Rozbor kníh #15 - Naplnenie života

Jaks Peruň Magog ( Janko ) Rozbor kníh
Naplnenie života

Trvalé ľudské šťastie nie je v tom, že človek niečoho dosahuje, ale v tom, že sa vzdáva niečomu, čo je väčšie než on, myšlienkam, ktoré sú obsiahlejšie než jeho individuálny život, myšlienke vlasti, ľudstva, boha. Jeho život je úbohý a nízky, pokiaľ nenájde nejakú veľkú myšlienku, ktorá si môže vyžiadať jeho celého, ktorá ho môže vymaniť zo všetkého pripútania k jeho statkom

Světlušky

Motýlik žije len krátko, a napriek tomu má času dosť.

Moje myšlienky sa vznášajú na krídlach prekvapenia, každú doprevádza úsmev.

Strom čumí s láskou na svoj pôvabný tieň, ktorý nikdy nemôže objať.

Kiež by moja láska ako slnečné svetlo ťa objíme a pritom ti ponechá osvietenú slobodu.

Dni sú farebné bubliny plynúce na hladine bezodnej noci.

Pobožnústkarstvo sa snaží držať pravdu v rukách, zovretých tak pevne, že pravdu ubíja.

Aby dodala odvahy slabej lampe, žiarivá noc zapáli všetky hviezdy.

Hoci nebesá objímajú Zem-milenku, zostávajú od nej nekonečne ďaleko.

Boh hľadá priateľov a žiada lásku. Diabol hľadá otrokov a vyžaduje poslušnosť.

Za služby, ktoré mu preukazuje, pôda k sebe viaže strom. Nebesá nežiadajú nič a dajú mu plnú slobodu.

Čo je ako klenot nesmrteľné, nepýši sa vekom, ale iskriacim sa okamžikom.

Keď sa stretnú biele a ružové oleandre, veselia sa spolu v rôznych nárečiach.

Tyran si osobuje právo ubíjať slobodu druhých, a pritom si podržať slobodu pre seba samého.

Očakávajú uznanie za opustenie hniezda, pretože ich klietka je dobre stavaná a bezpečná.

Kvetinka, nehľadaj svoj raj v gombíkovej dierke hlupáka.

Temnota je nevesta, zahalená závojom, čakajúca, až sa túlavé svetlo vráti do jej lona.

Slabí môžu byť ukrutní, pretože sa zo všetkých síl snažia zdať silnými.

Smrť je rovnaká, život je mnohotvárny.

Keď zomrie boh, je náboženstvo mŕtve.

Neohrabaná sila zničí kľúč a použije krompáč.

Ten, kto koná dobro, dostane sa k bránam chrámu. Kto miluje, dostane sa ku svätyni.

Kvet, ktorý je sám, nemusí závidieť tŕňom, ktorých je spústa.

Svet trpí často tyranstvom tých, ktorí tvrdia, že mu prajú všetko dobré.

Získame plnú slobodu, keď zaplatíme plnú cenu za právo žiť.

Príliš otrocky štetec omedzuje pravdu s ohľadom na úzke plátno.

Hora vo svojej túžbe po ďalekom nebi si praje byť ako mrak, večne hnaný túžbou hľadania.

Aby omluvili, že vyliali atrament, píšu „deň“ ako „noc“.

Láska zostáva tajomstvom, i keď je vyznané slovami. Len milenec vskutku vie, že je milovaný.

História pomaličky dusí pravdu, ale potom sa ju o překot snaží vzkriesiť v bolestnom pokání.

Za prácu dostávam mzdu. Teším sa, že mojou konečnou odmenou bude láska.

Krása vie, kedy povedať: „Dosť!“ Nevkus žiada: „Viac!“

Neznáma kvetina v cudzom kraji vraví básnikovi: „Či nerastieme z rovnakej pôdy, môj milý?“

Som schopný milovať boha, pretože mi dáva slobodu ho poprieť.

Tieň môjho stromu je pre tých, ktorí idú okolo, jeho plody sú pre toho, na koho čakám.

Nevidiacemu peru sa ruka, ktorá mu vládne, zdá neskutočnou a to, čo je písané, bez zmyslu.

Prílišná túžba po plode zaviera naše oči pred kvetmi.

Bohatstvo je bremeno nadbytku, blaho je plnosť bytia.

Smrť sa smeje, keď zásluhy mŕtvych sú preháňané, pretože sa jej dostáva viac, než na čo si môže činiť nárok.

Múdry vie učiť. Hlupák vie len ako pôsobiť bolesť.

Stred večného tanca kruhov je nehybný a tichý.

Sudca myslí, že je spravodlivý, keď porovnáva olej niečej lampy so svitom svojej lampy.

Viera je vták, ktorý cíti svetlo a spieva, keď je ešte tma.

