Pôvodné duchovno je vesmírne, bez predkov niet dejín

Miroslav Švický ( Žiarislav )
Pôvodné duchovno je vesmírne, bez predkov niet dejín

Často sa človeka ľudia pýtajú: A to je z ktorého obdobia to pôvodné duchovno?

Vtip je v tom, že pôvodné duchovno nie je z jedného obdobia, ale je z vekov. Nie je len slovenské, len slovanské, len baltoslovanské, len indoeurópske… Nie je len rodinné, rodové, národné. Zahŕňa všetky bytosti. Nie len ľudské, rodina. Všetky.  Je všehomírne. Tiahne sa od nepamäti, od najstarších dôb až podnes a tiahne sa do budúcnosti. Vedci majú škatuľky, ako panteizmus (všebožstvo), polyteizmus (mnohobožstvo), monoteizmus (jednobožstvo), či ateizmus (nebožstvo)… Človek ale nie je zaškatuľkovaný v žiadnom z týchto obmedzených stavov. Niektorí by to radi, ale keď sloboda, tak sloboda. Nechajte si svoje škatuľky…

Prechádzaš týmito pojmami ako veľký čarovník život. Nenecháš sa obmedziť vyklieštením z celostnosti. Žiješ v súlade s predkami, mocný, neoklieštený a pritom v súlade s celkom a dokonca aj s jeho prúdmi. V súlade s prúdmi, to neznamená podriadený prúdom, ale vyrovnaný. To je rozdiel.

Pôvodné, prírodné, rodné duchovno, to je skutočné pochopenie. Historici si myslia, že chápu históriu. Dejiny celostne nechápu, chápu len svoje vzorce o dejinách. Len svoje vzorce. Je len málo znalcov deja, ktorí sa dostanú k veľkému tajomstvu vývoja. Veľké tajomstvo vývoja a života nášho bytia nemôžeš pochopiť cez naučené a rozpitvané úseky.

Áno, pisateľ číta, pozerá, sleduje úchvatné vedecké  rozbory, popisy, výpočty i svedectvá o vývoji vesmíru, hviezdnej sústavy, Zeme, o zemovedných – geologických obdobiach a vývoji živých druhov, i o vývoji človeka a jeho dejov. Nik ale nezvládne dnes zhltnúť výsledky čo i len jediného vedného odboru. Nie to ešte viacerých. Aj  malý pododbor odboru je pri dnešnom stave vedy ťažko zvládnuteľný jedinou ľudskou bytosťou.

A predsa je spôsob, ako pochopiť dejiny, svoju cestu, seba, bytosť, bez rozbitia všehomírneho kruhu, bez rozsekania vesmírnej závitnice.

Je to spôsob najtajomnejší a najcelostnejší. Pochopiť svet a jeho dej cez duchovno predkov. Od prvého záblesku nebeského ohňa až po tento tep srdca.

Dediči, nie pohania!

Keď vás niekto označí ako pohanov a vy sa ohradíte, môže sa stať, že povie - to nie je nadávka. Že je to označenie stavu – pohan ako vyznávač predkresťanského náboženstva.ň

Čo ale slovo „pohan“ v skutočnosti znamená? Kedysi pohan znamenalo dedinčan. Je to pôvodom cudzie, latinské slovo – pāgānus – pôvodne vo význame dedinčan, sedliak, neskôr – keďže kresťanstvo sa šírilo „zhora“, teda z mestského strediska, sa týmto slovom označovali „nekresťania“, teda vyznávači pôvodného duchovna či náboženstva. Do staroslovienčiny prevzaté ako „poganъ“, „poganinъ“ – už znamenalo príslušník pôvodného duchovna a používalo sa to od počiatku u nás v hanlivom význame, ako aj dnes. No dobre, uznajme, že takéto označenie nemusí byť nadávkou či hanlivým označením, i keď sa tak zväčša používa. (Príznačne znie nekoreňoslovné prechýlenie „pohan – pohaniť“). Dedinčan môže byť dedič – ten, kto dedí. Ten, čo dedí dôležité duchovné hodnoty, je duchovne bohatý. Nie je až také dôležité, či žije na dedine, alebo na inom mieste – v meste. Označenie „dedina“ je odvodené z predkresťanskej rodovej osady, na čele ktorej stál ded. Takisto označenie „obec“ znamená občina, teda názov slobodnej slovanskej osady z čias rodného duchovna, teda z doby pred zhabaním jej majetku cirkvou (viď doklady po otočení ďalšej strany).

