Poznáme svoju minulosť?

Jednou z vecí, ktorá je vo védickom svetonázore zásadná, je otázka opakovaných prevtelení, zrodení či už na Midgard-Zemi alebo v iných Svetoch – reinkarnácií

A hľa Dažďbog vytvoril nám toto Vajce (Kozmos),
v ktorom nám svetlo hviezd svieti.
I v tejto priepasti zavesil Dažďbog Zem našu,
aby ona bola držaná.
A tak Duše Pračšurov žiaria nám hviezdami z Irija...
Naučiac sa tejto prastarej Múdrosti,
vrhli sme sa našimi Dušami do tohto (poznania),
Pochádzajúcemu od Bohov.

(Velesova kniha)

 

Nadišiel Vek Velesa, nuž pozrime sa na Velesovu Knihu. Niektorí ju zatracujú, iní ju považujú za „Knihu kníh“. Je naša, či nie je naša? Patrí k tomu dedičstvu našich Predkov, ktoré nazývame vedenie, t.j. poznanie? Patrí teda medzi Védy? Aby sme vás nenapínali, odpovieme hneď na začiatku – patrí. Ale ak ju chceme vedome používať, musíme si uvedomiť súvislosti, za akých vznikla.

Posledné roky 9. a prvé roky 10. storočia n.l. patrili medzi najkrvavejšie v dejinách Západných Slovanov. Vplyvom najťažšej fázy Noci Svaroga kresťanstvo triumfovalo a nemilosrdne likvidovalo našu kultúru, ktorá mu ako jediná stála v jeho ceste za nastolením panstva čiernej mágie. Bolo to smutné obdobie krutých jatiek našich Predkov, ktoré však bolo predpovedané v Knihe Múdrosti Perúna.

Dnes sa niektorí ľudia oddávajú ilúziám, že hoci aj keď kresťanstvo ako také nie je pre nich dnes riešením, vo svojom čase zohralo akú-takú progresívnu úlohu. Nie, nikdy nijakú progresívnu úlohu nezohrávalo – a ani nemohlo. Démonické zriadenie nemôže dávať to, čo samo nikdy nemalo.

 

Ak poznáte ľudí, ktorí naozaj vidia energie, tak sa môžete dozvedieť veľmi zaujímavé veci, ktoré sa – u tých, ktorí to naozaj vedia – principiálne zhodujú s védickými svedectvami. Už z knihy Maura Orbiniho vieme, že Metod uvalil na našu krajinu cirkevnú kliatbu. Hoci sa to môže zdať ako naivná stredoveká odrhovačka, je to veľmi vážna vec. Cirkevná kliatba totiž nie je iba diplomatická izolácia, križiacke výpravy a podobné veci súvisiace k pokresťančovaním, je to aj súhrn úkonov čiernej mágie, ktoré sa systematicky proti danej krajine vykonávajú. Tieto majú za cieľ izolovať obyvateľstvo danej krajiny od tokov Svetlej energie – ktoré v Prírode existujú. Čierni mágovia to dobre vedia, a preto, ak chcú to či ono územie podriadiť svojej temnej, čiernej moci, tak okrem vyhladenia dospelého, slobodného obyvateľstva, ktoré nie je ochotné sa dať zotročiť a spálenia všetkých kníh védickej kultúry – čo urobili po celej Európe – zablokujú po celej krajine toky Svetlej energie. Slovania – proti ktorým bolo toto čierne sprisahanie zacielené – nemôžu odolať temnej moci, ak nebudú mať prístup k svojej, t.j. Svetlej energii. Ak vezmeme do úvahy Noc Svaroga a „úspešné“ vyhladenie dospelej populácie, tak po niekoľkých generáciách nastane pre čiernych mágov vytúžený jav: nevedomé obyvateľstvo ich začne volať (čiernymi) kniežatami (KON+AZ = kňaz, t.j. starosloviensky knieža), pričom tá časť populácie, ktorá to už „poslušne“ robí pozostáva z otrokov (v staroslovienčine aj dnešnej ruštine mládencov – veď dospelých, ich rodičov – vyhladili). No a to zároveň dokazuje, že mládež poROBili, t.j. zbavili ich slobody. Neskôr sa to – podľa pozorovaného účinku – prenesie ako názov pre „otrokov“, t.j. pôvodne rabov. A aby im to „nevyšumelo“ z hlavy, tak ich budú na svojich čiernych obradoch – kresťanských omšiach – titulovať „služobníci“, alebo priamo na rusky hovoriacom území „rabmi“ (otrokmi) božími, t.j. služobníkmi či otrokmi Jahveho.

Uvalenie takejto kliatby na konkrétne územie bolo realizované tak, že na všetky toky Svetlej energie v krajine sa postavili „zátarasy“ – cirkevné kliatby – ktoré zablokovali na stáročia prístup obyvateľstva k Svetlej energii. Na energeticky najvýznačnejších miestach, teda tam, kde tradične stávali slovanské chrámy – Kapištia alebo Svätilištia – postavili svoje, kresťanské chrámy. Každodenným opakovaním obradov čiernej mágie – nech si to volajú omše, obrady, vysväcovania, meditácie – dennodenne opakovane utvrdzujú moc starej kliatby. No a tí Slovieni, ktorí sa stali Slovákmi (t.j. kresťanmi), otrocky poslušne – ako ovce či barani – strkajú dennodenne a dobrovoľne svoje hlavy do slučky a radostne sami seba nazývajú služobníkmi božími (Jahveho). Sami sebe udržiavajú kliatbu a posilňujú ju dennodenne. Bozkávajú prstene biskupom a podobným čiernym mágom – možno tie isté prstene, ktoré nosili na rukách ich predchodcovia, keď mučili ich vlastných Predkov. A aby to nebolo málo, tak si ešte čiernych mágov – kňazov – pozývajú domov a dávajú im „vysväcovať“ svoje domy. V krajine ľahko spoznáte miesta, kde sú uložené cirkevné kliatby – blokátory Svetlých energií – podľa postavených krížov. A v takto vytvorenej temnej energetickej mriežke sa bioroboti a tvari cítia dobre. Nie nadarmo kríže nájdete nielen na poliach a lúkach, ale aj na hrebeňoch či štítoch hôr. Je jedno, akú „cover story“ majú na sebe popísanú.