Sektár myslí, že more pravdy bolo po lyžičkách prenesené do jeho rybníčka.

Pravý cit nie je v dosiahnutí konca, ale v spojení s nekonečnom.

Omyly susedia s pravdou. Preto nás ľahko ošália.

Lotos obetuje svoju krásu nebesiam, tráva slúži zemi.

Nezrelé ovocie sa kŕčovite drží vetvy, pod bozkom slnka dozreje a spadne.

Plameň sa vo mne stretol s hlinenou lampou. A ako podivuhodné svetlo sa zrodilo!

Dar lásky nejde darovať. Čaká, aby bol prijatý.

Keď príde smrť a pošeptá mi: „Tvoje dni sú sčítané“, odpoviem jej: „Žil som v láske, nie len v čase“. A smrť sa opýta: „Prežijú tvoje spevy?“ Poviem: „Neviem, ale zato viem, že často, keď som spieval, uvedomoval som si, že žijem vo večnosti.“

Naplnění života

Vzťah jedinca k vesmíru

Civilizácia starého Grécka bola vypestovaná v mestských hradbách. Všetky moderné civilizácie majú vlastné kolísky z tehál a malty.

Tieto hradby zanechávajú hlbokú stopu v ľudskej mysli. Vytyčujú v našom duševnom obzore zásadu „rozdeľuj a panuj“, ktorá v nás vyvoláva zvyk zabezpečovať všetok získaný majetok tím, že ho opevňujeme a oddeľujeme pred sebou navzájom. Oddeľujeme národ od národa, vedenie od vedenia, človeka od prírody. To v nás živí silné podozrenie ku všetkému, čo je za hradbami, ktoré sme si vystavali a všetko musí ťažko bojovať o vstup do oblasti nášho uznania.

Keď sa v Indii objavili prvé árijské kmene, bola to rozľahlá zem lesov a noví príchodiaci ich využili. Lesy im poskytli prístrešie pred prudkým slnečným žiarením a pred vyčínaním tropických búrok, pastviny pre skot, palivo pre obetné ohne a stavivo pre chyže. A jednotlivé árijské kmene s patriarchálnymi náčelníkmi sa usadili v rôznych lesných končinách, ktoré mali výhodu prirodzenej ochrany a dostatku potravy a vody.

Naša indická civilizácia sa teda zrodila v lesoch a tento jej pôvod a okolie jej dali odlišnú povahu. Bola obklopená neobmedzeným prírodným životom, bola prírodou živená a šatená a stretávala sa veľmi úzko a neustále s jej rozmanitými stránkami.

 

Zdá sa, že západ je hrdý na to, že si podmaňuje prírodu, ako by sme žili v nepriateľskom svete, keď si musíme všetko, čo potrebujeme, vybojovať na neochotnom a cudzom ráde vecí. Taká filozofia je prejavom života a výchovy v mestských hradbách. V mestskom živote totiž človek prirodzene sústreďuje pozornosť svojho duševného zraku na svoj život a dielo, a tím vytvára umelé oddelenie seba a podstaty vesmíru, v ktorého náručí spočíva.

 

Nie je pravda, že by India zabúdala na rozdiely v hodnote rôznych vecí, pretože vie, že by to znemožnilo život. Vedomie nadradenosti človeka na stupnici stvorenia nebolo jej mysli cudzie. Mala však svoju vlastnú predstavu o tom, v čom táto nadradenosť skutočne spočíva. Nie je to schopnosť podmaňovania, ale schopnosť zjednocovania. Preto India volila svoje pútnické miesta poblíž pozoruhodných alebo krásnych prírodných úkazov, aby ľudská myseľ mohla vystúpiť zo sveta úzkych potrieb a uvedomiť si svoje miesto v nekonečne. To bol dôvod, prečo sa v Indii celý národ, ktorý sa kedysi živil mäsom, vzdal živočíšnej stravy, aby kultivoval všeobecné súcitenie so životom, čo je v dejinách ľudstva ojedinelá udalosť.

 

Rišiovia boli „tí“, kto potom, čo dosiahli v poznaní najvyššej duše, boli naplnení múdrosťou, a nakoľko ju našli v spojení s dušou, boli v dokonalom súlade so svojim vnútorným ja: nakoľko ju poznali v srdci, oslobodili sa od všetkých osobných žiadostí, a ako ju postrehli vo všetkom pôsobení sveta, dosiahli pokoj. Rišiovia boli tí, kto dosiahnutím najvyššieho boha zo všetkých strán našli trvalý mier, splynuli so všetkým a vošli v život Všehovšetkého.

V Indii bol teda považovaný za konečný cieľ a naplnenie ľudskej podstaty stav, v ktorom si uvedomujeme svoje príbuzenstvo s vesmírom a vstupujeme do naprostého spojenia s bohom.