Keď prišli na naše územie prví kresťanskí pútnici, nežili tu žiadni pohania v zmysle nevedomosti či bezbožnosti. Žila tu prevažne poľnohospodárska prírodná kultúra, ktorá mala také náboženstvo, aké potrebovala, vekmi overené. To sa prejavovalo napríklad tým, že naši predkovia Sloveni nemali v čase pôvodného duchovna výraznejšie ťažkosti so samosprávou. Bolo to vedomie a viera, ktorá Slovenom zabezpečovala celostnejšie vnímanie sveta, bola to viera, z ktorej vyplýval duchovný náboj, potrebný na udržiavanie súladnej spoločnosti, na súlad medzi ľuďmi a inými bytosťami, človekom a prírodou, mužom a ženou, mladými a starými... Zároveň to bola viera, ktorá nestavala múr medzi spoločnosť Slovenov a iné náro­dy. No bola to viera, ktorá nestavala múr ani medzi ľudské bytosti a bytosti iné – rastliny, zvieratá... Bola to zároveň viera, ktorá nezotročovala ducha človeka pred strachom zo smrti a týmto ho neuvrhla do nevoľníctva. Táto viera neudržiavala nevoľníkov v poddanstve pod zámienkou vynútenej náboženskej poslušnosti a neuvrhla Slovenov, národ prevažne poľnohospodársky, do poddanského stavu. Táto viera pomáhala Slovenom ubrániť sa aj pred dravými koristníckymi nájazdníkmi. Áno, určite by sa dali nájsť na slovanskom duchovne nedostatky, ale to by sa dali v každom.

Napriek tomu všetkému nazývali kresťanskí misionári našich predkov pohanmi. Títo „pohania“ ich vítali tak, ako bolo zvykom vítať aj iných cudzincov, ktorí prichádzali v mieri: chlebom a soľou. Ani ich neupálili, ani ich neobesili, ani ich neukrižovali. Nebol dôvod potláčať slovanskú vieru, ktorá nebola slepo násilnícka.