Paradoxom je, že v časoch, keď moc temných mágov – kresťanskej cirkvi – triumfovala, sa ešte ani zďaleka nepodobala na dnešnú cirkev. Dokonca ani sami seba nevolali kresťania. Nazývali sa „grécke náboženstvo“. Ich agenda bola zničiť moc Svetlých síl na Zemi – pretože kvôli zatemneným mozgom sme sa ani my nevedeli dobre orientovať – a urobiť nás otrokmi, čo sa im podarilo. Dlhý čas bola naša vlastná tradícia zakázaná a následne zabudnutá. Ich agenda bola iba naša likvidácia, ale paradoxne sa do ich učenia časom „zamiešali“ védické prvky. Tradičný, slovanský spôsob života – vplyvom spomienok detí, ktorým povraždili rodičov a dali ich na prevýchovu do kláštorov – prešiel často v málo zmenenej podobe do obyčají, ktoré sa postupne začali nazývať kresťanskými. Takto sa vytvoril akýsi konglomerát démonickej, starozákonnej literatúry a védického poznania, ktorý nazývame Nový zákon. Dnes však aj tieto obyčaje väčšina kresťanov poníma značne zjednodušene. Ľudia si naivne myslia, že opakovaním nejakej modlitby a nosením krížika či umiestňovaním krížov vo svojich príbytkoch zaniká povinnosť človeka pred Rodovým Bohom. A úplne najlepší sú tí, ktorí si vytvoria taký „výklad“ písma, z ktorého vždy vychádza, že oni robia všetko správne a tí druhí (tiež kresťania) zase nie, hoci si podávajú ruky v tom istom kresťanskom kostole. No a každý podraz a špinavosť sa „vyhladí“ spoveďou... ale platí iba jedno – nezaniká žiadna povinnosť človeka pred Rodovým Bohom.

 

Jednou z vecí, ktorá je vo védickom svetonázore zásadná, je otázka opakovaných prevtelení, zrodení či už na Midgard-Zemi alebo v iných Svetoch – reinkarnácií, ako ich populárne nazývame dnes – je základom védickej Viery. Reinkarnácia bola a je integrálnou súčasťou védickej kultúry, bez nej by nemalo zmyslu hovoriť o evolučnom vývoji. Hovoríme o Védach všeobecne, nie iba o indických. O tomto procese hovoria všetky Védy – vrátane Velesovej Knihy.

No toto učenie je z pohľadu kresťanstva heretizmom. Má to svoje opodstatnenie – kresťanstvo je nástroj likvidácie slovanskej kultúry, ale ak by pripustili, že smrť nie je konečný a definitívny koniec, že je tu možnosť „opakovania“ skúšky, ako by si zabezpečili otrockú poslušnosť kresťanských biorobotov?

Tento zákaz reinkarnácie nebol v kresťanských textoch od začiatku – veď sú to odkopírované, aj keď následne upravené védické texty. Tento zákaz si odsúhlasili (hovorí sa, že len rozdielom jedného hlasu) na Nikejskom koncile r. 325. No niektoré veci „zabudli“ vyčiarknuť. V Evanjeliu podľa Matúša sa Ježiš pýta svojich učeníkov, že za koho ho považujú. Sú takí, ktorí si myslia, že je Jánom Krstiteľom, iní ho zase považovali za Izaiáša, či iného proroka. Ako by mohli také niečo čo aj len povedať, ak by nemali na mysli reinkarnáciu? Na inom mieste zase čítame – pri uzdravení chorého v sobotu – ako sa ho pýtajú, že prečo je nešťastník od narodenia slepý? A dávajú aj na výber: preto, lebo zhrešil on, alebo jeho rodičia? Nuž, ak “zhrešili“ jeho rodičia, tak by mohlo ísť o logický, materialistický pohľad. Ale ako – ak nie v minulom živote – mohol zhrešiť on, ak sa už narodil slepý? Nuž čo urobili kresťania na Nikejskom koncile? Odsúhlasili si odchod od Učenia samotného Ježiša Krista. Príčina je jasná – nie slobodu, ale otroctvo. To je voľba čiernych mágov, ale z principiálneho pohľadu je terajšie kresťanské náboženstvo heréza... a to podľa ich vlastných „štandardov“.

 

Keď sa v slovanských zemiach znovu prebudil záujem o tajné, okultné (t.j. skryté) vedy, tak už boli k dispozícii k nám „importované“ tie zo Západu, pričom spočiatku išlo o astrológiu či Tarot, ktoré sú už založené na Kabbale, čo je základ budovaný na židovských a kresťanských (aj keď heretických) metódach. Treba vedieť, že výklad Tarotu je založený na Kaballe, ale existuje aj výklad runovými kartami. Dnes síce skôr zoženiete karty, ktoré používali Vikingovia, ale to nevadí. Runy je naša tradícia – nevadí či od Východných či Západných Slovanov.

Podobná je situácia aj s tak modernými „energetickými“ liečiteľmi dneška. Na internete sa to hemží rôznymi ponukami anjelských terapií... aký je tu rozdiel oproti našej, tradičnej liečiteľskej praxi? Naši celitelia pracujú so Svetlými energiami, ktoré prúdia v Prírode. Slovanský liečiteľ vás vezme do Prírody, kde sú miesta, ktoré energiu dávajú, alebo ju odoberajú – podľa potreby a povahy choroby. Miesta sú spravidla rozdielne podľa druhu energií a času. Toto je práca so Svetlou energiou. No a potom sú tí, ktorí liečia v mestách – ktoré nikdy neboli našou doménou. Vieme, že v našich zemiach neexistovali mestá nad 10 000 obyvateľov, skôr naopak, takéto lokality nazývame TMA národa, pretože pri takejto koncentrácii ľudí už Príroda stráca schopnosť regenerácie. Ale čo nevyhovuje Svetlej energii, vyhovuje tvarom a Temnej. Na tieto miesta sa oveľa ľahšie kladú a udržiavajú temné energetické mriežky, ktoré potrebujú na udržiavanie ľudí v nevedomosti a otrockej závislosti. Anjelskí liečitelia môžu naozaj pomôcť – ale spravidla dočasne. Ako celý kresťanský egregor – niekomu energiu vezmú a inému ju dajú. Takto si zabezpečia trvalú klientelu.