 

Záblesk tej istej pravdy máme v učení Ježišovom, keď hovorí: „Ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako bohatý do božieho kráľovstva“, čo znamená, že to čo hromadíme pre seba, nás oddeľuje od iných: držanie je pre nás omedzením. Kto je zamestnaný hromadením bohatstva, nie je schopný, aby svojim stále sa zvetšujúcim ja prešiel bránami pochopenia duchovného sveta, ktorý je svetom dokonalého súladu: je uzavretý do úzkych stien svojich omedzených ziskov.

Preto podstatou učenia Upanišád je: Abys ho našiel, musíš všetko obsiahnuť. Ak ideš za bohatstvom, vzdávaš sa v skutočnosti všetkého, aby si získal niekoľko málo vecí, a to nie je cesta k úplnosti.

 

Všetko vytrysklo z nesmrteľného života a chveje sa životom“, lebo „život je nesmierny“. Tento ideál najvyššej slobody vedomia je cenným odkazom našich predkov a čaká, aby sme ho vzali za svoj. Má nie len intelektuálnu a emočnú stránku, ale tiež mravný základ a musí byť prevedený v čin. V Upanišádach je povedané: „Najvyššia bytosť je všetko prenikajúca, preto je vnútorným dobrom všetkého“. Byť opravdu spojený v poznaní, láske a službe so všetkými bytosťami, a tak si uvedomovať svoju osobnosť vo všetkoprenikajúcom bohu, je podstatou dobroty, a to je základný tón učenia Upanišád: „Život je nesmierny“.

Vedomie duše

Všetky naše sebecké hnutia, naše osobné žiadosti zatemňujú pravidelný pohľad našej duše, lebo ukazujú len našu úzku osobnosť. Ak sme si vedomí svojej duše, vnímame vnútornú bytosť, ktorá presahuje naše ja a má svoju hlbšiu spriaznenosť s vesmírom.

 

Zákon jednoty, ktorý má človek vo svojej duši, je stále aktívny, tvorí vzájomné vzťahy ďaleko široko v literatúre, v umení a vo vede, v spoločnosti, v štáte i náboženstve. Našimi veľkými objaviteľmi sú práve tí, kto ozrejmujú pravý význam duše tím, že sa vzdávajú samých seba pre lásku k ľudstvu. Čelia ohováraniu i prenasledovaniu, strádaniu i smrti a slúžia len láske. Žijú život duše, nie však život osobného ja, a tak nám potvrdzujú poslednú pravdu ľudstva. Nazývame ich mahátmas, „ľudia veľkej duše“.

V jednej z Upanišád sa vraví: „Miluješ svojho syna nie preto, že po ňom túžiš, ale pretože túžiš po svojej duši“. To znamená, že keď niekoho milujeme, nachádzame v ňom svoju dušu v najvyššom zmysle. V tom je posledná pravda nášho bytia. Paramáthma, najvyššia duša, je vo mne rovnako ako v mojom synovi a moja radosť zo syna je poznaním tejto pravdy. Je to celkom všedná skúsenosť, a predsa je podivuhodné, že radosť a bolesť tých, ktorých milujeme, sú našou radosťou a bolesťou – ba ešte viac. Pretože sa ich prostredníctvom rozširujeme a rastieme, pretože sme sa v nich dotkli veľkej pravdy, ktorá objíma celý vesmír.

 

Varoval som svojich poslucháčov a musím ich varovať ešte raz pred predstavou, že indickí učitelia hlásajú zrieknutie sa sveta a osobnosti, ktoré vedie len k naprostej prázdnote negácie. Ich snahou bolo plne pochopiť dušu, či inými slovami dosiahnuť svet v dokonalej pravde. Keď Ježiš povedal: „Blaho tichým, lebo oni dostanú zem za dedičstvo“, myslel práve toto. Vyjadril tým skutočnosť, že pokiaľ sa človek zbaví svojej osobnej pýchy, dosiahne svojho pravého dedičstva. Nemusí si potom už prebíjať cestu ku svojmu miestu vo svete, je mu všade zaistené nesmrteľným právom jeho duše. Osobná pýcha prekáža vlastnému úkolu duše, ktorým je spoznávať samú seba uskutočňovaním svojho spojenia so svetom a s Bohom sveta.