Našich predkov považovala cirkevná moc za zlých pohanov. Nebolo to nič výnimočné. Kamkoľvek totiž prišla cirkev, aby rôznymi spôsobmi pripravila národy o pôvodnú vieru a vtláčala im svoju moc, nikde, v žiadnej časti sveta v skutočnosti nežili „pohania“, ktorí by nemali žiadnu vieru. Všade žili národy, ktoré nejakú vieru mali, i keď nie vždy sa ku kresťanským priekopníkom správali tak ako Sloveni na našom území. Medzi slovami kresťanstvo a cirkev je nielen jazykový, ale aj významový rozdiel. Ten sa prejavoval aj v živote nášho národa. Napríklad ­medzi Slovenov prišli prv keltskí kresťania (írsko-škótske rády). Nemáme správy, že by zakazovali, nevieme, že by rúbali svätoháje. Mohli to byť kresťania. Po nich prišli cirkevníci. Najprv germánski (franskí), potom dokonca cirkevníci z čiastočne slovanského územia – Konštantín a Metod. Títo boli viac príslušníkmi cirkvi ako mocenského nástroja než vyznávačmi láskavého učenia. Svedčia o tom aj ich činy. Dnes ich mnohí velebia. Áno, priniesli nové písmo, písmo hláskové, ktorým nahradili písmo znakové a iné písma. Ale – jeden z prvých výsledkov ich písma bol zákaz pôvodnej viery. A príkaz pre vladárov – starešinov a kniežatá – aby podporovali nie pôvodnú, ale privezenú vieru. Nebol to príkaz hocijaký. Bol to zákon, ktorí sami pripravili. Podľa tohto cyrilometodského zákona boli za niektoré prejavy „pohanstva“ tresty predania do otroctva (*37), zhabanie majetku celej občine, tresty zmrzačenia (*38) a iné telesné i duchovné šikanovanie, ktorým cirkevníci prenasledovali spoluobčanov za uskutočňovanie pôvodnej duchovnej kultúry. Majetky zhabané občinám, v ktorých sa uskutočňovali pôvodné obrady, ale tiež výnosy z účastníkov obradov, ktorých „vierozvestcovia“ prikázali predať do otroctva, mali podľa tohto zákona pripadnúť „chrámu“ (teda cirkvi), ale aj chudobným kresťanom (*39). To bol hneď trojaký dôvod, prečo sa prichýliť k novému náboženstvu: nebyť predaný do otroctva, neprísť o svoj majetok, získať majetok „pohanských“ susedov. Naplnenie súdneho zákonníka sa mohlo uskutočniť len krutým plienením našich dedín „kresťanskými“ prepadovými oddielmi, ako je to popísane o niečo neskôr v susedných Čechách (*40). Toto plienenie teda vzhľadom na nariadenia spomínaného zákona bolo spojené s rabovaním, lovením otrokov a asi aj okamžitými súdmi a, samozrejme, zabíjaním tých, ktorí sa postavili na odpor.

„Kresťanskí“ vládcovia, čo prišli neskôr, neboli o nič láskavejší voči prírodnému duchovnu. Kráľ Štefan po storočnom návrate Slovenov k pôvodnému duchovnu (cirkevný vplyv len náznakovo pretrvával) zaviedol tvrdú ruku a cirkevný desiatok. Za čo bol aj vyhlásený za svätého, i keď dal umučiť nejedného svojho nepriateľa – kniežaťu Vazulovi dal vypichnúť oči a olovom zaliať uši... Za jeho nasledovníka, kráľa Ladislava, prikazuje (cirkevná) Sabolčská synoda r. 1092 trestať pôvodné obrady pri studničkách, prameňoch, posvätných stromoch, kameňoch... (*41)

Cirkevné nariadenie za uhorského kráľa Ondreja I. výslovne prikazuje dôsledne likvidovať všetky prejavy „pohanskej“ viery a dáva tejto činnosti platnosť zákona: „Ak by ktorýkoľvek obyvateľ Uhorska, alebo cudzinec v Uhrách sa nachádzajúci, odovzdával sa pohanskému rítu pohanského ľudu a k pravej viere Ježiša Krista sa ihneď nevrátil a neprijal svätý zákon zanechaný bohumilým kráľom Štefanom, nech je odsúdený na stratu hlavy a majetku... pohanské obrady a falošní bohovia nech sú odstránení a ich podobizne znivočené“ (*42). Ná. Tak tu ho máme, svätuškára. Za uskutočňovanie pôvodných duchovných obradov majetky zhabať a hlavy odseknúť.