Keď už hovoríme o kresťanských čiernych mágoch – iní v kresťanstve ani nie sú – tak si povedzme niečo o vyšších silách, ktoré tento problém zahŕňa. Predtým vari iba jednu poznámku. Kresťanskí profesionáli – kňazi – sú všetci čierni mágovia. To však neznamená, že to všetci robia vedome. Medzi kresťanmi niet núdze aj o čestných ľudí, ktorí sa snažia žiť podľa svedomia. Je to však všetko málo platné, vedome či nevedome, ich náboženské úkony okolo Svetla ani nešli. Ide o ich nevedomosť a neochotu (najčastejšie kvôli majetku) sa nad podstatou tohto problému nezaujato zamyslieť. My však vieme, že nevedomosť je jeden z najťažších hriechov...

min_02.jpg

 

Aby sme si priblížili, komu vlastne slúžia čierni mágovia, siahnime opäť do Velesovej knihy:

Títo dvaja zachvacujú oblohu,
bojuje tu Čiernobog s Bielobogom
a Svargu držia,
aby nebol zvrhnutý tento Boh Sventovit.

 

Keď sme už spomenuli používanie rún na veštenie, tak v spojitosti s Bielobogom a Čiernobogom si uveďme ich runy a základné významy:

RUNA BIELOBOG

Vieme, že runy majú veľa významov, a preto sa nemôžeme pri práci s nimi fixovať na jediný obraz. Kľúčové slová sú Bielobog, vnútorné JA.

Strom Sveta Runa Bieleho Boha je jeden z najzložitejších obrazov v slovanskej mytológii. Vo Futarku má runa meno Man, Madr, alebo Mannaz – Človek. V našom tradičnom ponímaní je človek obrazom Boha, jeho materializáciou. Ale Boh je celý Vesmír, a preto človek ako mikrokozmos je obrazom Vesmíru, alebo makrokozmos. Os Poznania Sveta je Svetový Strom práve tak, ako chrbtica je osou človeka. Samotná forma Runy Bieleho Boha je svojou podstatou obraz Stromu Sveta a obraz človeka, ktorý stojí s rozpätými dvihnutými rukami smerom k Nebesiam. Runa Bieloboga symbolizuje vnútorné, vo svojej podstate božské JA človeka. Presnejšie tú jeho časť, ktorá uchováva neprechodné, stále Poznanie a Život, teda to, čo patrí k Nebesiam. Slovanskú mágiu nikdy nebudeme ovládať, ak sa neobrátime k nášmu pôvodnému, obrazovému písmu – minimálne Staroslovienskej Bukvici. Nie je síce taká stará ako Runy, ale je to rovnako obrazový systém. Starosloviensky výraz „Мiр“ (dnes je to jeden z významov „Мир“) znamená občinu, spoločenstvo, Rod, teda prostredie, v ktorom sa dozerná na poriadok. V takejto súvislosti runa Bieloboga symbolizuje koncentráciu sily, sily, ktorá navádza Мiр smerom k k absolútnemu Poriadku.

V magickom význame Runa Bieleho Boha predstavuje obranu, ochranu Svetlých Bohov. V germánskych runových nápisoch obsah Runy Bieloboga sčasti odovzdávajú runy Mannaz a Algiz. Samotný obraz slovanského Bieleho Boha predstavuje priamu paralelu obrazu škandinávskeho Boha Heimballra, ktorého prastaré texty nazývajú Bielym Asom. Presne ako Bielobog, je Heimdallr Bohom-Strážcom Poriadku.

Ak sa pri výklade objaví runa Bielobog, tak to hovorí predovšetkým o ochrane Bohov. Nie je dôležité, či ide človeka alebo situáciu. Ak ste žiadali o radu, tak to znamená radu – obráťte sa k svojmu skutočnému, vnútornému JA a porozmýšľajte o motívoch svojich činov. Pokúste sa nájsť to skutočné vnútorné pod slojmi vonkajšieho.

 

 RUNA ČIERNOBOG

V našej prastarej tradícii používame pre tento význam v Karune tieto znaky: 

Zobrazenie znamená „CI“, „ČARY“.

Pri výklade označuje nejaký životný zvrat. Ak nesprávne pochopíme znamenia, ktoré nám dávajú Nebesia, tak to môže mať osudové následky. Hlavné je, aby sme neplietli skutočné znamenia Nebies s ilúziami, ktoré tvorí táto runa. Nárast úspechu totiž nie je bez nebezpečenstiev. Nie je prípustné svojvoľné a chaotické chovanie sa. Ochrana v boji je výsledkom modlitby, v ktorej sa žiada o víťazstvo nie pre seba. Nasadenie Sily Nebies vyžaduje absolútne zmierenie. Svetlo prechádza skrz tých, ktorí sú pripravení na obety. Intuícia nie je výdobytok ale dar. Ale existuje variant, keď „Čary“ predstavujú nepochopiteľné, nerozpoznateľné znamenie. Vtedy treba brať do úvahy, že zraniteľnosť je následok nedostatku schopnosti sebaobetovania a Bohovia odopierajú iba v prípade prekročenia miery.

Runa „Čary“ je v mágii jedna z najtajomnejších rún Velesice, ktorej význam nie je jednoduché nájsť. Aby sa vyjasnila, je niekedy vhodné sa pozrieť na jej spojenia s runami západoslovanských runových systémov. O jednom z významov runy „Čary“ – runa „Ýr“ sa hovorí v Staršej Edde:

„Čary“ označujú nie plný Mesiac, ale rastúci, alebo ustupujúci. Znamená meniace sa, nestále, meniteľné. Podobnú meniteľnosť ženskej nátury je možné nájsť v Edde:

Šestnástym ja Duch pohnem,
devy dôstojnej,
ktorá je devou milou,
ovládnem Dušou,
pokorím jej úmysly

(Reči Vysokého, 161)

Never...
ani reči devy,
ani rozhovorom ženy –
na kolese
ich zlepené srdce,
zbabelosť v hrudi ich

(Reči Vysokého, 84)

V Shakespearovom diele Macbeth – čo je dielo, ktoré pri pozornom čítaní je skutočným sprievodcom mágiou Škótska a severného Anglicka – sa hovorí o „tisovej trieske, odlomenej v čase zatmenia Mesiaca“. Červené bobule tisu – stromu Ýr – sa jasne líšia od matných krás severnej zimy, preto ich spájali tajomstvom života a smrti, ktorá podlieha Veľkej Matke (t.j. Žive a Moréne).

