Rus Slovienov a Rus Kyjevská *3

Tartaria Vladimír Laubert Proroctvo Hyperborea
Rus Slovienov a Rus Kyjevská *3

Teda jedna teória poníma Vývoj ako zdokonaľovanie Ducha, druhá ako zdokonaľovanie Tela

Svetoponímanie a svetonázor

Písať o minulosti Slovienov je dnes dosť „nemódne“. Musíme sa priznať, že nám naozaj nie je jasné, akým spôsobom nadobudlo takú veľkú „obľubu“ degeneratívne (a v podstate urážlivé) označenie „Sloven“. Okrem tých, ktorí dobre vedia prečo to urobili a zaviedli, je tu aj skupina tých, ktorým je to proste jedno, považujú to za akýsi moderný „upgrade“ – niečo v podobe „novej apky“. Ako vidno, myslieť v hĺbke súvislostí sa dnes proste nenosí. A ovečky v Matrici to nakoniec ani nepotrebujú. Logika je pravdepodobne „ostroumne“ priamočiara. Veď dnes žijeme na Slovensku, a teda občan Slovenska je Sloven, a je to výsledok evolúcie (pokroku).

Túto logiku čo do významu uznávame – veď celoplošná degradácia je v našej krajine viditeľná na každom kroku.

Nanucujú nám to ako sebaidentifikáciu – ale je to obyčajná čierna mágia. Kon Stavby Sveta hlása: „Čo prehlásim to aj som.“ Nechceme prejsť do vulgarizmov, ale tento výraz v stredovekej angličtine znamenal významovo to, čo v dnešnej „mother fucker“. Ospravedlňujeme sa, ale je to tak.

Považovať civilizáciu s jej demokraciou a štátom za to najlepšie, čo evolúcia priniesla, je vecou názoru. Vnucovať svoj názor iným je porušovanie Konu, takže rešpektujeme takýchto ľudí. Majú právo na existenciu aj na svoj názor. V podstate je úplne jedno, ako nás volajú – veď aj my voláme Nemcov Nemci a oni sami seba Deutsch. My Slovieni sme boli, sme, a aj budeme vždy Slovienmi. Aj nám dali Nebesia také isté právo. Ale máme aj právo vedieť o čo z pohľadu našej Kultúry ide.

Avšak to, že dnešok nie je výsledkom žiadnej evolúcie (v zmysle postupného zlepšovania) nie je iba náš názor. Michael Cremo – autor celosvetového bestselleru Zakázaná archeológia – má principiálne ten istý:

rus s 02

Knihu si možno objednať na stránke Amazonu, ale bola preložená aj do ruštiny. Na prezentácii jej prekladu bol v Moskve prítomný aj samotný Michael Cremo.

Kniha je väčšieho formátu a našim zámerom nie je prinášať jej obsah. Ale o principiálnej pointe si krátko povedať môžeme. V praxi existujú dva základné pohľady na svet. Védické Svetoponímanie stojí na myšlienke, že Stvoriteľ je dokonalý a stvoril Svet na svoj Obraz – teda dokonalý. Dokonalý znamená, že nie je potrebné nič meniť (netreba žiaden vývoj druhov), všetko je presne tak, ako má byť. Preto vývoj z védického pohľadu znamená postupné prevteľovanie (vývoj) Ducha z jednoduchšieho tela do dokonalejšieho. Je to presne tak, ako po ojazdení starého auta ho vymeníme za nové. Sadáme do stále novších a dokonalejších áut, ale stále sme to my. Preto nie je potrebný žiadny vývoj druhov – tie sú pre potrebu každej vyučovacej hodiny (inkarnácie) presne také, aké majú byť. Logické súvislosti v stavbe rôznych druhov tiel – od najjednoduchších zvierat až po najdokonalejšie a nakoniec človeka – síce existujú, ale nie sú výsledkom evolučného vývoja (a už vôbec nie náhodného výberu), ale jednou a tou istou funkčnou logikou jedného a toho istého Autora – Jediného Stvoriteľa.

Svetonázor a jeho Darwinova teória priniesla úplne opačný pohľad – všetok vývoj (Duch neexistuje) je zabezpečený náhodnými kombináciami, ktoré nakoniec priniesli to, čo vidíme okolo seba. Vývoj teda prebieha na úrovni tela, o Ducha im vôbec nejde.

Teda jedna teória poníma Vývoj ako zdokonaľovanie Ducha, druhá ako zdokonaľovanie Tela.

Treba však dodať, že dnešné vedecké poznatky už neumožňujú ani profesionálnym vedcom zastávať Darwinovu teóriu – hoci ju dodnes v školách učia naše deti. V časoch Darwina totiž nebolo známe, aký zložitý komplex je v skutočnosti bunka. Jeden z Darwinových postulátov hovorí, že bunka vznikla niekedy pred cca 4-4,5 miliardami rokov náhodnou kombináciou – výberom. Moderná veda však určila metódami matematickej pravdepodobnosti a štatistiky pravdepodobnosť vzniku bunky samej od seba. Preložiac do populárneho jazyka to vyzerá asi tak, že ak by na vrakovisku vplyvom poveternostných podmienok (napr. vietor, dážď, mráz, slnko, sneh...) samovoľne (náhodne) vznikol novučký Boeing 777, tak to je ešte zanedbateľne málo oproti pravdepodobnosti náhodného, samovoľného vzniku bunky.

Druhým postulátom Darwinovej teórie je stále chýbajúci „spojovací článok“. Ani tento zatiaľ nikto nenašiel – je to výmysel.

Tu nemožno vynechať, že kniha „Mŕtva voda“ (KOB) hovorí o „riadenej“ evolúcii. Má na mysli taký vývoj druhov, že postupne, logicky (nie náhodne) sa telá z nižších druhov vyvíjajú do tiel vyšších druhov. Z védického pohľadu by to znamenalo, že jeden a ten istý Duch by sa postupne – z tela jedného druhu do tela nového, vyššieho druhu – prevteľoval zaradom, vrátane času potrebného na vývoj tela nového druhu. Ako dlho by trvala takáto evolúcia si je ťažko čo i len predstaviť, ale jasné je jedno – KOB šíri zásadne protivédickú doktrínu. KOB v dnešnej podobe je zásadne antivédický – a to aj z pohľadu indických Véd. Ostatne, niet sa tu čomu diviť. Piakin je Žid – informáciu máme potvrdenú priamo z jeho okolia v Novosibirsku. Tu, ďaleko od Novosibirska možno ukryť aj natárať kadečo.

