, močiare a tŕstie.

 

Bohovia stvorili aj bytosti vzdušné a ohňové. Vetry sú považované za Stribogových vnukov. Jeden z démonov alebo vládcov vzduchu je Pochvist. Je to starec so zakovanými ústami, dýchajúci medzi zubami, keby mál totiž ústa voľné, spôsobilo by to svetovú pohromu. Vedľa neho vanú jeho sestry Burja, Mjateľ a Vjuga, schopné konať dobro i zlo a mocný, väčšinou démonický brat Víchor. Ten dokáže roztočiť diabolský tanec, bojí sa iba bleskov Perunových.

Priazeň vetrov sa získava obeťami chleba a proti zlým bytostiam vzduchu chránia aj zvuky rolničiek. Bratom vetrov je tiež Mráz – starec, prechádzajúci krajinou na trojzáprahu bielych koní. Jeho klopaním ľadovým žezlom zamŕzajú rieky a praskajú trámy chalúp.

Za matku alebo ženu vetrov je považovaná pani Meluzína, v bielom rúchu, s dlhými rozpustenými vlasmi, nariekajúca v komíne, v krovinách a na čerstvých hroboch.

Ako sú horské a vodné víly, sú aj víly vzdušné Oblakinje, ktoré lietajú vzduchom, tancujú vo vetre, zoskupujú mračná ktoré sú ich domovom a môžu spôsobiť aj menšie búrky; zostupujúc na zem, preháňajú sa obvykle na jeleňoch.

Aj vzdušný element má, okrem démonického Víchra, strašnú bytosť zo Starých čias. Je to baba Jaga, lebo Jaga znamená Hadiu ženu – Užovku. Väčšinou je vtelená v osobe zlej a škaredej stareny so strapatými vlasmi, veľkým nosom a špicatou bradou so železnými zubami. Lieta na ohnivej železnej stúpe, poháňanej palicou, pričom zametá za sebou pometlom stopu. Pri jej lete sa ohýbajú stromy, psi zavýjajú a celá krajina stená. Často obýva a ovláda veľkú časť temného lesa, kde má chalupu na slepačích nohách. Stráži tu svoje poklady, živú a mŕtvu vodu a množstvo iných kúzelných predmetov.

Oheň bol väčšinou požehnaním a v domoch a dedinách sa stráži. V ohni boli stvorené malé bytosti Salamandre ale aj škodlivý Zmok, ktorý vniká do domu komínom a tak donáša hospodárovi, čo inému ukradne. Zjavuje sa ako ohnivá metla. Rarach je sokolovitý ohňový vták, ktorý sa vyliahne z vajca vysedeného na peci za deväť dní. Podobá sa mu Plón, ktorý sa zjavuje ako ohnivá reťaz.

V ohni sa zjavujú aj strašidelné bytosti Ohňových mužov – Dýmačov, ktorí sú dušami hriešnikov. Zjavujú sa ako ohnivé stĺpy, malé draky alebo plamienky v barinách. Duše zomrelých, najmä novorodencov a zamordovaných, sa zjavujú aj ako Bludičky a Svetlonosi v barinách, snažiace sa zviesť človeka do močiarov, ale aj ako modré plamienky alebo mužíci s kahančekmi na hroboch.

Zo Starých čias sa objavuje výnimočne Ohňový drak, ktorý kedysi prinášal bohatstvo domom do ktorých zavítal. Neopatrní dobrodruhovia ho videli, keď stretnutie prežili v temných slojoch hlbokého podzemia. Hovorí sa však, že to nebol drak, ale najstrašnejší ohňový démon podsvetia – Zmijulan - stvorený Veľkým Čiernym Hadom.

 

Tak bol prabohom Svarogom a jeho potomkami - Dažbogom, Mokošou, Perunom a Velesom, dotvorený svet. Národy divov a Krasnoludkov kraľovali v Starých časoch, kedy boli stvorené aj všetky viditeľné i neviditeľné bytosti elementov a duchovia prírody. Tieto národy ich poznali a rozumeli im, viac ako neskôr stvorené národy ľudí.