Runa „Čary“ obsahuje tajomstvo života a smrti, živej a mŕtvej vody zo slovanských rozprávok. Preto je to jedna z najsilnejších ochranných rún. Ochraňuje napríklad bezmocné dieťatko v lone matky. Ale na túto ochranu je potrebné sa zriecť čohosi nepotrebného, svojich osobných ambícií a „zdvihnutého nosa“. Môže pôsobiť na chovanie sa človeka, robí ho „ohybnejším“, prispôsobivejším, ale opačnou stranou môže byť stav bez „chrbtovej kosti“.

Citát z Velesovej knihy podáva veľkú Múdrosť, Čiernobog aj Bielobog sú nevyhnutnou súčasťou našej evolučnej púte. Hoci hovoríme o obrazoch, podstata duchovného sveta môže byť precítená jedine poľudšteným obrazom – personifikáciou.

Čiernobog je vždy odetý do čierneho – a jeho služobníci túto farbu obľubujú tiež. Je to pripomenutie Temnoty, odkiaľ prichádza. A ako ho spomínajú literárni autori? Puškin hovorí: „Mne deň a noc pokoja nedá môj Čierny Človek“. Jesenin: „Čierny Človek úporne hľadí.“ Vysocký: „Môj Čierny Človek v sivom obleku.“ Čechov ho nazýva (veľmi výstižne) „Čiernym Mníchom“. Andersen ho nazýva „Hodinár“, profesor Spalancani. Heine ho volá Saulom Ascherom. Predpovedali ho všetci veľkí poetickí autori minulých storočí.

Čiernobog – hoci niektorí sa divia – obľubuje kríže. Rád číta kresťanské modlitby. Hodiny a hodiny môže opakovať jednu a tú istú modlitbu, lebo sám je fanatikom náboženstva. Ľubovoľného náboženstva. Pre neho nie je dôležité, aké vykonávať obrady, pre neho je dôležité niečo úplne iné: každé náboženstvo zbaviť lásky. Nuž, prečo je na kríži gymnasta? Aby bolo jasné – a toto majú kresťania dennodenne a bez prinútenia na svojich očiach aj doma – že láska a spravodlivosť musia byť a budú potrestané.

Čiernobog nás dnes požiera na každom rohu. Pozerá na nás z obrazoviek televízorov, zo stránok novín a časopisov, za ruku vodí vedcov, dozerá na ich myšlienky, neviditeľne stojí za chrbtami politikov. Jeho cieľom je vytvoriť biorobotov na svoj obraz.

 

Dnes už vytvoril sebe podobných ľudí, ľudí-manekýnov, pajácov. Vytvoril priemysel vyrábania ľudí-manekýnov, pre neho robia časopisy, televízia, noviny. Mení svet podľa svojho vkusu. A svet Čiernoboga je chladný, neľudský. V takom svete v štandardných domoch žijú štandardní ľudia, manekýni. Deti-manekýni počúvajú strašenia o Čiernom Človeku, mládež-manekýni tancuje brejk a opakuje pohyby robotov. Dospelí-manekýni si obliekajú štandardné čierne obleky či kostým, vozia sa v čiernych autách a vykonávajú nezmyslenú, byrokratickú robotu. V čase oddychu sa manekýni prechádzajú po výstavkách „moderného“ umenia a pozerajú na prázdne plátna.

No v zmysle védickej tradície je Duchovný Svet jediný, všetci Bohovia sú ipostázy Tvorcu, RAMCHU, Najvyššieho. Preto nieto absolútne zlých Bohov, ani absolútne zlo. Podobne ako v Navi sa rodí Jav, tak je aj v Zle obsiahnuté Dobro. Dobro a Zlo sú jednoducho pravou a ľavou rukou Stvoriteľa. Skutočným Zlom je jedine odstúpenie od Duchovnej Púte Rasy (Svargy), ktorá je cestou Pravi. Je to Púť dočasnými zmenami Javi a Navi. Preto Čiernobog nie je sám osebe strašný, strašným sa stáva jedine vtedy, keď dovolíme, aby jeho sila začala prevládať nad silami iných Bohov.

Obracajte sa na – pravslávte – Svetlých Bohov, ktorí ochraňujú Život a Ľúbosť. Tým oslabujete pozície Čiernoboga.

Ak nepoznáte všetkých Bohov – čo nepozná dnes asi nik – môžete v jednom oslovovať všetkých, lebo sú všetci jeden celok. Najlepšie je volať Boha svojho Rodu, ale môžeme sa obracať aj napríklad na Perúna, Velesa či Bieloboga. Na strane Svetla stojí aj Sventovít či duchovia Prírody.

Súčasná moc Čiernoboga na Midgard-Zemi je dočasná, jeho moc je už silno otrasená. Môže a pokúsi sa ešte vytvoriť „Poslednú bitku“, vyliať na ľudí množstvo utrpenia.

Už prešlo tisícročie od čias pokresťančenia Kyjevskej Rusi a Veľkej Moravy. Od čias, kedy v ohni požiarov skončila svoj život Védická Rus. Vtedy z ľadovej kozmickej Tmy prišiel na ruské zeme – vrátane našej – Čiernobog. Kozmos stuhol Nebytím.

No teraz ani nie je dôležité, že Čiernobog prišiel v odeve kresťanského mnícha, pretože mohol prísť aj priamo v odeve služobníka Čiernoboga, čierneho žreca Aida. Prišiel nový čas, pootočil sa Svaroží Kruh bytia, skončilo Svetlo pre Tmu a nastúpil koniec Tmy pre Svetlo.

Koniec Svetla pre Tmu si môžeme názorne predstaviť aj takto:

min_06.jpg

Vtedy namiesto Svaroga a Roda povstal Jehova, na miesto Dažďboga a Chorsa povstal Kristus, na miesto Velesa ochrancu stád a bohatstva (ale nie peňazí, drahých kovov, nehnuteľností a pod.) svätý Vasilij, na miesto Dyja v ipostáze Boha záhrobného Sveta povstal Diabol. Akurát miesto Čiernoboga neprevzal nikto. Proste prišiel Strach: strach pred smrťou aj životom, pred Koncom Sveta...