Z populárneho pohľadu si etnonym „Slovien“ môžeme pripomenúť aj z detského, kresleného seriálu zo socialistických čias – Miazgovci. Tento seriál je síce maďarský, ale aj tak dobre vidíme, že za socializmu nebolo pochýb o Slovienoch a staroslovienčine:

Ale pokračujme v našej téme. Etnonym „Slovien“ sa nachádza v dôveryhodných – pre dnešnú vedu – textoch. Okrem Proglasu a informáciách o príchode Cyrila a Metoda medzi Slovienov (do Nitry) sú dôveryhodné tie, ktoré historická veda považuje za oporné pre rekonštrukciu a výklad udalostí prvých storočí ruskej histórie. Áno, píšeme „ruskej“, pretože etnonym „Rus“ sa v „Povesti Vremennych Liet“ (PVL) od Nestora spomína rovnako často ako Slovien. Možno dokonca povedať, že etnonymy „Slovien“ a „Rus“ sú v PVL najstabilnejšie etnonymy vôbec.

Ak dnes povieme „Rus“, tak 99% čitateľov si automaticky vybaví „Rusko“. Ale odpoveď na otázku „odkiaľ pochádza zem ruská“ nie je až taká jednoduchá. Prečo to je tak si postupne, po krokoch vyjasníme.

Táto naša analýza je postavená na historickou vedou uznávaných zdrojoch: PVL a Histórii z pera dvorného historika byzantského cisára – súčasníka udalostí bojov s „Kyjevskou Rusou“ – Leva Diakona. „Kyjevská Rus“ sme dali do úvodzoviek nie náhodou – ani jedno z diel o „Kyjevskej Rusi“ priamo nehovorí. Je to niečo podobné, ako sme sa my sami nikdy nenazývali „Veľká Morava“.

Udalosti aj osoby opisované v PVL (Riurik, Oleg, Igor, Sviatoslav...) aj u Leva Diakona však skutočne jestvovali – nikdy však nežili v žiadnej „Kyjevskej Rusi“ dnešného významu. Žili v inej Dŕžave.

Trochu predbehneme logiku nášho článku a zdôraznime, že dnešná ruština nie je staroslovienčina – ako ňou nie je ani dnešná spisovná slovenčina. Ale jeden aj druhý jazyk obsahuje ešte nezanedbateľnú časť staroslovienčiny, čo sa napríklad Jazykovedný ústav Ľ. Štúra v Bratislave úporne snaží znižovať (rozdeľ a panuj). Chybu robia preto aj tí prekladatelia, ktorí prekladajú staré texty z dnešnej ruštiny a nie pôvodnej staroslovienčiny. Veď nie náhodou boľševik Lunačarský zmenil zvyšok Staroslovienskej Bukvice na socialistickú Azbuku (v r. 1918).

Ako príklad použime vetu z ruského prekladu PVL – opis roku 6370 (862)„Те варяги назывались русью, как другие называются шведы, а иные норманны и англы, а ешё инные готландцы, – вот так и эти“.

Pri klasickom preklade z ruštiny tu uvidíme niečo v podobe: „Tí Variagovia sa nazývali Rusou, ako sa iní nazývajú Švédi a iní Normani a Angličania...“. Ale všimnime si, že na konci vety je ešte jedno zdôraznenie: „– hľa tak aj títo“. Pôvodný text zdôrazňuje, že všetky slová vo vete sú názvy národov – ale do ruského prekladu sa dostal číry súčasný rusizmus: „русью“. V pôvodnom texte použitý výraz (použijeme našu ortografiu) „Русь“ zamenili – automaticky – za „Русью“. Zdalo by sa, že o nič nejde, ale rozdiel – ak berieme do úvahy Starosloviensku Bukvicu – je diametrálny. V staroslovienčine je „ь“ neprízvučné „e“, nie iba mäkký znak Lunačarského v dnešnej ruštine. Neprízvučné znamená to isté čo v dnešnej slovenčine – pri skloňovaní vypadáva. Napríklad „peň“, od „pňa““. Stále to však je „e“. V staroslovienčine je teda napísaný nie názov krajiny „Rus“, ale názov národa „Ruse“. Veď autor PVL dvakrát v texte vety zdôrazňuje, že ide o presne ten istý slovný druh ako v ostatných vymenovaných názvoch – teda vymenováva mená národov, nie mená krajín.

Niektorí prekladatelia dnes nadobudli presvedčenie, že ak poznajú jazyk, tak vedia všetko. Ale ako vidno, opak je pravdou. Okrem znalosti jazyka je potrebné poznať aj dejinné súvislosti a najmä našu Kultúru. Inak sa výsledok stáva presným prekladom nepresne pochopených pojmov. Dnes to však je populárny „šport“. Mnohí namiesto vnútornej podstaty prezentujú povrchný vzhľad.

Musíme túto skutočnosť brať do úvahy a predpokladať, že zámena mena národa za meno krajiny je častým javom, podobne meno krajiny „Rus“ je dnes často nahradzované menom „Rusko“. U Rusov sa tak deje na podvedomej úrovni, a toto treba mať na pamäti. Spravidla nejde o snahu úmyselne zavádzať – je to skôr výsledkom civilizačného „rozdeľ a panuj“. Nech je príčina akákoľvek, ako existujúci jav to musíme brať do úvahy.

Na Rus (dnes stotožňovanú s „Ruskom“) existuje nejedno proroctvo aj od známych a uznávaných zdrojov, ktoré sa neraz objavujú aj v ruských médiách. My vieme, že „Rus“ a „Rusko“ sú čo do lokalizácie dve úplne rozdielne územia, a preto budeme v ďalšom tieto dva výrazy rozlišovať. Nie je to proti ruskému národu, je to o Istine a pôvode Rusi ako krajiny. Vykročme teda vpred.

 

Je to síce divné, ale všetci známi proroci venovali proroctvám o Rusi celé kapitoly svojich proroctiev. Otázkou je, prečo práve Rus nedala pokoja veľkým umom dejín. Je to určite preto, lebo jej prináleží osobitá rola v dejinách – a aj nadchádzajúcej obnove Sveta.

Medzi žiariace prorocké hviezdy určite patrí známa Vanga (1911-1996). Ak vymeníme slovo „Rusko“ (z „populárnej verzie“) za slovo „Rus“ (neskôr vysvetlíme prečo), tak dostaneme nasledovné: „Nikto nedokáže zastaviť Rus, ktorej je súdené nielen prežiť, ale stať sa aj vládkyňou Sveta.

Aj Nostradamus (1503-1566) bol presvedčený, že v 21. storočí je Rusi súdené sa stať centrom svetového pokroku.

Jeho súčasník Paracelsus (1493-1541) – filozof, alchymista, fyzik, okultista, astrológ, ezoterik renesancie – napísal: „V tom kraji Hyperborea, o ktorom nikto nepomýšľal ako o krajine, kde môže dôjsť k niečomu význačnému, zažiari veľký kríž a uvidia ho všetci obyvatelia Sveta.“

rus s 03

Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim Zdroj

Hoci ide o rôzne detaily a rôznych prorokov, všade vystupuje jeden spoločný menovateľ: Rus sa stane centrom znovuzrodenia nového Sveta. Prežije smutné časy a prejde strašnými skúškami, ale nakoniec zvíťazí.