Rozpráva sa, že keď boli stvorení ľudia, časy vlády divov sa schyľovali ku koncu. „Dávne sídlo“ Ariáncov ďaleko na severe však bolo postavené dávno pred prvou ľadovou Temnotou. Po víťazstve Dažboga nad Zmijom však vláda národov Starých čias úplne skončila. Začala vláda vladykov a kráľov ľudských rodov.

Raz sa však Živa, Svarogova dcéra, opýtala svojho otca, či sa môže ísť pozrieť mimo Iriju. Svarog jej to dovolil a tak sa premenila na krásnu holubicu a odletela zo žiarivej Irije. Ako lietala nad svetom, zaletela aj do blízkosti Alatyrskej hory. Zbadala Dažboga pripútaného k Alatyru a zamilovala sa do neho. Zletela k nemu a premenila sa do svojej božskej podoby. Potom sa ho spýtala, či sa zrieka Morany ako svojej manželky, lebo je bohyňou smrti. Tak Dažbog súhlasil a ona ho odviedla do Irije, aby ho vyliečila zo zranení a útrap zajatia.

Legendy o nebeskej Iriji a činoch bohov

Posvätný kameň Alatyr sa má nachádzať v strede sveta. Kde to však je, na tom sa nevedeli zhodnúť ani múdri starých vekov ani dnešní vedomci. Všetci ho umiestňujú na východnú stranu, ale jedni na rajský ostrov Bujan, iní do príbytku bohov Irije. Rozpráva sa však, že tieto miesta sa nelíšia a že Irija kedysi nebola na nebesiach, ale ležala práve na ostrove Bujan a s nebesiami bola iba spojená – vysokou Alatyrskou horou, po ktorej bohovia vystupovali do nebies.

Blažený ostrov Bujan a príbytok bohov Irija

Na mori – na oceáne, na ostrove Bujan, na východnej strane leží, biely, horúci kameň Latyr“, tak spievajú starí v povestiach, ktoré sa preniesli cez veky.

Bujan je ostrovom večnej jari, plný života a sily. Je to svet, kde sú všetky rastliny a stromy zo striebra a zlata, preto sa v povestiach predkov hľadal aj ako Zlatná krajina alebo Zlatné mesto. Aj zvieratá na ostrove majú zlatú srsť, zlaté rúno alebo zlaté parožie či strieborné kopýtka, rozsievajúc zlaté a strieborné iskry. Na stromoch dozrievajú všetky plody sveta.

Na ostrove Bujan rastie posvätný strom vykovaný zo zlata, ktorý vyrastá priamo na svätom kameni Alatyre. Tento strom vyrastá z nebeskej sily a tieto sily tiež vytekajú z jeho koreňov.

Jedni hľadali rajský Bujan na ďalekom východe, v povestiach o činoch Velesových sa však spomína hľadanie tohto ostrova pri jeho ceste za kameňom Alatyr. Veles sa plavil po Čiernom mori, a po vylodení hľadal ústie rieky Valhany, ktorú neskôr nazvali Volgou. Hovorí sa, že lode oboplávali rajský Bujan, ktorý leží na Azovskom a Čiernom mori. Prečo teda v iných povestiach starí hovoria o mori ďaleko na východe, kde leží Bujan a príbytok bohov Irija?

Vysvetlenie dávajú legendy o dávnom boji otca Svaroga a jeho bojovníkov Ratiči proti Hadovi – Zmijovi.

Keď sa Veľký Čierny Had tajne priplazil k Alatyru a úderom zrodil temné bytosti a pohltil v bitke Dažboga a Mokoš, Svarog poveril Semargla aby bojoval so Zmijom a s jeho bojovníkmi. Semargl však vtedy nemal dosť síl aby Zmija premohol. Had vtedy ovinul zem ťažkou hustou hmlou a Semargl vystúpil do neba za svojim otcom Svarogom.

Čierny Had potom získal trúfalosť a priletel do samotnej Irije. Jazykom rozbil nebeskú bránu a vliezol do siene, kde sedel na tróne Svarog. Vtedy Svarog a Semargl zobrali do rúk obrovské rozžeravené kliešte a chytili nimi jazyk Čierneho Hada a uplietli ho na veľké radlo. Potom týmto radlom rozdelili Zem na kráľovstvo Jav – kráľovstvo Dobra a kráľovstvo Nav – kráľovstvo Zla. V Javi začal vládnuť Svarog a jeho božskí potomci, v Navi získal vládu Čierny Had.