 

Kedysi bola zem obyčajnou hmlovinou, ktorej čiastočky boli rozptýlené ďaleko od seba rozpínavou silou žiary, nedosiahla ešte svojho konečného tvaru ani krásy, ani účelnosti, ale bola len žiarou a pohybom. Postupom keď sa jej plyny zhustili v jeden guľovitý celok silou priťahujúcou všetky rozptýlené látky do stredu, zaujala svoje pravé miesto medzi obežnicami slnečnej sústavy, ako smaragd visiaci v diamantovom náhrdelníku. Tak je tomu i s našou dušou. Keď ju zmieta žiar a pohyb slepých pudov a vášní vo všetky strany, nemôžeme nič opravdu dávať ani prijímať. Akonáhle však nájdeme vo svojej duši svoj stred prostredníctvom sebevlády, sily, ktoré harmonizuje všetky bojujúce častice a zjednocuje tie, ktoré sú rozdelené, potom sa všetky naše okamžité pohyby premenia v múdrosť a všetky okamžité pohyby srdca dôjdu svojho dovŕšenia v láske, všetky nepatrné podrobnosti nášho života ukážu svoju nekonečnú účelnosť a všetky naše myšlienky a skutky sa nerozlučiteľne spoja vo vnútorný súzvuk.

 

Človek túži dosiahnuť svojej maximálnej realizácii. Práve túžba po seberealizácii ho vedie k tomu, aby hľadal bohatstvo a moc. Ale človek poznáva, že hromadením svoje uvedomenie neobohacuje. To je prejavom vnútorného svetla, nie vonkajších vecí. Pokiaľ sa toto svetlo zapáli, ihneď pozná, že sa najdokonalejšie prejavu vtedy, keď sa v ňom prejavuje Boh. A po tom človek túžobne volá – po prejave svojej duše, ktorý je prejavením Boha v jeho duši. Človek sa stáva dokonalý, dosahuje svojho najplnejšieho vyjadrenia, keď jeho duša poznáva seba v nekonečnej bytosti, ktorou je Ávin, ktorého podstatou je práve prejav.

Záhada zla

Otázka, prečo je na svete zlo, je zhodná s otázkou, prečo je nedokonalosť, čiže inými slovami, prečo vôbec existuje tvorstvo. Musíme pripustiť predpoklad, že to inak nejde, že stvorenie musí byť nedokonalé, musí byť postupné, a že je zbytočné sa pýtať, prečo sme.

Ale skutočná otázka, ktorú by sme si mali položiť znie: Je táto nedokonalosť konečnou pravdou, je zlo absolútne a posledné? Rieka má svoje medze, brehy, ale je rieka len samý breh? Sú brehy konečnou pravdou o podstate rieky? Neumožňujú tieto prekážky vode pohybovať sa dopredu? Vlečné lano púta čln, ale je v tom pripútaní jeho význam? Neťahá zároveň čln napred?

 

Je treba sa pýtať, čo je to dobro, čo charakterizuje našu mravnú prirodzenosť. Moja odpoveď znie: akonáhle si človek osvojí širší pohľad na svoju osobnosť, keď si uvedomí, že je niečim oveľa väčším, než sa práve teraz zdá byť, začne si byť vedomý svojej mravnej prirodzenosti. Pozná, čím sa má ešte stať a stav, ktorého ešte nedosiahol, sa mu stane reálnejší než stav, ktorý mu ukazuje priama skúsenosť. Nutne sa potom mení perspektíva jeho života, a vôľa nastupuje na miesto prianí. Vôľa je totiž najvyšším prianím hlbšieho života, života, ktorého väčšia časť je mimo náš prítomný dosah, ktorého skutočnosti nie sú väčším dielom dostupné nášmu zraku. Z toho vzniká spor nášho nižšieho ja s naším vyšším ja, našich prianí a našej vôle, túžby po veciach dotýkajúcich sa zmyslov s cieľom, ktorý je v našom srdci. Začíname rozlišovať medzi tím, po čom bezprostredne túžime, a tím, čo je dobré. Dobré je to, čoho si žiada naše vyššie ja, a tak zmysel pre dobro vzniká z pravdivejšieho pohľadu na život, ktorý je súvislým pohľadom na jednotu života, a ktorý nepočíta len s tím, čo je práve pred nami, ale i s tím, čo nie je a snáď nikdy v ľudskom pojatí byť nemôže. Osvietený človek má na mysli život, ktorý práve prežíva, preto je ochotný obetovať svoje súčasné potešenie za doposiaľ neuskutočnenú budúcnosť. V tom je veľký, pretože vidí pravdu. Vlastne i kvôli svojmu osobnému prospechu musí človek poznať túto pravdu a držať na uzde svoje bezprostredné hnutie – inými slovami byť mravný. Naša mravná sila spočíva v poznaní, že sa život neskladá z bezúčelných a nesúvislých zlomkov. Mravná sila dáva človeku nielen schopnosť vidieť, že osobnosť trvá v čase, ale tiež rozpoznať, že nemá pravdu, pokiaľ sa omedzuje len na svoju vlastnú osobnosť. Človek je viac sám sebou v pravde než to, čo je v súčasnosti. V pravde je spojený s bytím, ktoré nie je uzavreté v jeho individualite a ktoré ani nikdy nepozná.