Slávte veľkého Sventovita:
„Sláva Bohu nášmu!“
Smúťte srdcom našim –
tým ste sa mohli zriecť
od zlého konania nášho,
i tak prišli k dobru.
Nech sa objímajú Božie deti!
A hovorte:
„Všetko stvorené
nemôže vojsť do porušeného umu!“
Porozumejte tomu, lebo len toto dokážete,
lebo tajomstvo to veľké je:
kde Svarog a Perún sú
tam je zároveň aj Sventovit.

Veľké tajomstvo nemôže byť pochopené ľudským umom, ale môže byť precítené srdcom. Ak sa vrátime k predchádzajúcemu citátu vidíme, že ani Bielobog, ani Čiernobog nemôžu zvíťaziť. Znamená to, že obaja udržiavajú rovnováhu medzi Javou a Navou, Dňom a Nocou, Svetlom a Tmou, „aby nebol zvrhnutý tento Boh Sventovit“. Jav aj Nav budú existovať, lebo taký je zákon Pravi.

A dostávame sa k odkazu Velesovej Knihy. Jedni ju zatracujú, iní ju považujú za jediný spoľahlivý zdroj. Tak čo si o nej teda máme myslieť?

Velesova Kniha patrí medzi Védy. Je to poznanie, t.j. „vedenie“, ktoré je však už spracované tak, aby bola šanca, že prežije najťažšiu fázu Noci Svaroga, ktorú predpovedala Kniha Múdrosti Perúna. Bola napísaná v „predvečer“ najväčších triumfov kresťanstva, ktoré sa zavŕšilo pokresťančením Kyjevskej Rusi aj zánikom Veľkej Moravy. Kto pozná Slovansko-Árijské Védy, ten si ľahko môže vyvodiť záver. Velesova Kniha je akousi koncentráciou poznatkov, ktoré však dnes už – pretože naša kultúra bola zničená – samé od seba nemusíme správane dešifrovať. No poznaním ostatných Véd zistíme, že v ničom ostatným Védam neprotirečí, skôr naopak.

Jednou z „úloh“ takých Véd ako je Velesova kniha či Kniha Koľadu bolo pretransformovať prastaré, védické poznanie tak, aby malo šancu prežiť temný vek, vek vlády kresťanstva. Súčasťou našej kultúry je Čítanie hviezd, ktoré dnes poznáme pod názvom horoskopy. Horoskopy ako také nie sú našou tradíciou, ale práve Velesova Kniha a Kniha Koľadu upravili staré poznanie z pôvodného Koľadovho Daru na nové, zvieratníkové tak, aby poznanie ostalo, ale ľudia ho mohli uplatňovať nie v šestnásťkovom, pôvodnom systéme, ale aj v cudzom, dvanástkovom. No a 9 mesiacov Koľadovho Daru bolo nahradených 12 mesiacmi – symbolom kmeňov Izraela či odkazu 12 hlavných nerestí z Corpus Hermeticum.

min_07.jpg

O Slovanskom Koľadovom Dare si môžete prečítať samostatný článok, preto sa ním nebudeme detailne zaoberať. No pozrime sa na jeden aspekt, ktorý je dnes aktuálny.

Ako vidíme z obrázku, obdobia Dňa a Noci Svaroga – vrátane rána aj večera – sa cyklicky opakujú (aj keď v skutočnosti musíme brať do úvahy veľkosť precesnej odchýlky). Je to Kon, ktorý nemožno zmeniť. Podľa Konov sa riadia Bohovia aj Démoni, podľa Konov sa chovajú aj ríše, ktoré sú evolučne pod nami: minerálna, rastlinná a zvieracia. Slobodu konať alebo nekonať podľa Konov dostal iba človek.

Čo vlastne znamená, že sme 21. decembra 2012 vstúpili do Veku Velesa? Ako dlho potrvá tento Vek? Jeden Vek z pohľadu Kruholetu Čísloboga (Svarožieho Kruhu zobrazeného na štíte Čísloboga) trvá 1 620 rokov. Teda Vek Velesa bude trvať od roku 2012 do roku 3632, kedy začne Vek Boha Roda.

I Číslobog naše dni tu počíta.
On hovorí svoje čísla Bohom,
Aby bol Deň Svaroga,
Aby bola Noc Svaroga,
Či je čas spať.
Nakoľko on je Javný
On sám je v Božom Dni.
V Noci tu nikoho niet,
Len Boh Did-Dub-Snop náš.
(Kniha Velesa)

Did-Dub-Snop je jedným z názvov Veľkého Triglava Javi, teda Svaroga-Perúna-Sventovita. Ako vyplýva z citátu, v Noci tu niet nikoho, okrem neho. Nuž, noc skončila, a preto prídu aj iní. No pokračujme ďalej. Naozaj skončil Vek Morény – Vek „Času na spánok“ a nastúpilo Ráno Svaroga? Nejde o nejaký omyl, keďže Vek Rýb ešte chvíľu potrvá a Vek Vodnára – Vek rozkvetu – ešte len nadíde?

Odpoveď je – ako zvyčajne – jednoduchá. Z Véd vieme, že pri poslednom posuve zemských pólov – čomu zodpovedá Letopočet od Veľkého Ochladenia, ktorý má momentálne Leto 13021 – prebehla prílivová vlna Zem 3 krát. Nastala strašná kataklizma a jej následkom Zem nadobudla nový mód na svojom pohybe – precesiu a nutáciu. Práve precesný pohyb spôsobuje, že sa „menia veky“, t.j. že sme teraz napríklad v kresťanskom Veku Rýb. Precesia spôsobuje, že na deň jarnej rovnodennosti vidíme to isté súhvezdie na tom istom mieste iba raz za platónsky rok. Jeden Vek podľa nášho kalendára trvá 1 620 rokov, teda všetky Veky spolu – čo tvorí celý Svarogov kruh alebo Platónov rok, trvajú 25 920 rokov. Táto ešte hyporborejská tradícia bola známa aj v Sumeri. Podľa nájdených tabuliek z chrámov v Nippure a Sippare, jeden hviezdy kruh trval 25 920 rokov. Všimnime si iba, že základom šesťdesiatkovej sústavy je 60. Ak podelíme 25 920 číslom 60, tak dostaneme číslo 432. A naraz vieme, odkiaľ sa vzalo v indickej tradícii číslo 432 000, čo predstavuje v rokoch dĺžku trvania Kali Jugy.