Hovorí sa aj to, že po bitke bohov s Čiernym Hadom, Svarog a ostatní bohovia opäť prišli na Zem. Celá Zem bola zaliata krvou, preto sa rozhodli rozrezať Matku Zem, aby ona pohltila všetku krv a radlom z Hadovho jazyka rozdeliť Zem na dve ríše.

Potom začali orať zem. Tam kde Had vpletený do pluhu, urobil brázdu, začali vytekať sväté rieky Dann, Danuaara a Danaara. Tieto mená riek pochádzajú od Malých ľudí - Polodanov – zvyšku múdreho božieho národa, ktorých tu našli dávni predkovia Venedov, keď po rokoch od Veľkej Temnoty doputovali do týchto končín zo severu. Dnes ich volajú riekami Don, Dunaj a Dneper, tak ako Valhanu volajú Volgou.

Na mieste bitky s Hadom vyrástli vysoké Ripejské hory. Hovorí sa, že v Ripejských horách blízko pri Alatyrskej hore, od ktorej tečie Biela rieka, bola Svarogom vytvorená a postavená Irija – nebeské vladárstvo bohov.

Z týchto povestí múdri Starých čias usúdili, že bohovia mali na Zemi dva časné príbytky: ostrov Bujan asi ležal v starodávnom Čiernom mori predtým než bol svet rozbitý vojnou so Zmijom. Na tomto ostrove počas Jari zeme sídlili bohovia a bol tam umiestnený aj Alatyr s posvätným stromom. Po Veľkej bitke bol postavený druhý príbytok bohov – nebeská Irija, ktorú nikto zo smrteľných ľudí nevie, ani v Dávnych časoch nevedel nájsť. Preto sa právom usudzuje, že Ripejské hory i Alatyrská hora ležali ďaleko za morom na východe.

Na tejto hore opäť vyrástol posvätný Dub, zväzujúci koreňmi svet a siahajúci vetvami až do neba. V Ripejských horách vraj rastú aj iné veľké stromy. Na hore Chvangure rastie Kiparis – strom smrti a na Alatyre vysadil Svarog prekrásny Irijský sad.

Veľké činy bohov a Vek hrdinov

Keď Svarog, Semargl a ďalší bohovia, za pomoci svojich bojovníkov Ratiči, nastolili opäť poriadok a bola postavená Irija, začal druhý zo Starých vekov sveta. Bol to vek hrdinských a veľkých činov bohov, aj nimi stvorených bytostí – Veľkých divov – démonov, ktorých Ariáni volali aj daévami.

Potom, čo Perun a Veles pomohli Rodovi priviesť na Zem ľudské plemeno, po čase aj ľudia vykonali veľké veci a činy. Bol to vek hérojov, bojarov a bohatierov, ale skončil Veľkou temnotou, keď sa bohovia rozhnevali kvôli pýche ľudského pokolenia a zoslali na Zem pohromu.

Iní však hovoria, že to nebolo len kvôli ľuďom a divom, ale že niektorí bohovia narušili prirodzenú rovnováhu medzi kráľovstvom Javi a Navi, Svetlom a Temnotou, Dobrom a Zlom. Hlavným vinníkom bol boh Dažbog, ktorý bojoval a úplne porazil Zlo a boha Černoboga, čo sa priečilo zámeru Roda, ktorý stvoril Zem na pomedzí Svetla a Tmy. Bez Tmy nemôže byť ani Svetlo, bez Smrti nemôže byť Života.

Tak či onak, Mudrci naznačujú, že kňazi a básnici chceli radšej vymazať z pamäti Venedov mnohé ohavnosti tých čias, ktorých bolo viac ako hrdinských činov. Preto sa z týchto legiend veľa nezachovalo, lebo v domoch, palácoch i svätyniach sa o nich takmer mlčalo. V pamäti predkov sa uchovali hlavne legendy o činoch bohov, o činoch divov a smrteľných ľudí veľa nevieme.