 

Keď budha premýšľal, ako oslobodiť svet z pút biedy, došiel k tomuto poznaniu: pokiaľ človek dosiahne svojho najvyššieho cieľa tím, že pohrúži to, čo je v ňom obsiahnuté, do všeobecna, oslobodí sa z otroctva bolesti. Uvažujme o tom podrobnejšie.

 

Odpovedal som, že „ja“ má vzťah k niečomu, čo je „nie ja“. Preto musíme mať niečo zprostredkujúceho, oboma spoločného, a musíme mať naprostú istotu, že je to pre „ja“ to isté, ako pre „nie ja“.

Záhada osobnosti

To, že odlišnosť osobnosti považuje človek za svoj najcennejší majetok, dokazuje utrpenie, ktoré pre ňu znáša, a hriechy, ktorý sa pre ňu dopúšťa. Toto vedomie udlúčenosti, rozdielnosti, má svoj pôvod v tom, že človek požil ovocie vedenia. Viedlo ho k hanbe, zločinu a smrti, a cez to všetko mu je drahšia než akýkoľvek raj, kde osobnosť leží bezpečne spiaca v úplnej nevinnosti v lone matky prírody.

 

Typické indické myslenie má za to, že pravá spása človeka je v oslobodení od avidyá, od nevedomosti. Nie je to zničenie niečoho kladného a skutočného, pretože to ani nie je možné, ale niečoho záporného, čo nám prekáža vidieť pravdu. Pokiaľ sa táto prekážka, teda nevedomosť, odstráni, len sa tím zdvihne viečko, čo nie je oku na ujmu.

 

Sanskrtské slovo dharma, ktoré je možné asi preložiť výrazom vnútorný zákon, rád, má v našom jazyku hlbší význam. Dharma je najhlbšia podstata, najvlastnejšia skrytá pravda všetkých vecí. Dharma je posledná príčina, ktorá pôsobí v našej osobnosti. Keď dôjde k chybe, povedzme, že bola porušená dharma, čím myslíme, že naša pravá prirodzenosť bola vystavená lži.

 

V bhagavadgíte sa vraví, že potrebujeme činnosti preto, že len jej prostredníctvom prejavujeme svoju podstatu. Prejavenie sa však nie je dokonalé, pokiaľ naša činnosti nie je slobodná. Naša prirodzenosť je potom zatemňovaná prácou, ktorú konáme z potreby alebo zo strachu. Matka sa prejavuje tím, že sa stará o svoje deti, a tak naša pravá sloboda nie je slobodou od činnosti, ale slobodou v činnosti, ktorú môžeme dosiahnuť len vďaka láske.

 

Ak núti človeka k práci obyčajná nutnosť, má jeho dielo náhodilý a nepredvídateľný charakter, je obyčajnou výpomocou z núdze. Človek ju hneď opúšťa a zanecháva skaze, akonáhle nutnosť zmení smer. Ak má však jeho dielo pôvod v radosti, majú jeho formy v sebe prvky nesmrteľnosti. To, čo je v človeku nesmrteľné, prepožičiava jeho dielu svoju vlastnú kvalitu stálosti.

 

Máme taktiež rozsiahlejšie telo, a to je telo spoločenské. Spoločnosť je organizmus, a my ako jeho časť máme svoje individuálne potreby. Túžime po svojej osobnej rozkoši a neviazanosti. Radi by sme platili menej a dostávali viac než druhí. Z toho vznikajú nesváry a boje. Ale v nás taktiež oná druhá potreba, ktorá pôsobí v hlbinách spoločenskej bytosti. Je to túžba po spoločenskom prospechu. Presahuje hranice toho, čo je prítomné a osobné. Je na strane nekonečna.

 

Nie len v našej osobnosti, ale tiež v prírode je oná odlúčenosť od boha, ktorú naši filozofi označili ako mája, pretože odlúčenosť nemá samostatného bytia, neobmedzuje božiu nekonečnosť zvonku. Je to jeho vlastná vôľa, ktorá si uložila medze, tak ako hráč šachu obmedzuje svoju vôľu, pokiaľ ide o pohyb figúrok. Hráč dobrovoľne vstupuje do určitých vzťahov s každou jednotlivou figúrkou a realizuje svoju radosť z vlastnej moci práve vďaka týmto obmedzeniam. Nie že by nemohol pohybovať figúrkami, ako sa mu zapáči, ale keby to tak činil, nebolo by hry. Keby boh prijal svoju úlohu všemohúceho, stvorenie by bolo u konca a jeho moc by stratila zmysel. Lebo moc, aby bola mocou, musí konať v medziach.