Oproti štandardným výkladom, že ide o dnešné Rusko, tu vystupuje jeden veľmi dôležitý detail: o „novej“ Rusi nikto ani nepomýšľal, žeby tam (podľa Paracelsa) mohlo dôjsť k niečomu významnému. Okrem iného je to krajina, z ktorej „zažiari veľký kríž“.

Vynecháme všetky dnešné ruské popularizačné, kresťanské RPC vysvetlenia že ide o kresťanský kríž a krajinu popov a pozrime sa na našu krajinu. Určite by o nás nikto nepredpokladal – a veru ani nepredpokladá – žeby sme mohli niečo významného vo Svete znamenať. A kríž je v našom znaku už od nepamäti – ale je to kríž Mary, sestry Perúna, nie kríž kresťanský. Ak by to bolo proroctvo o dnešnom Rusku, tak aké môže byť prekvapenie, že by sa malo stať najsilnejšou krajinou Sveta, o ktorej by dnes nikto ani nič také nepredpokladal? Už dnes ho niekto miluje a niekto nenávidí, ale rozhodne nemožno povedať, žeby nehralo dôležitú – a hlavne nie „neviditeľnú“ – rolu vo svetovej mocenskej Hre.

O dnešné Rusko teda rozhodne nejde.

Ďalšou zaujímavosťou je, že okultný ezoterik a filozof nazval tú istú krajinu aj Hyperboreou. A tu niekde musíme začať.

Vo Francúzsku vyšla r. 1962 zaujímavá kniha „Symboles de la Science Sacrée“ (Symboly svätej vedy) od autora menom René Jean-Marie-Joseph Guénon. Autor nebol žiadnym ľahkomysleným fantastom, a preto je jeho výklad hodný pozornosti. Už stáročia rôzni vedci, bádatelia či zasvätenci hľadajú miesto, kde vzniklo poznanie Sveta. V starých textoch sa centrum pôvodu Sveta nazýva „Svätý Pól“, „Centrum Sveta“, „Svätá Zem“ a podobne. Podľa tvrdenia Guénona „je to Najvyššia Oblasť“, čo zodpovedá významu samskritského slova „Paradeša“. Trochu severnejšie žijúci Chaldejci upravili výraz na „Pardes“, pričom obyvatelia Západu zmenili výraz na „Paradis“ (v angličtine aj francúzštine „Paradise“), čo však všetko v skutočnosti znamená „Zemský raj“.

Francúz René Guéron čerpal z prastarých textov, indické a egyptské nevynímajúc. V skutočnosti celý svoj život zasvätil takýmto štúdiám.

A hľa, existuje nejaké miesto (toponym), ktoré sa takto nazýva? Existuje – a to u nás:

rus s 04

Vrch Paradajs je druhým najvyšším vrchom Štiavnických vrchov – hneď po Sitne.

Teda začnime pracovať s hypotézou, že tak často v starých textoch spomínaná Hyperborea nie je na Severnom Póle, ale že v skutočnosti ide o našu krajinu. Našu iba v obraznom zmysle, pretože Rus Slovienov – ako už vieme podľa toho, pokiaľ sa rozprestrela spod Mariánskej Hory oslobodená Vôľa Slovienov – bola v skutočnosti omnoho väčšia. Okrem našej krajiny v minulosti obsahovala aj Moravu, Čechy, Poľsko, Východné Nemecko, časť Francúzska, Švajčiarsko, Severné Taliansko, Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Macedónsko, Albánsko, Bulharsko. Rumunsko, Moldavsko, Maďarsko, časť Ukrajiny, časť Bieloruska. Vtedy to však nebola Európa, ale Veneja. Mali sme priame hranice s Rímskou, a neskôr aj s Byzantskou ríšou. Postupne nám – najmä vnútorným rozkladom, platenou zradou, rozsievaním vnútorného nesváru – uberali územie za územím, až ostalo iba nepatrné torzo niekdajšej veľkej Dŕžavy – Slovensko. A aby ostal pod totálnou kontrolou aj žalostný zvyšok kedysi veľkého národa Slovienov, tak nám ešte zaviedli do podvedomia (Astrálneho priestoru) zodpovedajúci psychoprogram predajných prostitútok pod názvom „Sloven“. Túto Matricu sa im však už nepodarí úspešne implementovať. Slovieni sa už prebudili a vracajú sa. Do svojho.

O tom, že aj Česi mali ešte nie tak dávno toto poznanie tiež nás informuje aj dvojdielny český román z roku 1928 od R. R. Hofmeistera „V Kolébce Praslovanstva“:

rus s 05

Román má svoju zápletku, ale my vyberieme iba jeden moment. Začiatkom prvého dielu sa Čech vracia z ciest po slovanských zemiach, ale nijako nie je nadšený. Po ceste sa rozpráva s iným pocestným. Časť tohto rozhovoru si vyberieme, pretože je v ňom nejedna dôležitá informácia o tom, ako vyzerala situácia vzájomných vzťahov medzi slovanskými národmi, keď už nám nepriateľ prikladal nôž na krk:

  • „... Pro loviště ryb v jezerech... pro tisíc malicherností se nenávidí a škorpí, místo aby se spojili, aby si zvolili silného vůdce, který by vládl nade všemi a vodil je proti nepřátelům…
  • A tak nás přepadají se všech stran, loupí, vraždí a odvádějí do otroctví – a my to trpíme, jako by nebylo žádné pomoci! A vskutku jí není!
  • Hleď, právě se vracím od Dřevljanů, od Uličů, od Dragovičů, od Lachů a Sěverjanů, od Vjatičů a Krivičů, od Dulěbů a Poljanů a Radmičů, všecky jsem obešel, všechny navštívil, až na hranice země Čudů a Bolgarů a mnohých jiných cizích národů sem se s nasazením svého života odvážil, nikoho jsem nevynechal ze všech těch rodů, čeledí a kmenů, ke kterým mne poslal můj moudrý otec Sulověn, který to všechno vidí a těžce se rmoutí nad tím, jak slepě se řítíme do záhuby – všem jsem mluvil do duší, varoval, smiřoval a přesvědčoval – a ani jediného spojence jsem nenašel!
  • Věříš tomu, Uglo?
  • Je to hrozné, je to k zoufání – ani jediného, ani jediného!
  • Jedni mi věřili, druzí jsou neteční, ať se děje, co se děje, třetí nechtějí býti tam, kde jsou čtvrtí, poněvadž jich nenávidí, a jiní se zase škodolibě vzdalují, čekajíce, až jejich sousedí budou nepřítelem vyhubeni, že zaujmou jejich sídliště, a ještě jiní konečně raději seberou všechen svůj rodový či kmenový majetek a táhnou do širého světa, hledat si tam v neznámu nový domov, kdesi mezi cizími lidmi, než by se spojili se svým vlastním plemenem v jeden silný národ, který by si založil svůj pevný domov, jehož hranice by stále dle potřeby rozšiřoval a od nichž by každého vraha a lupiče hrdinsky odrazil.
  • Tak už odešli Ljutici, Obodrici, Srbové, Chorvati, Rataři a jiní a jiní – a všichni tito odešlí jako ti, co tu zůstali v Polěsí a kolem něho, ani nevědí, že jsou všichni jedinou velikou rodinou slověnskou, mluvící jedinou, stejnou řečí, jimž cizinci všem v celku říkají Venedové, nevědí, že jsou bratry a že se mají spojiti v jedno, jako se proti nim spojili Řekové v jediný národ…
  • Uglo, jaká to hanba před celým světem, že u nás každý křičí:
  • „Já jsem Krivič!“
  • „A já Dřevljan!“
  • „A já Poljan!“
  • „Já Milčan!“
  • „A já Ulič!“
  • Tak chce býti každý něco jiného, místo co má každý hrdě hlásati:
  • Já jsem Slověnin! My všichni jsme Slověné jedné krve a jedné řeči!