Činy Dažbogove

V tých mýtických časoch sa prepletali osudy prvých bohov aj ich nasledovníkov. Nielen Dažbog zrodil potomkov – Peruna a Velesa, ale aj boh podsvetia Zmij sa činil. Jeho dcérou bola Zlatogorka a synom mocný Černobog.

Tak sa zachovali povesti o činoch boha Dažboga, keď mal do činenia s bohyňou Zlatogorkou, bohyňou Ros - Vlhkou Matkou Zemou, s Moranou – bohyňou smrti, bohyňami Ladou a Živou ako aj s bohom Černobogom.

Rozpráva sa, že raz išiel Dažbog cez veľkú a širokú pláň a zbadal tam bojovníčku cválajúcu na koni. Vtedy mu zovrela krv v srdci a rozhodol sa bojovníčku vyskúšať. Uchopil svoj meč a zasiahol dievčinu, no ona neprejavila žiadny náznak oslabenia. Keď to zopakoval zas dievčine neublížil, ale sám sa zranil.

Dažbog bol veľmi prekvapený a zvedavý, kto že je táto nezraniteľná bojovníčka, preto sa jej prihovoril. Dievča však napoly posmešne odpovedalo: „Ach, no,... Myslela som si, že to bolo pichnutie nejakého hmyzu, ale ty vyzeráš ako božský bojovník.

Dažbog sa ani nespamätal z údivu, keď dievčina priskočila k nemu, chytila ho a hodila do krištáľovej truhly, ktorú rýchlo zamkla strieborným kľúčom. Dievčina priviazala truhlu o svojho koňa, vyskočila naň i ona sama a cválala preč.

Celý deň a celú noc cválala bojovníčka a ešte ďalšie tri dni bez prestania. Jej hoci mocný kôň bol však už unavený a začal ju prosiť: „Och, ty odvážna a mocná Zlatogorka, dcéra podsvetného Zmija, prepáč mi prosím, moja drahá, ale ja už nevládzem niesť dvoch mocných bojovníkov!“ Tu si Zlatogorka spomenula, že nesie bojovníka a vypustila ho z truhly povediac: „Odvážny mladý bojovník, počúvaj ma: Ožeň sa so mnou, lebo pokiaľ nebudeš chcieť, zabijem ťa!“ Dažbog sa však zaradoval a povedal: „Ďakujem ti Zlatogorka, že si ma pustila. Súhlasím, že sa stanem tvojim mužom.

Tak potom spolu odišli do hôr, kde stretli boha Svaroga a bohyňu matku Ladu – bohyňu lásky. Oni im dali požehnanie k tomu, že sa stávajú manželmi. Potom sa konala nádherná svadba; do žiariacej Irije boli pozvaní všetci bohovia, nebeskí bojovníci Ratiči a každý bol šťastný.

Ich šťastie však netrvalo dlho. Ako bojovníci sa obaja manželia chodili preháňať po šírych rovinách i navštevovali hlboké lesy a hory. Raz cválali na koňoch v hlbokých horách a našli podivný hrob. Na náhrobnom kameni boli vyryté čudné slová: „Ten, kto si tu ľahne, zostane tu z vôle Osudu.

Zlatogorka nepremyslene poprosila Dažboga, aby si skúsil ľahnúť do hrobu. Hoci nerád vyskúšal to, ale hrob bol menší než jeho postava. Potom to skúsila Zlatogorka a hrob bol pre ňu ako ušitý. Požiadala preto manžela: „Ty môj roztomilý muž, zavri hrob, chvíľočku si tu chcem poležať, aby som zistila aké to je.“ Dažbog to spočiatku nechcel urobiť, ale ona ho prehovárala. Zavrel preto hrob, privalil ho kameňom, ktorý ležal vedľa, tak ako chcela. Bol to ale chybný skutok, lebo hrob sa už nedal otvoriť. Ako skúšal tak skúšal, ale kameň sa mu nepodarilo nadvihnúť. Preto sa pokúšal rozbiť kameň kyjakom a potom silným mečom, ale ani to nepomáhalo.