Kráľ Ladislav I. (1077-1095) je „veľkorysý“, za prejavy pôvodného duchovna nežiada hneď stratu hlavy, aspoň nie v zákone. Za obrady pri stromoch, studničkách a kameňoch „svoju obžalobu nech odpykajú volom“ (*43). Z uvedeného vyplýva, že i keď v našich krajinách „kresťanskí“ vládcovia zakázali pôvodné duchovno, plienili pôvodné obrady a vyrubovali posvätné stromy, ľud sa napriek často krutým trestom pôvodnej viery nevzdával. Cyril, Metod, Štefan, Ladislav, všetci velebení. Napriek mrzačeniu, zotročovaniu, zabíjaniu a prenasledovaniu svojich blížnych. Naozaj je dobré ich až tak veľmi oslavovať? Lebo jedni zostavili slovanské písmo, lebo ďalší založili „kresťanský štát“, lebo nás „povýšili“ na inú úroveň (v konečnom dôsledku väčšinu obyvateľstva až na nevoľníctvo), lebo nás nevyhladili ako „pohanských“ polabských Slovanov, lebo nás to zvýhodňuje pred „Západom“... To je teda dobrý západok – úpadok. Tých, ktorí boli predovšetkým nasledovníkmi Ježišovho učenia, je teda lepšie označovať ako kresťanov. A tých, ktorí sú predovšetkým príslušníkmi nejakej ustanovizne ako mocenského nástroja, pričom duchovné učenie nenapĺňajú, tých takto označovať nemusíme.

Bolo prirodzené, že mnohí Sloveni načúvali kresťanstvu, keďže ich pôvodná viera bola v niečom podobná – v úcte k iným, k hosťom, v láske k ľudským bytostiam, v nehrabivosti. Zachované sú dokonca dobové záznamy, podľa ktorých slovanských „pohanov“ dávali samotní kresťanskí mnísi neraz za vzor aj kresťanským susedným národom, napríklad v ohostinstve. „Slovanské kmene boli také pohostinné, že to neviem ani povedať. Túto svoju vlastnosť nestratili ani teraz, lež stále sa jej rovnako držia”... Voči tým, ktorí k nim prídu ako hostia, sú láskaví a ochotní... 

 

*37 Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom... – R. Marsina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, str. 196.
*38 Odrezanie nosa, tamže, str. 197.
*39 Tamže.
*40 Kosmas, Kosmova kronika česká, str. 125., V tejto knihe viac na strane 62.
*41 Martin Slivka, Slovenské ľudové divadlo, str. 94.
*42 Tamže, str. 90, podľa Péterfyho, Sacra Consilia... Viedeň 1942. V origináli sa píše – skýtskeho ľudu a skýtske obrady, názov Skýti pre všetkých „barbarov“ zaviedol biskup Synesios z Kirény.
*43 Milan Varsik, Dotyky s minulosťou, str. 38
*44 Nie náhodou majú slová hosť a hostina rovnaký slovný koreň – Sloveni hostili hostí. Za vzor dávali kresťania Slovanov pôvodného duchovna v spoločenskom cítení, ktoré nedovoľovalo nechať súkmeňovcov v biede. *44 Lev Múdry píše – R. Marsina a kol.autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, str. 211. Návrat Slovenov v duchu a slove Železné okovy zo Starého Města. Galuška Luděk, Slované - doteky předků

Skutočnú slobodu sme si ešte nezaslúžili

Otázka pre Žiarislava: Je 17. november pre teba deň slobody?

Sloboda (svoboda) je praslovanské slovo, ktoré označuje vlastnosť, svojeť, teda čo, čo sme, slobodný stav, to, čím sme, našu základnú vlastnosť. Sloboda teda nie je nejaký výdobytok, je to základný stav, a oproti tomu je stav neslobody – otroctva, rabstva, nevoľníctva, zajatia, väzenstva. V tomto neprirodzenom, poddanskom stave boli naši predkovia po tisíc rokov, keď ich v deviatom storočí štátnym prevratom a Zákonom ljudem zbavil Rastislav s cirkvou (Metod zákonník) slobodného stavu a uvrhol ich do poddanstva, v ktorom si predkovia nemohli voliť vyznanie, boli kvôli pôvodnému duchovnu zbavovaní majetku a predávaní do otroctva. Sloboda duchovná bola prevrátená na vinu. A teda boli neslobodným zriadením prenasledovaní a boli na nich uvalené z tejto vymyslenej „viny“ uvalené „povinnosti“ nevoľníkov. Slovo povinnosť je odvodené od viny a väzenského spôsobu (systému). Vinný (z praslovančiny „vina“ znamená chyba a súvisí s prenasledovaním). Vinný bol teda prenasledovaný a boli naňho uvalené povinnosti. Niektoré stredoveké povinnosti tu máme dodnes – napríklad povinné odvody pre cirkev od všetkých občanov SR bez ohľadu na ich vyznanie , keďže tu dodnes nemáme odluku cirkvy od štátu. To samozrejme nie sú jediné sporné povinnosti, ktoré sme si nezvolili – napríklad podporovať Euroval slúžiaci západným bankám je tiež otázna povinnosť pre našich občanov.