 

Nuž teda tak. Ešte aj Česi v roku 1928 vedeli, že všetci sme boli najskôr Slovieni, a až potom nejakí Česi, Poliaci, Srbi a podobne. Nuž teda správne naši historici vylúštili, že dnešný výraz „Slovan“ etymologicky pochádza z pôvodného výrazu „Slovien/Slωvѣn“. Všetci obyvatelia Rusi Slωvѣnov boli v prvom rade Slωvѣnmi, a až potom členmi svojich Rodov/Rodín. Hľa, neprešlo ešte ani 100 rokov a už tu sú odkiaľsi riadené „samostatné národy“ a akýsi servilní „Sloveni“.

Tvrdenie z tejto knihy – hoci aj románu – má význam jedine vtedy, ak sme všetci žili pôvodne v jednej Dŕžave – Rusi Slωvѣnov. Dnes používaný výraz „Slovan“ je iba upraveným výrazom „Slovien“, v češtine Slověn, pričom „Slωvѣn“ sa vzťahuje nie iba na územie dnešného Slov(i)enska, ale celej predchádzajúcej – a určite aj budúcej – Dŕžavy Rus Slωvѣnov.

Každá oddelená časť – nový národ – dostal svoju Matricu, svoje psychoprogramy v Astrále (Temnom, samozrejme, ale predsa len Astrále), ktoré dodnes vykonáva. Na Zemi sú však niektoré miesta, ktoré sa nedajú efektívne preprogramovať, pretože Astrál – Jemnohmotný Svet – tam má vlastnosti podobné krištáľovej guli. Všetky programy naň naložené sa po nej postupne skĺznu a nefungujú. Naša krajina má takýto JS, preto tu museli jezuiti postupovať inak. Obyvateľov trebalo surovo vyrezať tak, aby hrôza vytvorila gavach, ktorý upcháva miesta Sily. Tieto prestanú vydávať Svetlú Energiu a dokonca začnú strach a hrôzu krvavých jatiek prenášať do ďalších miest Sily. Tieto sa jednak upchajú pre Svetlú Energiu, jednak budú „dodávať“ strach a hrôzu – teda pomáhať šíriť kresťanstvo. Preto na našom území bolo obrovské množstvo krvavo obetovaných malých detí a ich matiek – inak by šírenie kresťanstva u nás nebolo účinné. Takto vytvorili Egregor Kresťanstva, takto – a to treba zdôrazniť – vytvorili energeticko-informačnú bytosť menom „Panna Mária“. Z krvi obetovaných nemluvniat a ich matiek. A k tomuto Molochovi sa modlia katolíci dodnes.

Ak sa pozrieme do polovice 19. storočia uvidíme zaujímavý obraz, ktorý si však už vieme vysvetliť. Slováci ako národ sa vyformovali – oproti iným „národom“ – hodne neskoro, až niekedy v polovici 19 storočia. Nečudo, JS sa nepoddáva programom z Temného Astrálu. Obyvatelia na našom území dlho nemohli pochopiť, že namiesto Slωvѣnov sú akýsi Slováci. Tento jav okamžite jezuiti použili na vytvorenie predstavy o primitivizme Slovákov. A kresťania na našom území ho prevzali a kŕčovite udržiavajú pri živote dodnes.

Donedávna nebolo jasné, kedy na našom území odobrali Starosloviensku Bukvicu a zaviedli latinku. Ale nález knihy so zákonom cisára Jozefa II. z roku 1786 nám mnohé vyjasnil. Ešte v roku 1786 musel cisár vydávať zákony v staroslovienčine, pretože inak by mu obyvatelia nerozumeli. A ako to vlastne dosiahli?

Odpoveď nám pomohli nájsť naši priatelia z Maďarska. Skupina nadšencov nespokojná s oficiálnou verziou dejín – históriou – pátrala v starých maďarských archívoch a knižniciach a našla odpovede. Zhrnieme to asi takto. Pred cca 150-180 rokmi jezuiti vyvraždili aristokraciu v dnešnom Maďarsku a nahradili ju šľachtou z Chazarov. Títo okamžite „dočistili“ neželaných a začali likvidáciu aj v iných oblastiach kráľovstva. Bola to globálna akcia, ktorá bola veľmi dlho a starostlivo pripravovaná. Stiahli – do vatikánskej knižnice – všetky staré knihy v Bukvici a Runách a nahradili ich knihami latinskými, nemeckými, maďarskými a podobne. Urobili tak v celej Európe (a nielen nej), takže už o krátky čas tí, ktorí sa nechceli podriadiť nežili a iné, ako „oficiálne“ písomné pamiatky neostali. Samozrejme, že okamžite zaviedli aj nové jazyky, lebo ak rozdelia jazyk, tak rozdelia aj národ. A preto máme dnes slovenčinu, češtinu, maďarčinu, atď.

Môžeme odôvodnene predpokladať, že hnutie štúrovcov pravdepodobne pôvodne bojovalo o uchovanie staroslovienčiny – Staroslovienskej Bukvice. Ak sa to nepodarilo, tak aspoň zaviedli „slovenčinu“. Históriu však píšu víťazi, preto sa nemožno diviť, že „chvosty“ dorábajú promovaní historici, jazykovedci, a to aj v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra.

Celý „projekt“ by nemohol byť úspešný, ak by sa na ňom nepodieľala aj vnútorná zrada. Najskôr od nás – nevedomky – vymámili náš súhlas, a potom už len svoje temné dielo dokončili. Ak by porušili Kony Stavby Sveta, už by tu neboli. Museli sme teda na to dať svoj súhlas. Nevedomky, ale dali. Preto je potrebné preklínať – ničiť – tieto staré (naše) súhlasy a ustanovovať do JS naše, Svetlé programy zjednotenia a blahobytu Slovienov. Základná a najsilnejšia afirmácia je My Národ Jesm, ale aj My Slovieni Jesm! Pracujme bratia a sestry. Sme na našej zemi!