Tu Zlatogorka zakričala z hrobu: „Môj milovaný, choď za mojim otcom Zmijom, odovzdaj mu môj posledný pozdrav a popros ho, aby mi odpustil. Tento hrob ma už nepustí von, lebo nápis neklamal. Môj Osud je spečatený a ja musím zostať tu v hrobe naveky.“

Zdrvený a smutný Dažbog odišiel s posledným odkazom Zlatogorky hľadať boha podsvetia Zmija. Keď ho našiel, povedal mu všetko, čo sa stalo a dodal: „Chcela ťa naposledy pozdraviť a žiadala ťa o odpustenie. Pravdepodobne si najvyšší Rod prial, aby sa tak stalo skrze Osud.

Zmij sa však veľmi rozhneval na Dažboga. Myslel si, že klame a že on zabil jeho dcéru, aby sa tak pokúsil dostať ho preč z jeho kráľovstva. Preto sa Zmij rozhodol, že Dažboga zabije. Ľstivo sa mu prihovoril a požiadal ho, aby mu podal ruku. Dažbog však vytušil Zmijovu lesť a namiesto ruky mu podal svoj do červena rozpálený Ohnivý kyjak. Zmij strašne vykríkol, lebo Dažbog priniesol svetlo do jeho temného sveta a tým ho oslabil. Zmij preto podvolil a dal svojej dcére Zlatogorke odpustenie.

Dažbog sa vrátil k hrobu svojej milej a povedal jej, že otec jej odpustil. Tak získala Zlatogorka v hrobe pokoj a bude tam odpočívať až do konca vekov. A Dažbog napísal vedľa prvého nadpisu na náhrobný kameň toto: „Zlatogorka, dcéra Zmijova, tu odpočíva z vôle matky Osudu Mokoš a z vôle božského Roda.

 

V žiarivej Iriji sa konali často malé ale aj veľké slávnosti. Na jednej z nich sa stretli osudy Dažboga a bohyne smrti a podsvetia Morany.

Raz sa v Iriji konala veľká slávnosť, na ktorú prišli všetci bohovia a Svarog a Lada sa so všetkými stretli. Dažbog tam bol tiež a počas slávnosti sa rozhodol prejsť sa po Iriji. Prechádzajúc sa po nej objavil prekrásny palác, z ktorého sa ozývala nádherná hudba. Čudoval sa, čo to môže byť, keď zistil, že je to palác bohyne Morany, jednej z mnohých Svarogových potomkov – nevlastnej dcéry alebo vnučky. Bola bohyňou zimy a smrti a hovorí sa, že vynikala nesmiernou krásou. Ale napriek tejto kráse sa jej bohovia vyhýbali a nepozývali ju medzi seba. Morana preto vo svojom paláci usporiadala vlastné slávnosti.

Tak Dažbog pri prechádzke po Iriji vstúpil do jej paláca a dostal sa do sály kde sa hodovalo. V sále sedela Morana na vysokom tróne, zbadala ho a pozvala ho, aby sa najedol s ňou a jej hosťami. Boli to bez výnimky rôzni démoni, divovia, zlí bôžikovia – Ratiči.

Dažbog však odmietol toto pozvanie, lebo vedel, že Morana je známa svojimi čarami a mohla by ho otráviť. Počkal kým večera neskončila aby dodržal slušnosť a už sa ponáhľal preč, keď ho v tom Morana pozvala do svojej komnaty. Síce sa Dažbogovi Morana páčila, ale odmietol a rýchlo z paláca odišiel. Morana sa preto rozzúrila a chcela Dažboga počarovať.