Podľa islandského eposu sa odohrá kozmická bitka Bohov a Antibohov potom, ako do 540 dverí vojde 800 vojakov, t.j. spolu 432 000 vojakov – čo vytvára opäť to isté číslo. Babylonský kňaz Berossos tiež uvádza, že obdobie vládnutia kráľov do Potopy bol 432 000 rokov. Príkladov je vo svete naozaj dosť. Sú to náhody, alebo jednoducho všetky majú spoločnú predlohu, t.j. naše, védické poznanie?

Ale ak podelíme ten istý Svaroží Kruh (Platónov rok) počtom znakov Zodiaku – 12, tak dostaneme, že jeden Vek trvá 25 920 : 12 = 2 160 rokov. Nuž, podľa védickej tradície skončil starý Vek v decembri 2012, podľa kresťanského kalendára skončí Vek Rýb až o 540 rokov (k roku 2012). Nuž, sami budeme mať možnosť zažiť, či vek neľútostného drancovania Prírody bude mať šancu prežiť ďalších 540 rokov...

 

Ale aby sme sa nezaoberali iba „teóriu“, povedzme si niečo o ďalšom dôkaze starobylosti našej slovanskej kultúry. Už vieme, že etruské písmo je v podstate dialekt ruského jazyka – presnejšie, podľa akademika Čudinova – bieloruské nárečie. Nič o tom nevedia iba tí, ktorí o tom naozaj nič nechcú vedieť. Vôbec nevadí, že medzi takými „odborníkmi“ sú aj tiežslovania. Slovan – ako už naši čitatelia vedia – je Vierovyznanie, nie príslušnosť k nejakému etniku len zato, lebo sa tam niekto narodil. Slovania sú Slovania, kresťania sú kresťania, mohamedáni sú mohamedáni atď. No a argumenty, že „etruština sa nečíta“ platia iba pre tých, ktorí nevedia čítať ani ruštinu. Ale aj takých je vo svete veľa.

 

Etruskovia

Dnes sa pozrieme na nález z mesta Faistos na Kréte. Ide o neveľký disk z dobre vypálenej hliny, priemerom 15,8-16,5 cm. Jeho obe strany pokrýva špirálovito idúci nápis, ktorý je zostavený z množstva znakov presne odtlačených do hliny. Je to najstarší vtláčaný („pečiatkovaný“) nápis na svete a prvé polygrafické dielo vôbec.

min_08.jpg min_09.jpg

Znaky sú spájané do skupín, ktoré sú rozdelené vertikálnymi líniami. V niektorých skupinách v spodnej časti riadku, napravo od znaku je šikmý šráf, ktorý je špecifickým znakom slovanskej Runiky aj indického slabikového písma Devanagari (my už vieme, ide o staré, ruské, vojenské signálne písmo, odtiaľ „deva na g(h)ore“, ktoré sa používalo na signalizáciu z kopca na kopec do diaľky).

Mnohí vedci sa bezúspešne pokúšali prečítať faistský disk a vykladali ho gréckym, chetitským, starogermánskym aj inými druhmi semitských jazykov. Ale po presvedčení sa, že použité prostriedky a metódy nie sú vhodné na rozlúštenie tohto nápisu, rozhodli sa – hovoriac slovami anglického odborníka na archeológiu Kréty, Johna Devitta Stringfellowa Pendleburyho (1904-1941) – že tento nález bude lepšie „obísť mlčaním“. Je to jeden z článkov v reťazi informačnej blokády.

No stalo sa niečo neočakávané. Ruský vedec, G. S. Grinevič, opierajúc sa o moderné spôsoby dešifrovania, teóriu spojenia v tajných systémoch Claude Elwooda Shannona a metódu akrofonie v komplexe s etymologickou metódou dokázal, že text disku z Faistosu je napísaný starým slovanským jazykom!

Z prekladu do dnešnej ruštiny a z nej do slovenčiny vyplýva, že slovanský národ Rysičov (Rusičov) bol nútený opustiť svoju vlasť – RYSIJUNIJU (Rusko):

Prvá strana disku Druhá strana disku

NEŠŤASTIA MINULÉ NESPOČÍTAŠ,
JEDNAKO TRÁPENIA TERAJŠIE SÚ HORŠIE.
NA NOVOM MIESTE VY ZAKÚSITE ICH.
VÁM POSLAL BOH EŠTE MIESTO VO SVETE BOŽOM.
ROZPORY MINULÉ ZABUDNITE.
ČO VÁM POSLAL BOH, OBSTÚPTE
TESNÝMI RADMI.
OBRAŇUJTE HO DŇOM I NOCOU.
ŽIADNE MIESTO NEUPRÁZDNITE.
Z MOCI JEHO SA RADUJTE.
ŽIJÚ EŠTE DIETKY JEHO, VEDIA, ČIE SÚ ONI
V TOM SVETE BOŽOM.

BUDEME OPÄŤ ŽIŤ, BUDE SLÚŽENIE BOHU,
BUDE VŠETKO V MINULOM – ZAPAMÄTÁME SI, KTO MY SME.
KDE VY BUDETE, DIETKY BUDÚ, NIVY BUDÚ,
DOBRÝ ŽIVOT – ZAPAMÄTÁME SI, KTO MY SME.
DIETKY SÚ – PRIATEĽSTVÁ SÚ - ZAPAMÄTÁME SI, KTO JE.
S ČÍM RÁTAŤ, MUŽI! RYSIJUNIA JE ČAROVNÁ PRE OČI.
NEDÁ SA ZABUDNÚŤ,
NEVYLIEČIŠ SA Z NEJ.
NEJEDEN RAZ BUDE, BUDEME POČUŤ MY:
VY ČÍ BUDETE, RYSIČI, ČO JE PRE VÁS ČESŤ;
NA KUČERÁCH PRILBY; ROZHOVORY O VÁS.
EŠTE NIE JE, BUDEME EŠTE MY,
V TOM SVETE BOŽOM.

Novú vlasť Rusiči našli na Kréte.