Takže, ako vidíme na uvedených príkladoch, sloboda je vždy „pomerná“, ale cítenie slobody nemusí byť pomerné (relatívne). Napríklad keď sa cítiš slobodný napriek nedokonalostiam štátneho zriadenia, je to základný stav, ktorý je dnes uskutočniteľný a to si treba vážiť. Napríklad pred dvadsiatimi piatimi rokmi, teda v období reálneho socializmu sa viac ľudí cítilo neslobodnými. Viac ľudí cítilo, že nemôže slobodne prejaviť svojeť, teda slobodu.

sloboda.jpgSloboda však nie je jediná merítko akosti spoločnosti. Podľa niektorých sloboda musí byť spojená s povinnosťami, aby bola rovnováha. Teraz ale čujte toto – nie povinnosti, odvodené od akejsi vraj už dávno danej viny, to nie, ale zodpovednosť je to, čo umožňuje nie slaboduchú, ale duchaplnú slobodu. Zodpovednosť nie je odvodená od viny a prenasledovania, ako povinnosť, ale je odvodená od vedomia, od vedomstva. A to je veľmi veľký rozdiel.

Vysvetlime si to na príklade: Nejaký nevedomec (latinsky idiot) je slobodný (čo je bežné). Vysvetlí si slobodu tak, že si môže robiť, čo chce. Lenže keďže jeho vedomie nie je celostné, je len sebecké alebo inak nevyvinuté, či narušené, on chce robiť veci v rozpore so súladom. Takže svoju slobodu uplatní napríklad tak, že otrávi rieku, alebo sprivatizuje vodu, ktorú my denno-denne potrebujeme k základnému dobrému stavu. Alebo napríklad vyrúbe celú horu, len aby hneď zarobil obeživo. Alebo napríklad narába s našim spoločným obeživom tak, že ho spreneverí v prospech nejakých pochybných kruhov, ktoré mu za to dajú svoje podiely, alebo ich získa inak – nepriamo a obohatí sa na úkor občiny – občanov. Alebo celú občinu (krajinu) zapredá do vazalstva takého, či onakého. Takáto sloboda je teda zločineckou slobodou a keď sa okolo seba poobzeráme, zistíme, že nie je nijako zriedkavá a že mnohí takto uvažujú. Pokojne zničia rastliny, živočíchov kvôli vlastnému obohateniu, pokojne ohrozia a pošpinia naše spoločné životné prostredie, pokojne nás znovu zapredajú. Takže po sedemnástom novembri narástla sloboda, ale zodpovednosť (vedomie, svedomie) nijako mimoriadne nenarástla, je to len postupný pochod a teda oslavovať ten jeden deň nemá z vedomeckého hľadiska až tak veľký význam. Je to ako keby sme oslavovali, že sme vytiahli z blata vozík, ktorý nám vzápätí zapadol do hnoja a tam hnije dodnes. To ale neznamená, že by sme si ten deň nemali uctiť, uctiť je správne, lebo sloboda je dôležitá, je nám dokonca vlastná, ale nie oslavovať, lebo narástla sloboda a nenarástla zodpovednosť – vedomie. Ani sa tomu nemôžeme až tak čudovať, keď vedomstvo bolo tisíc rokov zakázané a vnucovali nám tu nevedomstvá rôznych druhov, z ktorých komunizmus bolo len ten posledné necelostné učenie. Vytiahnime vozík z hnoja a očistime ho. Uctime si prírodné, či posvätné živly, uctíme si našu dušu, uctíme si prírodu, tak nastane ozajstná sloboda v súlade s celkom a potom to oslávime, piesňami, tancami, alebo inak. A dnes je to tak – aká sloboda, také piesne. Veď len počúvajte tie mnohé nevedomecké (idiotské) texty, ktoré sa na vás valia. Ďakujem, neprosím, radšej budem oslavovať v lese so vtáčikmi skutočnú slobodu a nie tento cirkus.