Ako je príroda oddelená od boha medzami zákona, tak je osobnosť od neho oddelená medzami svojho sebectva. On dobrovoľne položil svojej vôli obmedzenia a vzdal sa panstva nad našim malým svetom. Je to ako keď otec stanoví svojmu synovi podiel, v ktorého medziach má voľnosť činiť, čo sa mu zapáči. Hoci podiel zostáva časťou otcovho majetku, aj tak ho otec vyníma z pôsobenia svojej vôle. Je to preto, že vôľa, ktorá je vôľou lásky a teda slobodná, môže nájsť radosť len v spojení s inou slobodnou vôľou. Tyran, ktorý musí mať otrokov, sa na nich pozerá ako na nástroje svojho účelu. Vedomie vlastnej potreby ho núti, aby prestupoval ich vôľu a tak plne zabezpečil svoj osobný záujem. Jeho osobný záujem neznesie najmenšej slobody u iných ľudí, pretože sám nie je slobodný. Tyran je vlastne závislý na svojich otrokoch a preto sa ich snaží celkom využiť tím, že ich podrobí svojej vôli. Milujúci však musí mať dvojitej vôle k uskutočneniu svojej lásky, pretože láska sa dovršuje súladom, a to súladom medzi slobodou a slobodou. A tak božia láska, z ktorej na seba vzala naša osobnosť tvar, ju oddelila od boha. A je to božia láska, ktorá opäť nastolí zmierenie a po odluke spojí boha s našou osobnosťou. Preto musí naša osobnosť prechádzať nekonečnými obnovami, lebo na svojej dráhe odlúčenosti nemôže zotrvať navždy. Oddelenie je konečnosť, v ktorej osobnosť nachádza svoje medze, aby sa vracala zas a zas ku svojmu nekonečnému zdroju. Naša osobnosť musí ustavične odhadzovať svoju starobu, opakovane sa zbavovať svojich medzí v zapomenutí a smrti, aby dosiahla svojho nesmrteľnej mladosti. Musí sa čas od času ponoriť do vesmíru, vlastne prechádzať ním každý okamžik, stále osviežovať svoj individuálny život. Musí sa podriadiť večnému rytmu, a každým krokom sa dotýkať základnej jednoty a tak vyvažovať v kráse a sile svoju odluku.

 

Hraničné steny našej individuality nás na jednej strane vrhajú späť v rámci našich obmedzení, a tak nás vedú na druhej strane do nekonečna. Len keď sa snažíme vykonať neobmedzenými tieto hranice, ocitneme sa v neriešiteľnom rozpore a pripravujeme si trpké zlyhanie.

To je príčina, ktorá v ľudských dejinách vedie k veľkým revolúciám. Kedykoľvek sa časť, pohŕdajúca celkom, snaží ísť svojou vlastnou cestou, dá jej veľký otras celku mocný náraz, náhle ju zastaví a strhne ju v prach. Kedykoľvek chce jednotlivec zahradiť neustále plynúci prúd svetovej sily a uväzniť ju na pôde svojho súkromného prospechu, spôsobí pohromu. Sebamocnejší kráľ nemôže pozdvihnúť prápor odboja proti nekonečnému zdroju sily, ktorá je jednotou, a zostať pritom mocný.

Poznanie v láske

Je dosť zvláštne, že sú ľudia, ktorí stratili tento pocit tajomstva, ktorý je u koreňa všetkých našich radostí, keď objavujeme jednotu zákona v rozmanitosti prírody. Ako by zemská príťažlivosť nebola ešte väčším tajomstvom, než pád jablka, ako by evolúcia z jedného stupňa bytia k ďalšiemu stupni nebola ničím, čo ešte viac uniká vysvetleniu, než postupnosť stvorenia. Problém je v tom, že sa veľmi často u takéhoto zákona zastavíme, ako by to bol posledný cieľ nášho bádania, a potom objavíme, že to nie je ešte ani začiatok oslobodenia nášho ducha. Poskytuje len uspokojenie nášho rozumu, a nakoľko nehovorí v celej našej bytosti, umrtvuje v nás zmysel pre nekonečno.

 

V zemiach, kde je rozšírený kanibalizmus, sa človek díva na druhého človeka ako na svoju potravu. V takejto zemi sa nemôže dariť vzdelanosti, pretože človek tu stráca svoju vyššiu hodnotu a hrubne. Ale sú i iné druhy kanibalizmu, hoci nie tak hrubé, ale nemenej ohavné, za ktorými nemusíme ďaleko putovať. V zemiach stojacich na stupnici vzdelanosti vyššie býva človek veľakrát považovaný za obyčajné telo a kupovaný a predávaný na trhu len za cenu svojho tela. A niekedy sa cení len podľa svojej užitočnosti. Stáva sa strojom a človek, vládnuci peniazmi, s ním obchoduje, aby za neho vyťažil ešte viac peňazí. A tak naša žiadostivosť, naša chtivosť, naša láska k prepychu zlacňujú človeka na najnižšiu cenu. Je to sebaklam vo veľkom merítku. Naše žiadosti nás oslepujú voči pravde, ktorá je v človeku, a to je najväčšia krivda, ktorú my sami konáme svojej duši. Umrtvuje to naše uvedomenie a nie je to nič iného než pozvoľná duchovná samovražda. Pôsobí odporné rany na tele civilizácie, je pôvodom ich chatrčí a bordelov, ich mstivých trestných zákonníkov, ich krutých väzenských sústav, organizovaného vykorisťovania cudzím plemien až k ich trvalému poškodeniu tím, že sa zbavujú sebevládnej kázne a sebeobranných prostriedkov.