Hoci niektoré informácie sa môžu zdať prehnané, neskáčme hneď do rýchlych uzáverov. Veci nie sú až také jednoduché, ako učia v školách. V našej Kultúre sme deti nevychovávali, pretože to sú naši Predkovia, ktorí sa opäť inkarnovali, a to aj so svojim potenciálom z minulých životov. Úlohou rodičov ich bolo chrániť, kŕmiť, ale hlavne z nich – kým sa to nenaučia sami – odstraňovať negatív. To umožní ich Živatme vyplávať vysoko nahor a dokončiť svoju úlohu. Všetko ostatné už od narodenia vedia. Aby to prekazili, zaviedli povinné školské vzdelávanie – prepracovaný systém pripájania detí do Matrice.

Nespime! Teraz ide o všetko!

Hyperborea

hyperborea 01

O bájnej krajine na ďalekom Severe už bolo napísaných mnoho kníh. Nebudeme žiadnu kritizovať – je len dobre, ak téma ako táto nedáva spať skúmavým mysliam. Lebo len takto je možné hľadať a nájsť. Pasívne čakať na „dodávku“ informácii od „vedecky overeného zdroja“ je spravidla dobrovoľné odovzdávanie sa cudzincom. „Populárna“ téma, nanešťastie až príliš udomácnená v mysliach našincov.

My však budeme pokračovať v našej – slovienskej – línii. Už sme si – v minulej časti – priblížili niekoľko proroctiev, pričom jedno z nich – Paracelsus – spomína v súvislosti s Hyperboreou aj „kríž“, ktorý uvidia všetky národy Sveta. Tak teda si teraz povedzme čo sa dá z védických textov vyčítať o krajine na „Krajnom Severe“, čo aj výraz „Hyperborea“ znamená. Začnime teda hľadať.

V Indickom meste Bombaj uzrela v roku 1903 svetlo sveta zaujímavá – dnes môžeme smelo povedať že prelomová – kniha. Mala zvláštny názov: „Arktická Pravlasť vo Védach“ (The Arctic Home in the Vedas). Napísal ju známy bojovník za nezávislosť Indie Bal Gangadhar Tilak – už sme o ňom písali. Autor zasvätil celý svoj život výskumu kultúry svojho národa. Veľmi dlho a dôsledne študoval prastaré texty, legendy a posvätné hymnusy, ktoré boli zrodené v hlbinách tisícročí dávnymi predkami Indov a Iráncov – Árijcami. Ale nebol iba obyčajným, pasívnym čitateľom – všimol si a zosumarizoval v starých textoch tie zvláštne javy, ktoré sú opísané v posvätných indických Védach a v iránskej Aveste. Prišiel k vývodom, ktoré doslovne šokovali jeho súčasníkov: Pravlasť Predkov Indoiráncov (ktorí sami seba nazývali Árijcami) sa nachádzala na severe Európy, presnejšie niekde v okolí Polárneho Kruhu.

Kniha zapôsobila na jeho súčasníkov asi ako jadrový výbuch. Niektorí ju považovali za síce dobromyseľné, ale inak katastrofálne poblúznenie, iní za rozprávku, ďalší zase za úmyselnú falzifikáciu. Nikomu sa akosi nedarilo si v hlave poskladať obraz Severu ako „prosperujúceho, požehnaného kraja“, pretože práve takto ho opisuje Rigveda – najstaršia z indických Véd. Vo všeobecnom prostredí nedôvery sa ale začali rozliehať aj iné hlasy – hlasy tých, ktorí Tilakovi uverili a rovnako rozhodne sa odhodlali vykročiť na púť, ktorú navrhol indický vedec.

Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Zanedlho po Tilakovej knihe vyšla podobná kniha od ruského vedca E. Jelačiča pod názvom „Krajný Sever ako pravlasť človečenstva“. Ako v Tilakovej, knihe, aj Jelačič cituje mnoho úryvkov z prastarých textov Rigvedy a Avesty, ktoré sú takého charakteru, že ich môže vysvetliť jedine „severská“ hypotéza ich pôvodu.

Treba povedať, že Vѣda (Znanie), t.j. hymnusy, mýty, opisy obradov či modlitby sa počas mnohých tisícročí síce odovzdávali z pokolenia na pokolenie hlavne v Rodoch Žrecov, ale čas vzniku samotných najstarších častí Vѣdy nie je známy nikomu. Teoreticky môže mať vzťah k 6.-5. tisícročiu pred n. l., t.j. k tomu obdobiu, v ktorom (ako predpokladajú niektorí oficiálni historici) sa jeden spoločný, indoeurópsky jazyk rozpadol na jednotlivé skupiny dialektov.

Vedci, ktorí sa zapodievajú štúdiom indoeurópskych jazykov, prišli k uzáveru, že v starých árijských jazykoch sa nachádza oveľa väčšie množstvo zhôd so slovienskymi jazykmi, než s inými jazykmi indoeurópskej jazykovej skupiny.

Hymnusy Véd, ktoré boli zostavené v hlbokej, dávnej minulosti spoločnými Prѣdkami slovienskych aj indoárijských národov sú spolu s prastarou Avestou považované za jedny z najstarších písomných pamätníkov človečenskej mysle. Mnohé fakty, ktoré sa uchovali v mýtoch, podaniach, modlitbách či hymnusoch svedčia o tom, že boli zostavené na krajnom Severe Európy – čo uviedli vo svojich prácach Tilak aj Jelačič. Napríklad:

Veľký Indra – mohutný bojovník Hromovrhač – oddelil svojou mocou Oblohu od Zeme a naložil ich na neviditeľnú os ako dve kolesá. Odvtedy hviezdy krúžia nad Zemou po kruhoch, pričom táto os je upevnená na Oblohe Polárnou hviezdou (Dhruvou, t.j. pevnou, nepohyblivou). Takéto astronomické predstavy – samozrejme – nemohli vzniknúť v Indii. Iba v polárnych šírkach je počas polárnej noci vidieť, že hviezdy opisujú okolo stojacej Polárnej hviezdy (Tary), svoje každodenné kruhy, čím vytvárajú na oblohe ilúziu nebeského kruhu nad zemským kruhom, ktoré sú prepojené – ako kolesá – neviditeľnou osou.

V hymnusoch Rigvedy a Avesty sa hovorí o tom, že v Pravlasti Árijcov trvá jedna noc pol roka a jeden deň pol roka, „pričom jeden rok Človeka je jeden deň a jedna noc Stvoriteľa“.

Je nad slnko jasnejšie, že život tak ďaleko od Severného pólu – v Indii – nemohol v žiadnom prípade zrodiť žiadne predstavy o dlhej polárnej noci a dlhom polárnom dni. Ako by mohli tí, ktorí žijú tak ďaleko od Severu, ospievať severnú žiaru takýmito slovami:

Po pravde, bolo to mnoho dní, počas ktorých do východu slnka Ty, ó žiara bola si viditeľná nám! Mnohé zory nepresvietili do konca, Ó, daj, Varuna, nám žiare do svetla prežiť“.