Keď sa Moraniny hostia vracali domov, stretli boha Peruna. Ten sa ich opýtal, kde boli. Divovia mu odpovedali, že boli na veľkolepej večeri v Moraninom paláci a nezabudli dodať, že tam videli aj Dažboga. Peruna to zarazilo a tak sa rozhodol, že Dažboga, svojho otca, ktorý ho splodil s Mokoš, odradí od návštev takých miest ako je Moranin palác: „Mal by si sa zamyslieť kam chodíš. Radím ti skončiť s Moranou a zabudnúť na celú tú príhodu.“

Dažbog sa však urazil, lebo veci sa nestali tak, ako si Perun a mnohí ďalší mysleli. Spýtal sa svojej matky Ros, prečo sú Perun i ostatní bohovia tak rozhnevaní: „Bol som v tom paláci náhodou pri prechádzke Irijou, iba raz a strávil som tam iba chvíľku“. Ale Ros mu povedala: „Perun i ostatní bohovia sú naozaj utrápení kvôli tomu, čo sa stalo, pretože Morana je veľká čarodejnica. Aj sám to vieš, ako ťa skúšala s Mokoš o tajomstve smrti. Mal by si sa zdržiavať čo najďalej od jej paláca. A nepozeraj sa na to, že je taká krásna.

Dažbog sa však rozhneval na matku Ros, tak ako iné deti, pretože ho začala poučovať ako má žiť. Rozhneval sa aj na iných bohov, prečo zasahujú do jeho konania, mysliac že bez príčiny. Krv sa v ňom vzbúrila a napriek všetkým šiel opäť do Moraninho paláca.

Morana opäť usporiadala jednu zo svojich slávností na svoju počesť. Keď Dažbog vstúpil do paláca, vystrelil jeden zo svojich zlatých šípov len preto, aby sa predviedol. Moraniny hostia sa však pýtali, aký význam mal tento jeho čin. Dažbog sa rozčúlil a povedal im, že pokiaľ nebudú potichu, všetkých ich rozseká na kúsky svojim mečom a kyjakom. Vtedy sa rozhodla Morana potrestať Dažboga za jeho správanie a svojimi čarami ho premeniť na vola.

Všetci hostia súhlasili a tak sa aj stalo. Potom ho vyhodili z paláca a keď na druhý deň boží pastier našiel jedného z volov, spoznal v ňom Dažboga. Odviedol vola a predviedol ho pred bohyňu Ros. Tá požiadala Peruna, aby donútil Moranu s jej magickou mocou premeniť Dažboga späť do ľudskej podoby, v akej chodili bohovia po zemi. Perun preto išiel s volom k Morane a ospravedlnil sa za činy svojho otca. Morana sľúbila, že premení Dažboga späť do božskej podoby, ale pod podmienkou, že sa s ňou potom ožení. Perunovi nezostalo nič, iba s tým súhlasiť a tak po premene bohovia vystrojili Dažbogovi svadbu s bohyňou Moranou.

Tak sa zvesti o svadbe a Dažbogovej neveste dostali do všetkých končín. Dozvedel sa o nich aj Černobog, mocný syn boha podsvetia a temnôt Zmija.

Černobog mu krásnu Moranu, ktorá bola jeho nevlastnou sestrou, veľmi závidel a rozhodol sa ju uniesť. Aby mu Dažbog jeho zámer neprekazil, najprv poslal proti Dažbogovi zlých duchov a temných démonov. Tí ovládli celú krajinu, kde dovtedy vládol Dažbog a prinútili ho dať sa s nimi do boja. Bojoval s nimi tri dni a tri noci, kým ich všetkých nepobil. Potom sa spokojný vrátil domov, ale od únavy tvrdo zaspal. Práve v tom bol úskok Černoboga a nastala jeho chvíľa. Tajne sa vkradol do Dažbogovho a Moraninho paláca a začal presviedčať Moranu k úteku. Vymyslel si pre Moranu, že Dažbog je synom Peruna s obyčajnou dievčinou a je len poloboh. Hoci Morana spočiatku neverila, postupne sa dala touto úskočnou lžou presvedčiť. Premenila sa na vtáka a odletela s Černobogom.

Keď sa Dažbog prebudil z únavného spánku, našiel dom prázdny. A tak šiel za svojim synom Perunom, aby mu pomohol hľadať ženu, ale mocný Perun mu povedal, že to je už len jeho povinnosťou – nájsť si ženu – tak odišiel hľadať Moranu s Černobogom sám. Zanedlho ich aj našiel, ale Morane sa u Černoboga zapáčilo, a preto chcela odbiť Dažboga úskokom. Naliala mu silnú medovinu a povedala: „Och, muž môj, Černobog ma vzal násilím. Zapi touto medovinou svoj žiaľ a zlosť!“ Dažbog vzal pohár a vypil nápoj až do dna a zvalil sa opitý na zem. Rýchlo vyhľadala Morana Černoboga a vyzvala ho, aby zabil jeho muža. Černobog ho chytil a hodil do hlbokej jaskyne.