Takže takýchto neúplných oslobodení, nevedomých, ako bol sedemnásty november 1989, bolo v dejinách viac. A postupne prerástli do iných nevoľníctiev, pretože to oslobodenie nebolo vedomé, nebolo zodpovedné. Rodina, ešte nás čaká dlhá cesta ku skutočnému oslobodeniu, nenechajte sa opiť cukríkom.

 

No a ešte je jedna dôležitá vec, čo sa týka našej nevedomosti o skutočnej slobode. Dnes po kulte spoločného nastal kult osobného. Obe veci sú choré. Dôležité je aj osobné, aj spoločné a nie len jedno, to je krajnosť, nemoc, choroba. To sú také tie krajnosti, ako krajná kolektivizácia a krajná privatizácia. Dnes už je isté, že onedlho po krajnej privatizácii bude ďalšia buď krajná, alebo čiastočná kolektivizácia, to je zákon vesmírny a pochopiteľný, keďže nie sme len idividuálne prvoky, vo vode sa vznášajúce a rozmnožujúce sa delením, ale sme bytosti spoločenské s aj spoločenským vedomím a s aj spoločenskou zodpovednosťou (v dnešnom jazyku aj spoločenským majetkom). Je to teda prírodný zákon, že sú aj veci spoločné a tak to má byť. A teda aj sloboda môže byť aj osobná (ktorej kult je dnes), ale aj spoločenská. Teda aj rodina, národ, alebo iné (kultúrne) spoločenstvo môže mať, alebo nemať svoju slobodu. A preto napríklad Ľudevít Velislav Štúr odklínal nielen osobnú slobodu (zrušenie zvyškov nevoľníctva, všeobčinové volebné právo, ktoré nám zobrali v deviatom storočí vieme kto, ale žiadal aj slobodú spoločenskú a teda aj národnú slobodu. Následkom tohto pohybu došlo nielen k ustanoveniu národného jazyka, ktorým máme tú česť a hlavne možnosť písať, ale aj ku vzniku Česko-slovenska a tiež ku vzniku Slovenskej republiky (republika – vec verejná, teda veľkoobčina). Toľko z ľudského prirodzeného hľadiska, ktoré je azda pre mnohých pochopiteľné. Lenže tu, bytosti s vedomím, my nekončíme. Pre nás sú tieto oslobodenia osobné i spoločné len čiastkové, pretože celostné oslobodenie súvisí s celostným vedomím. A teda do našej spoločnosti, do spoločnosti žien, mužov a detí, priberieme, či skôr my sa znovu zlúčime , spojíme, s ďalšími bytosťami, s rastlinami, zvieratami, s ďalšími bytosťami, a až teraz, až tu sme v celostnom, v skutočnom, v spoločnom vedomí, v celostnej zodpovednosti a táto celostná zodpovednosť nám umožní celostnú slobodu. No a to je, priatelia, stav duchovného naplnenia, alebo až osvietenia. Takže – zazvonili sme si kľúčikmi od našich bytov a áut. A teraz, keď sa chceme naozaj oslobodiť, zazvoňme piesňou – oslávme krajinu, Matku Zem, vody, oslávme dych všehomírny. Nevedomých oslobodení sme už mali v dejinách viac. Majú svoj začiatok a čaká ich aj zákonitý koniec. Len vedomé oslobodenie je celostné v čase a priestore.

Komentáre

comments powered by Disqus