Tu sa ospevovateľ z prastarého árijského hymnusu obracia k mohutnému vládcovi nebeského oceánu, Ochrancovi Kozmického Konu na Zemi Varunovi s prosbou prežiť dlhú, tridsaťdňovú žiaru a dožiť sa dňa. On prosí: Ó, daj nám, dlhá temná noc, Koniec tvoj uvidieť, ó noc!

Je zaujímavé, že ako vo Védach, tak aj v Aveste sa dochovala spomienka na polárnu noc, ktorá netrvá dlhšie ako sto dní v roku.

Tilak tiež poznamenáva, že súdiac podľa pamiatok, súhvezdie Veľká Medvedica – v Indii nazývané súhvezdím Siedmych prorokov – je pri príchode noci vždy viditeľné vysoko na oblohe [Rigveda; I], ale v južnejších oblastiach – a o to skôr v Indii – sa toto súhvezdie objavuje iba veľmi nízko nad severným horizontom. Je to dôležitá informácia, pretože už od tých najstarších čias je sedem prorokov v Induizme považovaných za autorov hymnusov Véd a zakladateľov všetkých posvätných vedomostí.

Nesporne práve na arktické reálie poukazuje aj text Mahabharaty, v ktorom sa hovorí: „Podľa miery toho, ako nepretržite sa hýbe Polárny kruh, objavujú sa na ňom tri stovky a šesťdesiat delení“.

Medzi prekvapujúcimi fenoménmi v zemi Árijcov – ktoré opisujú Védy aj Avesta – je jeden výnimočne dôležitý, ktorý už v podstate storočie priťahuje trvalú pozornosť výskumníkov. Sú to posvätné hory Árijcov, nazývané v indickom podaní Meru a v iránskom Chara (Hara). Pozrime sa, čo o nich hovoria prastaré texty:

Na Severe, tam, kde sa nachádza „čistý, prekrásny, príjemný, vysnený svet“, bývajú bieli Prѣdkωvia: Kybera – Pán bohatstva; sedem synov Stvoriteľa Brahmu, ktorí sa vtelili do siedmych hviezd Veľkej Medvedice, a nakoniec aj samotný vládca Vesmíru Rudra-Chara – „nosiaci svetlé vrkoče“, žltovlasý, „rusobradý, lotosovo modrooký, všetkých bytostí Prѣdωk“. Na dosiahnutie Sveta Prѣdkωv je nutné prekonať veľké a bezhraničné hory, ktoré sa ťahajú od západu na východ. Vôkol ich zlatistých výšin vykonáva svoju púť slnko, nad nimi v temnote sa trblieta sedem hviezd Veľkej Medvedice a v strede Stavby Sveta nehybne spočíva Polárna hviezda.
Z tých hôr vytekajú nadol veľké rieky, niektoré z nich tečú na juh, k teplému moru. Iné zase na sever – do bielovodného oceánu. Na výšinách tých hôr šumia lesy, spievajú čarovné vtáky, žijú čudesné zvieratá. Ale prostým smrteľníkom nie je dané len tak do nich vchádzať, len tí najsmelší a najmúdrejší prešli túto hranicu a odišli naveky do blaženej krajiny Prѣdkωv, brehy ktorej obmývali vody Mliečneho oceánu.

Hory, ktoré oddeľujú Sever a bielo spenené more od všetkých ostatných zemí, sú v hymnusoch Véd nazvané hrebeňmi hôr Meru, pričom najvyššia z nich sa nazýva hora Hukajria. A tiež nad horami Meru, nad Vysokou Chakou, žmurká sedem hviezd Veľkej Medvedice a Polárna hviezda, ktorá je umiestnená v centre Stavby Sveta.

O veľkých Severných horách písali aj grécki autori. Podľa ich predstáv, tieto veľké hory – ktoré oni nazývali Ripejské – zaujímajú sever Európy a – ťahajúc sa zo západu na východ – sú zároveň severnou hranicou Veľkej Skýtie. V tomto duchu ich aj zobrazovali na ich prvých mapách Zeme – na mape zo 6. storočia pred n. l. Hekateia Milétskeho. O vzdialených Severných horách, ktoré sa ťahajú od západu na východ, písal aj otec histórie Herodotos. O nepredstaviteľnej, fantastickej veľkosti Ripejských hôr síce Aristoteles pochyboval, ale v ich existenciu veril. Bol presvedčený, že smerom k Severu sa zem dvíha – pretože slnko tam je nižšie ako na juhu – a že z týchto hôr vytekajú najväčšie rieky Európy, okrem Dunaja-Istry. Za Ripejské hory umiestňovali starogrécki a starorímski geografovia Veľký Severný, alebo inak Skýtsky oceán.

Otázka toho, kde sa v skutočnosti nachádzajú tieto hory sa dlhú dobu vôbec neriešila. Bol vyslovený predpoklad, že zostavovatelia Avesty a Rigvedy svojimi hymnusmi ospevovali hrebene Uralu. Áno – Uralské hory sú umiestnené severne od Indie aj Iránu. Ural je aj bohatý na zlato a poklady a ťahá sa aj ďaleko k severnému moru (dnes). Akurát že ako Avesta a Rigveda, tak aj antické zdroje neustále opakujú, že posvätné hory Chara či Meru, rovnako ako Ripejské hory sa ťahajú zo západu na východ, pričom Ural je stroho orientovaný zo severu ja juh. Všetci – Avesta, Védy, Herodotos aj Aristoteles – tvrdili, že veľké Severné hory delia zem na Sever a Juh, pričom Ural ju delí na Východ a Západ.

Môžeme si to teda predbežne zosumarizovať – starými zdrojmi opisované hory ležia na Severe a kolmo voči Uralu. Sú v krajine Hyperborea, t.j. krajinou na krajnom severe. My dnes určite nie sme na krajnom severe, ani nad Vysokými Tatrami nevidno polárnu žiaru. Je to síce trochu od veci, ale v Tatrách je známy jav „Vidmo“, ktorý tiež stojí za zmienku.

Ale bolo to vždy takto? Veď opisy v starých textoch pochádzajú z hlbín pradávnych vekov – nikto nevie kedy boli naozaj napísané, t.j. kedy boli zaznamenané zdrojové riadky. Pretože – ako to pri starých textoch býva – sú často kompiláciou rôznych údajov z neraz rozličných časových úsekov. Veď Árijci ich zapisovali pred cca 5 000 rokmi po príchode do Indie, ale podklady si už priniesli so sebou, t.j. museli to byť texty oveľa staršie ako tie, ktoré začali z nich zostavovať. A opisovať a upravovať ich museli, pretože opisovali Znanie, ktoré nebolo vtedajším domorodcom na ich stupni rozumového vývoja prístupné.