Po chvíli sa Dažbog prebudil z opojenia a zistil v akej je situácii. Zapískal na svojho koňa Kologriva a ten ho pomocou svojho dlhého chvosta vytiahol z jaskyne. Potom sa Dažbog vrátil znovu k Černobogovi do paláca, ale Morana ho opäť očarovala svojou krásou a medovinou! Černobog ho premenil na veľký kameň a odhodil do krajiny za hradby. Mocný Perun však vedel, že sa stalo niečo zlé s jeho otcom. A tak išiel a našiel kameň a premenil ho znova na boha Dažboga.

Tu nahnevaný Dažbog sa znovu vrátil do Černobogovho sídla, no Morana ho očarovala tretíkrát. Lenže tentoraz ho sama svojimi kúzlami prikovala reťazami k samotnej Alatyrskej hore mysliac si, že ho tu nikto nikdy nenájde.

Raz sa však Živa, Svarogova dcéra, opýtala svojho otca, či sa môže ísť pozrieť mimo Iriju. Svarog jej to dovolil a tak sa premenila na krásnu holubicu a odletela zo žiarivej Irije. Ako lietala nad svetom, zaletela aj do blízkosti Alatyrskej hory. Zbadala Dažboga pripútaného k Alatyru a zamilovala sa do neho. Zletela k nemu a premenila sa do svojej božskej podoby. Potom sa ho spýtala, či sa zrieka Morany ako svojej manželky, lebo je bohyňou smrti. Tak Dažbog súhlasil a ona ho odviedla do Irije, aby ho vyliečila zo zranení a útrap zajatia.

Veľký boj Dobra a Zla

Keď sa Dažbog v Iriji zotavil, rozhodol sa vyhľadať Černoboga a zabiť ho, pretože on je boh Zla a Moranin priateľ – priateľ bohyne smrti. Všetkým vysvetľoval, aby ospravedlnil svoje ďalšie činy: „Nemôže to takto byť; nie je predsa možné, aby Rod stvoril svet takýmto spôsobom. Černobogova smrť musí byť niekde skrytá!

Potom sa Dažbog vydal za bohyňou osudu Mokoš a spýtal sa jej na Černobogovu smrť. Ona mu povedala, že smrť, ktorú hľadá je ukrytá vo vajci, v kačacom vajci, kačka v zajacovi, zajac v truhlici a truhlica pod dubom na jednom ostrove. A tak išiel Dažbog hľadať Černobogovu smrť. Po ceste stretol sokola a vlka, ktorí mu prisľúbili pomoc, keď ju bude potrebovať. Keď Dažbog prišiel k pobrežiu, zbadal veľkého hada a ten mu pomohol dostať sa na ostrov. Na ostrove vyvrátil dub z koreňov, otvoril truhlicu, z ktorej vyskočil zajac a ušiel. Zajaca však chytil vlk a roztrhal ho. Vtedy vyletela zo zajaca kačka, tú však chytil sokol. Z kačky napokon vypadlo zlaté vajce.

Dažbog prišiel s vajcom do Černobogovho hradu. Morana sa ho opäť pokúsila zastaviť svojou krásou, kúzlami a medovinou, ale vtedy zasiahla bohyňa Živa premenená na holubicu a pohár s medovinou prevrátila. Nič a nikto už nemohol Dažboga zastaviť, aby rozbil vajce. Keď to však urobil, ozval sa najmocnejší Rod hromovým hlasom a povedal: „Rozbil si vajce, ktoré predstavuje zlo a tým si narušil rovnováhu medzi Dobrom a Zlom, zničil si smrť a bez smrti nie je život!