„Tragédia udalostí, prežitých Rysičmi – píše G. S. Grinevič – pripomína osud Tripolcov, a to nám dáva dôvod na predpoklad, že Rysiči-Pelasgovia (takto ich nazývali prišelci, Gréci) je slovanský kmeň, ktorý obýval Peloponéz v 3. až 1. tisícročí pred n.l.“

 

Po katastrofe, ktorá postihla Arktídu, sa mnohé Rody našich Predkov rozišli po Európe, vrátane Peloponézu. Tam zažili hrôzy vyhladzovania celých Rodov Semitmi. Potom sa Rysiči len čiastočne zotavili zo strašných strát, ale uchovali si svoj jazyk. V ich fenických, krétskych, maloázijských aj egejských osadách hovorili tým istým slovansko-árijským jazykom ako doma. Neskôr ich nazvali Pelasgovia. O aké boje išlo?

Na rozhraní 3.-1. storočia pred n.l. sa dala do pohybu záplava Grékov-Achájcov. Obsadili zeme dnešného Grécka, do tla zničili Pelasgov, ich pevnosti. Zo zemou zrovnali Pelasgikon, na mieste ktorého boli schopní až po poldruha tisícročí postaviť Partenon (na kopci Akropola). Mnohí z Pelasgov, ktorí sa dokázali zachrániť pred nájazdníkmi sa preplavili na Krétu, kde ešte prekvitali mestá Pelasgov-Minójcov.

V polovici 2. tisícročia pred n.l. sa Gréci dostali aj na Krétu. Čistokrvné umenie Pelasgov-Minójcov bolo nahradené suchou a bezživotnou štylizáciou. Dovtedy pre Minójčanov typické motívy – kvety, morské zvieratá, chobotnice, delfíny, ktoré sú zobrazené na dvorných freskách a vázach – miznú a ich miesto zaujímajú rozličné grafické štruktúry.

No achájska kultúra mnohé od Minojcov prebrala, vrátane líniového slabikového písma, duchovné obrady a božstvá, vodovod, fresky, odev a mnohé iné.

Asi o 700 rokov neskôr prišiel rozkvet achájsko-mykénskej kultúry, no na grécku zem aj jej priľahlé územia došla druhá nájazdová vlna semitských Grékov, ktorí sú známi pod názvom Dórovia. Po nej nastalo nové obdobie gréckeho vývoja – homérovská doba, podľa mena slepého Homéra. Dobytie Grécka Dórmi vrhlo krajinu na niekoľko storočí nazad.

Neskôr prišli Rimania, ktorí sa snažili odôvodniť svoje panstvo a odvodiť svoj pôvod od Bohov. Títo systematicky zničili stopy po Pelasgoch, aby ich zotreli z pamäte ľudstva. Aj preto si dnes mnohí myslia, že Rimania sú učiteľmi Západnej Európy.

 

No my už aj na základe výskumov vieme, že učitelia učiteľov boli Etruskovia. Napríklad grécky historik Hellanikos (485-400 pred n.l.) tvrdí, že Etruskovia sú vetva Pelasgov, ktorí – keďže boli vyhnaní Grékmi – osídlili nové oblasti, ktoré dostali názov Tyrrénia. Etruskami ich nazvali až Rimania Latínci, Gréci ich nazývali Tyrréncami. Samotní Etruskovia, podľa starovekého autora „Rímskych starožitností“, Dionýza Halikarnaského (1. st. n.l.) seba nazývali Raséni. V Geografickom slovníku Štefana Byzantského sú Etruskovia vyslovene nazvaní slovanským národom. Okrem týchto zdrojov, slovanský pôvod Etruskov potvrdzuje aj Titus Livius (1. st. n.l.), starogrécky geograf Strabón (1. st. n.l.), starogrécky učenec Ptolemaios (2.-1. st. pred n.l.), Diodoros Sicílsky (1. st. pred n.l.), rímsky učenec Plínius Starší (1. st. n.l.) a mnohí ďalší predkresťanskí autori. Etruskovia dali Rimanom hudobné nástroje, provu korábu a kotvu, divadlo, kameňolomy, keramiku a spracovanie kovov, bylinkárstvo, umenie meliorácie pôdy, mestá v Itálii, umenie veštenia, kapitolskú Vlčicu (je to symbolické: pod slovanskú Vlčicu Rimania podsunuli legendárnych zakladateľov Ríma, Romula a Réma – aby z nej cucali). Jedni z prvých kráľov Ríma boli Etruskovia: Lucius Tarquinius Priscus, nazývaný aj Tarquin Starší alebo Tarquin I; Servius (znovu vidíme neznalosť Bukvice = Serbius) Tullius; Lucius Tarquinius Superbus alebo Tarquinius II. Etruské pästné boje (pôvodne vrátane „steny na stenu“) boli tradičnou súčasťou osláv rímskych sviatkov. V podstate všetko, čo Etruskovia postavili v Ríme, začali Rimania neskôr nazývať „veľké“. Aj samotný Rím bol v skutočnosti založený Etruskami, pričom jeho systém podzemných kanálov je dodnes súčasťou „Večného mesta“. Etruský štít, kopiu a brnenie prevzali Rimania tiež. Najstaršie písomné pamiatky na Apeninskom polostrove patria Etruskom, pričom práve ich písmo sa stalo základom latinky, ktorú dnes používa značná časť ľudstva. Ale prefíkaní Latínci, aby pred svetom ukryli pravdu o svojich učiteľoch, ľstivo tvrdia: „Etruskan non legatur“ – etruština sa nečíta...

Dnes poznáme okolo 11 tisíc etruských textov. Väčšina z nich sú iba krátke, náhrobné nápisy zo 7. st. pred n.l. po 1. st. n.l. Okrem nich sa dochovali aj dlhšie písomné pamiatky. Medzi nimi treba spomenúť hlinenú tabuľku zo Santa Maria di Capua (5. st. pred n.l.), obsahujúcu okolo 300 slov; nápis na kameni zo 6. – 5. st. n.l., ktorý je umiestený v Múzeu v Perugii a obsahuje približne 120 slov; jednu celkom zaujímavú olovenú tabuľku z Magliana (6. st. pred n.l.), ktorej text pozostáva minimálne zo 70 slov a je rozložený v tvare špirály, ako na známom disku z Faistu; bronzovú tabuľku v tvare pečene, ktorá očividne slúžila na výučbu začínajúcich veštcov (často ju porovnávajú s podobnými predmetmi z Babylonu a od Chetitov); tri posvätné nápisy na zlatých platničkách z Pyrgi; a nakoniec najdlhší text v etruskom jazyku z jedinej závojovej knihy, ktorá sa dochovala dodnes (je známe, že takéto knihy mali aj Rimania, ale nedochovala sa žiadna). Je to najmladší etruský text vôbec a pochádza z 1. st. n.l. Len čírou náhodou nebol zničený tvarmi, lebo bol nájdený celkom nedávno a za celkom zaujímavých okolností.