Dnes už vedci považujú mýty za skoncentrovanú minulosť. Skoncentrovanú tak, že hĺbku vekov v nich obsiahnutých sotva možno ľahko vyextrahovať.

Do úvahy teda musíme brať aj to, že staré texty sú veľmi často – môžeme povedať že spravidla – kompiláciou viacerých zdrojov, pričom každý zdroj najčastejšie pochádza z inej éry. Ak Paracelsus spomína krajinu Hyperboreu, hovorí o krajine na sever aj od jeho miesta pôsobenia – a on sa narodil vo Švajčiarsku a v dobe oveľa mladšej. Teda už vieme, že nejde o Ural, ale ani o Alpy. Himaláje a Kaukaz rovnako vylučujeme, pretože tieto hory boli v časoch Árijskej ríše v Indii v podstate „na dosah“, teda nie „ďaleko na Krajnom Severe“, t.j. v Hyperboreji. A za spomínanými horami už ďalších – smerom k Severnému oceánu – hôr jednoducho niet.

Pre názornosť si priblížme túto alternatívu pomocou máp, ktoré sú každému k dispozícii na internete. Máme na mysli internetové zdroje GoogleMaps a mapy.sk. Referenčný bod bude pre nás Dillí v Indii:

hyperborea 02 hyperborea 03

Ak si porovnáme smer na Sever, tak Vysoké Tatry tam – smerom z Indie – určite nie sú. Ale to iba za súčasnej polohy zemských pólov.

Spomenuli sme „za súčasnej polohy zemských pólov“, čo znamená, že zemské póly neboli vždy tam, kde sú dnes. Hoci tento fakt nie je „populárny“, existujú dôkazy založené na materiálnych výskumoch vedcov už po niekoľko desaťročí. O čo teda ide?

Môžu sa póly pohybovať? Táto veta môže znamenať niekoľko rozdielnych vecí. Ak by sme predpokladali oficiálnu verziu guľatej zeme, ktorej os je pod určitým náklonom voči Slnku, tak pohyb môže znamenať napríklad zmenu náklonu zemskej osi voči Slnku. O zmene tohto uhlu náklonu nehovoríme.

Existuje teória, podľa ktorej je Zem harmonickým symetrickým útvarom, ktorý je podobný kryštálu. Napríklad už Sokrates hovoril svojmu žiakovi Simmiasovi: „Chlapče môj, skutočná Zem pri pohľade zhora vyzerá ako jedna z týchto lôpt, ktoré sú vyrobené z dvanástich kúskov kože zošitých dohromady“. O nejakých 2 000 rokov neskôr – v šesťdesiatych rokoch minulého storočia – traja ruskí vedci dostali nápad kriticky preskúmať glóbus. Hľadali nejaký opakujúci sa prvok či prvky, ktoré by sa zhodovali s určitými miestami, ktoré sú známe z dejín. Po niekoľkých rokoch výskumu uverejnili v populárnom moskovskom časopise Akadémie vied ZSSR Chémia a Život svoje zistenia. Článok mal nadpis: „Je Zem Veľký Kryštál?“.

Oni sami to prezentovali ako akúsi „Matricu kozmickej energie“, ktorú „vbudovali“ do štruktúry Zeme tak, že výsledný obraz bol prístupný širokej vrstve čitateľov. Ďalší sovietsky časopis pre popularizáciu vedy mladej generácii – Komsomolská Pravda – sa chytil tejto myšlienky a navrhol predpoklad, že Zem začala svoju existenciu ako kryštál, pričom sa iba pomaly, postupne zmenila na tvar, ktorý je známy dnes.

Podľa tejto hypotézy sa kryštál stále dá rozpoznať v pentagonálnych doskách pokrývajúcich povrch glóbusu – dodekahedronu. Na ňom je naložených 20 rovnostranných trojuholníkov. Podľa názoru autorov, možno celú geometrickú štruktúru ponímať ako systém, ktorý sedí na antické civilizácie a ich vývoj. Myslí sa tým odraz vývoja na povrchu zemskej kôry v závislosti od jej vnútornej štruktúry: zemské zlomy, magnetické anomálie, či množstvo ďalších lokalít, ktoré ležia na hranách mriežky, ktorá pokrýva Zem:

hyperborea 04 hyperborea 05

Zemská, kryštalická mriežka, ktorá neskôr dostlala v odborných kruhoch názov „Ruská Mriežka“; považuje Zem za gigantický kryštál:

hyperborea 06

Niektoré súvislosti hypotézy Planetárneho mriežkového systému sú však rozhodne ťažko prehliadnuteľné:

hyperborea 07

  • Pyramídy v Gize (1);
  • Černobyľ – Gomel (2);
  • Ropné nálezisko v Ťumeni (3);
  • Jazero Bajkal (4);
  • Hudsonov záliv (miesto, kde sa predtým nachádzal Severný Pól) (9);
  • MohendžoDaro – centrum kultúry zničenej jadrovou zbraňou známou ako Kultúra ríše Rama (13);
  • Pyramídy v Xiane – považované za najväčšie na Zemi (13);
  • Južné Japonsko, lokalita Dračí trojuholník (podobne známe ako Bermudský trojuholník) (14);
  • Megalitické ruiny v Alžírsku (20);
  • Megality v Axume, koptskom kresťanskom centre v Etiópii (21);
  • Bangkok, AnkorVat (25);
  • Sawarak, Borneo – miesto nálezu prastarých megalitických štruktúr (26);
  • Ostrov Pohnpei v Mikronézii – megalitické mesto NanMadol (28);
  • Lima, Peru – hranica náhornej roviny Nazca, Pisco, miesta nálezu známych obrazcov vyrytých do horniny a viditeľných len zo vzduchu (35);
  • Gabon, Západná Afrika – prírodný atómový reaktor, ktorý pracoval pred 1,7 miliónmi rokov (40);
  • Zimbabwe – miesto nálezu prastarých baní a štruktúr (41);
  • Maralinga, skúšobná jadrová strelnica, kde sú tiež megalitické ruiny (44);
  • Veľkonočné ostrovy a známe megality (47);
  • Nemecká základňa v Antarktíde (62).

Všimnime si, že hlavné hrany planetárneho mriežkového systému nie sú jedinými mriežkami, hoci na ich hranách sú očividne najsilnejšie energetické toky. Na mape Európy hore vidíme aj podriadené, t.j. sekundárne energetické línie mriežky (mapa je z materiálov uverejnených v USA z čias pred uskutočnením prevratov vo Východnom bloku):

hyperborea 08

Magnetické pole Zeme je to, čo ovplyvňuje kompas tak, že ukazuje (mal by) smer k Severnému Pólu. Ručička kompasu tak funguje preto, lebo je vyrobená zo železa, a práve železo je magnetická substancia. Znamená to, že substancia začne vykazovať magnetické vlastnosti vtedy, keď je vystavená magnetickému poľu. V takom prípade sa sama nasmeruje v smere magnetických siločiar Zeme: Sever-Juh.