 

A tak teda opakujem, že nemáme pravdivý náhľad na človeka, ak nemáme k nemu lásku. Civilizáciu je treba posudzovať a ceniť nie podľa množstva moci, ktorú rozvinula, ale podľa toho, ako mnoho lásky k ľudstvu vyvinula a vyjadrila svojimi zákonmi a zriadením.

Prvá a posledná otázka, na ktorú musí odpovedať, je, či a do akej miery považuje človeka viac za ducha než za stroj. Vždy keď bola niektorá dávna civilizácia zachvátená úpadkom a zahynula, bolo to spôsobené príčinami, ktoré vytvorili tvrdosť srdca a viedli ku zníženiu ceny človeka: keď buď štát alebo nejaká mocná skupina ľudí začala vidieť v ľuďoch obyčajný nástroj svojej moci, keď človek tím, že donucoval slabšie plemená k otroctvu a snažil sa ich všetkými prostriedkami udržať v porobe, podlomil základ svojej veľkosti, láske ku slobode a vzájomnú úctu. Civilizácia sa nemôže udržať na kanibalizme v akejkoľvek podobe. Lebo to, čím je jedine človek pravdivý, môže byť živené len láskou a spravodlivosťou.

Poznanie v činnosti

Ale pravá duchovnosť, ako ju učí naša posvätná náuka, má kľudnú rovnováhu síl, vzájomného vzťahu vnútorného a vonkajšieho sveta. Pravda má svoj zákon, má svoju radosť. Na jednej jej strane sa spieva „zo strachu pred ním oheň páli“, na druhej „z radosti všetky veci sa rodia“. Nedosiahneme slobody, pokiaľ sa nepodrobíme zákonu, lebo brahma je jednako viazaný svojou pravdou, inako slobodný vo svojej radosti.

 

Upanišády hovoria: „vedenie, moc a činnosť sú v jeho prirodzenosti“. Pretože sa táto prirodzenosť v nás ešte nezrodila, máme sklon oddeľovať radosť od práce. Náš deň práce nie je deň radosti – preto vyžaduje sviatočné dni, lebo si vo svojej úbohosti nedokážeme nájsť sviatok v práci. Rieka má svoj sviatok v prúdení, oheň v šľahaní plameňa, vôňa kvetu v šírení sa vzduchom. V našej dennej práci však pre nás takýto sviatok nie je. Je to preto, že sa jej neoddávame, že sa jej radostne a plne neoddávame, že nás naša práca zaťažuje.

Poznanie nekonečna

Upanišády hovoria: „Človek sa stáva pravdivý, pokiaľ dokáže v tomto živote postrehnúť boha. Pokiaľ nie, je to pre neho najväčšie nešťastie“.

Ale čo je podstatou dosiahnutia boha? Je celkom zrejmé, že nekonečno nie je ako ktorýkoľvek iný predmet, aby sme ho mohli jasne popísať a zaradiť medzi svoje statky, aby sme ho mali za spojenca, ktorý nás podľa potreby všade podporuje, v politike, vo vojne, v zarábaní peňazí alebo v sociálny prospech. Nemôžeme svojho boha priradiť k naším vilám, autám alebo k nášmu bankovému účtu, ako by mnohí ľudia, zdá sa, radi učinili.

Pokúsme sa pochopiť pravú povahu túžby, ktorú človek má, keď jeho duša túži po bohu. Je to snáď prianie pridať niečo – byť sebacennejší – k nášmu majetku? Rozhodne nie. Je to veľmi únavná práca, to neustále pridávanie k našim zásobám. Pokiaľ však duša hľadá boha, hľadá konečný únik z toho neustáleho hromadenia a kopenia, ktoré nemá konca. Čo hľadá nie je prírastok, ale je to nityo nityiván, trvalé vo veškerenstve, ktoré je netrvalé, rasánám rasatamah, najvyššou trvalou radosťou spájajúcu všetky potešenia. Keď nás teda Upanišády učia chápať a konať všetko v Brahmanovi, neznamená to hľadať niečo zvláštne, robiť niečo nové.