A vtedy najmocnejší boh bohov Rod zoslal na Zem nebeský oheň, aby všetko zničil. Všetci bohovia vtedy zostali v Iriji a pozerali s hrôzou na peklo, ktoré zoslal Rod. A celá zem bola zničená a takmer všetko živé zaniklo.

Dažbog a Živa - Dažbogovi vnuci

Keď veľký oheň Rodovho trestu dohorel, vzal si Dažbog Živu za ženu. Na svadbe im požehnala bohyňa – matka Lada. Potom začali bohovia spolu vytvárať nový svet. Dažbog si vzal na starosť obnovenie rovnováhy medzi Dobrom a Zlom. A Živa zas mala na starosti obnovu všetkého živého na zemi. Rieky sa znovu preplnili rybami, lesy a lúky divou zverou a objavili sa aj noví ľudia.

Pretože mal Dažbog tri ženy, mal s nimi aj spustu detí. Všetky venedské národy, z ktorých neskôr povstali národy slovanské, vzišli od boha Dažboga a starí ich preto nazývali Dažbogovými vnukmi. Takmer všetci bez výnimky boli ospevovaní ako veľkí hrdinovia a héroji – ale už ľudskí, nie ako hérojski divovia – démoni pred pohromou, ktorá zničila dávny svet.

Dažbog a Zlatogorka mali syna Koljadu. Koljada si vzal za ženu Radimicu. Tí mali syna Radogosta. Od Radogosta vyšli neskôr západoslovanské kmene Obodritov, Ratarov, Luticov, Ráňanov a mnoho iných.

Od Radogostových potomkov Radima a Vjatky vznikli Radimijci a Vjatici.

Dažbog s Moranou mali syna Bogumira. Bogumir a Slavunija mali dcéry Drevu, Polevu a Skrevu, od nich boli kmene Drevanov, Polanov a Krivičov. Mali aj synov Sevu, Rusa a Slovena, od ktorých pochádzajú kmene Severanov, Rusov a Slovenov. Sloven mal syna Venda, ktorý založil kmeň Venedov. To boli všetko kmene zachránené po Rodovej pohrome.

Dažbog a Živa priviedli na svet nový ľud cez svojich potomkov. Boli to synovia Kisek a Árij. Kisek sa oddelil od svojho brata a založil kmene Litevcov a Lotyšov. Árij mal synov Kija, Čecha a Choriva, ktorí dali základy kmeňom a národom kyjevských Polanov, Čechov, Srbov a Chorvátov.

 

Mnoho iných legiend a spojení medzi venedskými – slovanskými kmeňmi sa zachovalo zo starých čias. Niektoré sú zhodné, iné plné rozporov. Jedným rozprávačom boli postavy a hrdinovia iných básnikov neznáme, alebo boli presunuté do iných časov a dôb pred Temnotou, ktorá vyhnala Ariáncov zo severskej pravlasti. Hovorí sa o nich v rozprávaniach o mýtických Bielych Ostrovoch a v ďalších legendách. Každý by chcel iste vedieť, ako to naozaj bolo, ale pravdivé podrobnosti nevedia ani moderní Mudrci o dejoch oveľa bližších. To však asi nie je najdôležitejšie, lebo zlatou niťou v mnohých skazkách o tých časoch je práve legenda o tajomnom Alatyre, božskom kameni zeme.

Ukazuje sa, že osudom boli určení práve Dažbogovi vnuci, aby tento kameň strážili, lebo v ňom je ukryté tajomstvo rovnováhy Dobra a Zla, ktoré tak neprozreteľne porušil ich pradedo boh Dažbog. Práve Ariánci – Venedi, Antovia a ich potomkovia Slovania - asi dostali od božských bytostí a svojich polobožských predkov jedinečný údel: cez Alatyr strážiť rovnováhu sveta až do konca vekov!

Skúsme, cez legendy a mýty, básne a rozprávania zo šera dávnych časov, pochopiť aj našu povinnosť, určenú osudom a Stvoriteľom vesmíru a zeme.

Súvisiace
Marián Kapolka Knihy Záhady Slovan
Poslanie strážcov Alatyru - Hrdinská doba Severu

Poslanie strážcov Alatyru - Hrdinská doba Severu

Komentáre

comments powered by Disqus
0