 

V roku 1848 si bratislavský úradník Michal Barič, veľký milovník starožitností, zo svojho výletu z Egypta priniesol viacero cenných exemplárov, pričom jeden z nich bola múmia ženy. Bol presvedčený, že to je múmia sestry uhorského kráľa Štefana (len pre zaujímavosť, na korunovačných klenotoch tzv. sv. Štefana je nápis Staroslovienskou Bukvicou). Po smrti M. Bariča túto múmiu odovzdal jeho brat múzeu v Záhrebe.

Celkom neočakávane rakúsky egyptológ I. Krall r. 1892 zistil, že na ovínadlách z ľanového plátna, ktorými bola múmia obalená, sú nápisy, ale nie egyptské, ale etruské. Po štyridsiatich rokoch od tohto objavu – r. 1932 – sa ujal pre tento etruský text názov „záhrebský závoj“. Bol sfotografovaný v infračervenom svetle a všetci vedci – okrem ruských – mohli uvidieť približne 1 500 slovný text „závojovej knihy“.

Dnes oficiálna veda predpokladá, že Etruskovia akože prevzali svoju abecedu od Grékov a Rimania ju potom prevzali od Etruskov. Toto vytvára logický predpoklad, že vedci, ktorí ovládajú starú gréčtinu a latinčinu nebudú mať problém sa naučiť čítať etruské texty. Už v r. 1789 L. Lanz, ktorého považujú za „otca etruskológie“, poznal celú etruskú abecedu s výnimkou dvoch písmen, ktorých význam sa určil až neskôr. Ale aj keď čítali etruské texty, tak vedci-šabesgojovia (sluhovia tvarov), nedokázali pochopiť ich obsah. Ruský jazykovedec V. V. Ivanov tento stav vo vede ohľadom čítania etruských textov ohodnotil nasledovne: „Situácia, ktorá sa v oblasti skúmania etruských textov vyvinula, je zjavne paradoxnou. Ich pochopenie a pravdepodobná fonetická interpretácia nevyvoláva nijaké problémy v oblasti jasnosti etruského grafického systému..., napriek tomu, pochopenie etruských textov sa pohlo nepatrne, ak neberieme do úvahy krátke pohrebné nápisy, ktoré sú čo do obsahu štandardné a zvyčajne pozostávajú z opakovaných osobných mien s uvedením príbuzenských vzťahov medzi ich nositeľmi. Všetky zložité texty sa zatiaľ absolútne nepodarilo preložiť“.

 

Je to určite tak, lebo tvari nemôžu porozumieť reč Rusa; a hľa, ruskí vedci – ako súčasní, tak aj predrevoluční – voľne čítajú etruské nápisy dokonca bez slovníka.

Nie náhodou naši Predkovia ešte v 1. tisícročí pred n.l. napísali na stĺp v Medvine:

ЕДIНIЕ СЧIРIСА ТРЭБЭТЭ ГЛАСI ГРЕЦIАЛЕ ЛБО ВЕЛЕРЕЦI БЕЛОПЕВIА HAMIA KIA ЛIСII КУСЛАЛЕ ЛБО ГУРЦЕ ЛЭЕТI HACIA КIО КОБIЛIА РАШIВIА ТРЭБЭТЭ HIKIA САКРА CBIA HIA ПОРЕС HIA EITI ПАМIАТКОХШЕНIА

Po slovensky:

JEDINÚ ISTINU TREBA POVEDAŤ: GRÉCI NÁM BUĎ SLADKO SPIEVAJÚ, AKO LIŠIACI-POKUŠITELIA, ALEBO Z KOPČEKOV BREŠÚ, AKO PSY – CENNÉ DARY VYMÁHAJÚ. NIJAKÉ PRÍSAHY SVOJE, NIJAKÉ SĽUBY NEPLNIA. POMSTYCHTIVCI.

Nad nápisom je znak meča, čo svedčí o tom, že stav vojny s Grékmi a Rusičmi trval.

 

Veľa by sa ešte dalo povedať, ale aj toto je už dosť. Čo si z toho vziať? Nuž, niekoľko vecí. Mnohí dnešní samožreci si u nás (a nielen u nás) povytvárali svoje kulty, ale pritom je očividné, že nečítali ani len Velesovu knihu. Ako sme totiž videli, bola napísaná účelovo – aby sme počas krutej Noci Svaroga dostali aspoň štipku poznania našich Predkov, aj keď „upraveného“ na kresťanskú dobu. Takže ak neberú prastaré Védy – prazdroj aj pre Velesovu knihu – ani nič zo samotnej Velesovej knihy, tak odkiaľ vlastne berú svoje múdrosti? Na aký egregor sú napojení?

Ďalej môžeme vidieť, že našim Predkom bolo ťažko v minulosti, ale hoci boli kruto povraždení – a ich Rody vyhladené – presilou, Vieru si zachovali. Čo to znamená pre nás dnes? Aj my vstupujeme do nerovnej vojny. Ba vlastne, sme v nej už dávno. No zatiaľ čo tiežslovania „bojujú“ na internetových fórach, biela rasa vymiera pod účinkom informačnej zbrane. Keď národ mrie pod účinkom zbrane – to je jedno akej – sme vo vojne. Táto vojna sa teraz bude ešte stupňovať, až nadíde koniec civilizácie. Že kedy? To už nám nikto nepovie. Bolo by to ľahké, aj pre tiežslovanov – keď sa dozvedia presný dátum a hodinu, tak deň predtým prestanú honobiť peniaze a iné materiálne majetky a „konvertujú na Slovanstvo“. Z čoho? No predsa z gréckeho náboženstva (rozumej: kresťanstva). Že sa Gréci v minulosti nie celkom „korektne“ chovali k našim Predkom? Ale veď sa vyspovedali...

Nuž nie, takto to nepôjde. Buď sme Slovania, alebo nie. Tretej možnosti niet. Alebo za pomoci zdravomyslia budeme pracovať na návrate Rodového zriadenia, alebo za „pomoci“ tvarov budeme stúpať na tie isté hrable – o tom je DEDIČSTVO PREDKOV!

Súvisiace