Preto sa nedá povedať, že nachádzame Brahmu tak, ako nachádzame niečo iné. Nejde o to, či je treba ho hľadať skôr v tejto veci než v inej, skôr tam než niekde inde. Nechodíme k zeleninárovi pre vnútorné svetlo, otvoríme oči a je tu, a tak stačí sa len odovzdať, aby sme poznali, že Brahma je všade.

 

Z toho je vidieť, že skutočná túžba našej duše je dosiahnuť viac, než môžu dosiahnuť všetky naše statky. Obklopená vecami, ktorá sa dajú nahmatať a cítiť, volá: „Mám už dosť vlastnenia, ach, kde je ten, ktorého nikdy nejde vlastniť?“.

 

Že je celkom nemožné, aby nám večná bytosť náležala, nie je obyčajné rozumové tvrdenie. Je treba to zakúsiť a takáto skúsenosť je požehnaním. Vták, ktorý vzlieta k oblohe, pociťuje každým úderom svojich krídel, že obloha je neobmedzená, že jeho krídla ho nikdy nezanesú nad ňu. V tom je jeho rozkoš. V klietke je obloha obmedzená, stačí to tak pre všetky účely vtáčieho života, nie je to však viac, než je potrebné. Vták nemôže v medziach nevyhnutnosti zažívať radosť. Je treba, aby cítil, že to, čo má, je nekonečne viac, než môže kedy potrebovať alebo pojať, a potom jedine môže byť veselý.

Tak naša duša musí vzlietať do nekonečna a musí každým okamihom zažívať, že v pocite, že nie je možné dôjsť konca dosahovania, je jej zvrchovaná rozkoš, jej konečná slobova.

Trvalé ľudské šťastie nie je v tom, že človek niečoho dosahuje, ale v tom, že sa vzdáva niečomu, čo je väčšie než on, myšlienkam, ktoré sú obsiahlejšie než jeho individuálny život, myšlienke vlasti, ľudstva, boha. Jeho život je úbohý a nízky, pokiaľ nenájde nejakú veľkú myšlienku, ktorá si môže vyžiadať jeho celého, ktorá ho môže vymaniť zo všetkého pripútania k jeho statkom.

Budha i ježiš a všetci naši veľkí proroci predstavujú takéto veľké myšlienky. Dávajú nám príležitosť, aby sme sa celkom odovzdali. Keď nastavia svoju misku pre milodar, cítime, že nemôžeme nedať, a poznávame, že dávanie je naša najskutočnejšia radosť a oslobodenie, pretože nás spája do určitej miery s nekonečnom.

 

Hoci západ prijal toho, ktorý smelo prehlásil, že on a otec sú jedno, a povzbudzoval svojich učeníkov, aby boli dokonalí ako boh, za svojho učiteľa, nikdy sa nezmierili s myšlienkou našej jednoty s nekonečnou bytosťou. Odmieta ako rúhanie v tom skrytý dôsledok, že by sa človek stával bohom. To iste nie je myšlienka, ktorú hlásal kristus, hádam to ani nie je myšlienka kresťanských mystikov, ale zdá sa že je to poňatie, ktoré na kresťanskom západe zovšeobecnelo.

 

Áno, musíme sa stať Brahmom. Nesmieme sa zaľaknúť to priznať. Naše bytie nemá zmysel, pokiaľ nemôžeme dúfať, že dosiahneme vyššej dokonalosti, ktorá je. Ak máme pocit a nemôžeme ho nikdy dosiahnuť, potom to nie je žiadny cieľ.

 

Môže sa však potom povedať, že medzi Brahmom a našou individuálnou dušou nie je žiadny rozdiel? Rozdiel je samozrejme značný. Nazývajme ho ilúziou alebo nevedomosťou alebo akýmkoľvek iným termínom, rozdiel je tu. Môžeme podávať vysvetlenie, ale nemôžeme ho vysvetľovaním odstrániť. I ilúzia je čo by ilúzia skutočná.

Séria: Rozbor kníh
Jaks Peruň Magog ( Janko ) Edgar Cayce Rozbor kníh Kozmické vedomie
Hlas duše

Rozbor kníh #12 - Hlas duše

Peruň Magog ( Janko ) Jaks Rozbor kníh
Mních, ktorý predal svoje Ferarri

Rozbor kníh #13 - Mních, ktorý predal svoje Ferarri

Michal Zelensky ( Vedagor ) Metódy šedých, o čo sa snažia Rozbor kníh Globálny mocenský systém (GMS) Knihy
Tŕňová koruna Rusku

Metódy šedých, o čo sa snažia #10 - Tŕňová koruna Rusku

Jaks Peruň Magog ( Janko ) Jaroslav Dušek Rozbor kníh Knihy
Päť dohôd

Rozbor kníh #14 - Päť dohôd

Komentáre

comments powered by Disqus