Čo platí pre ručičku kompasu, to platí aj pre železo, ktoré je súčasťou minerálov (napríklad magnetitu, hematitu, ilumenitu...). Nepatrné častice železa v týchto kameňoch reagujú na magnetizáciu rovnako; stávajú sa miniatúrnymi kompasmi, ktoré sa nasmerujú v línii geomagnetického poľa.

Keď sú kamene obsahujúce železné častice vystavené geomagnetickému poľu, podávajú nám dokonca viac informácií ako bežný kompas. Indikujú smer Sever. Ale okrem toho podľa uhlu ich náklonu indikujú aj to, ako ďaleko v skutočnosti Pól je. Znamená to, že indikujú zemepisnú šírku. Horizontálny uhol sa nazýva variácia, náklon sa nazýva inklinácia. Variácia udáva zemepisnú dĺžku skúmanej vzorky, ktorá zodpovedá prítomnosti magnetického poľa a inklinácia udáva zemepisnú šírku. Zmagnetizované skaly (ich častice železa) nadobudnú (zakonzervujú) smer geopoľa Zeme v čase, keď boli vytvorené, t.j. keď boli tekutou lávou, ktorá v magnetickom poli Zeme postupne tuhla. Tento smer u nich ostane už natrvalo.

Samozrejme, že aj tu sa môžu vyskytnúť pri určovaní geopoľa problémy. Zemská kôra mohla niekde zmeniť svoju orientáciu vplyvom lokálnej geologickej poruchy – praskliny v zemskej kôre a podobne (napríklad zlom San Andreas v Kalifornii). Väčšina takýchto porúch nájdených na Zemi sú však lokálne, t.j. ich vplyv sa dá pri meraniach eliminovať napríklad tým, že na určovanie polohy pólu v danom čase je zozbierané dostatočne veľké množstvo vzoriek z dostatočne veľkého územia, neraz aj z viacerých lokalít, krajín, či dokonca kontinentov.

Ďalším problémom je, že poloha magnetického pólu nie je stabilná. Geofyzici však dlhodobým štúdiom zistili, že po niekoľkých tisíckach rokoch sa zemské pole vracia do svojej pôvodnej pozície, teda priemerná poloha magnetického pólu počas celej určovanej periódy súhlasí s rotáciou zemskej osi.

Ako všetky reálne merania, aj takéto namerané výsledky majú – samozrejme – zvyčajné intervaly spoľahlivosti. Určujú sa „ovály neistoty“, ktoré sú kreslené pozdĺž polohy každého pólu. Neurčitosť oválu je štatisticky určená v 95% intervale spoľahlivosti. Podľa názoru špecialistov sú takto získané výsledky spoľahlivé.

Ako ukazujú získané výsledky, zemské póly zmenili svoju polohu počas existencie Zem už mnoho, mnohokrát.

Napríklad časové intervaly medzi zmenami pozície pólov [udávané v miliónoch rokov]:

hyperborea 09

Ďalej na spodnom obrázku možno vidieť krivky putovania pólu na základe určovania z európskych a severoamerických vzoriek:

hyperborea 10

Pozície polôh pólov v Pleistocéne určené z japonských vzoriek:

hyperborea 11 hyperborea 12

Poloha pólu v Pleistocéne podľa sovietskych meraní (Chamov):

hyperborea 13

A teraz venujme chvíľku zosumarizovaniu uvedených údajov. Nie sme špecializovaný geofyzikálny ústav, teda ďalšie detaily bude vhodnejšie hľadať na takých zdrojoch. V každom prípade však vidíme, že existujú podklady – namerané a vyhodnotené špecialistami na geofyziku a vzťažné odbory – ktoré sú vo vedeckom svete považované za spoľahlivé – aj keď v intervale spoľahlivosti 95%.

Keďže my sme použili údaje z amerických zdrojov, dokončíme tento opis v tom istom duchu. Ak sa pozrieme na „veľký obraz“ zmien pozícií zemského pólu, tak dostaneme takúto prehľadovú tabuľku (číselné údaje sú roky):

hyperborea 14

A teraz za použitia japonských údajov sa bližšie pozrime na 6 posledných nameraných údajov (pozície zodpovedajú japonskej tabuľke):

hyperborea 15

Teraz už je pravdepodobne jasné, prečo sme sa tejto téme venovali. Zemský pól sa v minulosti menil už neraz, pričom dlhšiu dobu v minulosti bol v priestore Hudsonovho zálivu – čo je dnešná Kanada. Ak vedieme priamku – nezabudnime, že mapy, ktoré máme k dispozícii sú kreslené na glóbuse, teda priamka je v skutočnosti sférická – z indického Dillí cez Vysoké Tatry, tak na severe prejdeme niekde v blízkosti 11. bodu mriežky kryštálu (Mys Fidhorn) a dostaneme sa do oblasti bodu mriežky č. 9 – ktorý je umiestnený v Hudsonovom zálive. Hovoríme o obrovskom časovom intervale, ako aj obrovských – globálnych – vzdialenostiach, ale je to tak. Keď bol Severný pól v oblasti Hudsonovho zálivu – ale pravdepodobne aj ďalšej pozícii išlo o miesto v podobnej lokalite (z nášho pohľadu) – tak z Indie sme boli – myslíme tým Karpaty ako horský systém – jedinými vysokými horami, ktoré boli na Severe. A za našimi Tatrami už smerom ku Škótsku (resp. Hudsonovmu zálivu) naozaj žiadnych vysokých hôr proste niet.

Treba spomenúť, že dodnes neexistuje spoľahlivé vysvetlenie existencie ľadových dôb na Zemi. Oficiálne podávaná hypotéza má veľké trhliny. Ak však prijmeme predpoklad, že poloha Severného pólu sa naozaj v čase mení (čo je aj dokázané), tak vysvetlenie ľadových dôb sa stáva až zarážajúco jednoduchým. Keď bol Severný pól niekde v oblasti v okolí mysu Fidhorn na severe Škótska a Hudsonovým zálivom, tak sme sa nachádzali za polárnym kruhom. Ale za Polárnym kruhom je aj dnes zima, teda tam existuje lokálna doba ľadová. A v iných oblastiach Zeme je zase oteplenie. Vieme aj to, že pól mení svoju polohu rýchlo – nejde o postupný, dlhodobý proces. Príčina teraz nie je podstatná, jav ako taký existuje. A ak sme boli za polárnym kruhom, tak nad Tatrami žiarila aj Severná Žiara. Keď sa geografický pól presunie do inej lokality, tak niekde inde zase nastane „doba ľadová“ a na inom mieste zase oteplenie.

Teda tak. Poloha severného pólu v nami opísanej oblasti je materiálne podložený fakt. Oficiálna história síce bude namietať, že v tom čase tu určite žiadni Slωvѣni neboli – ale veď preto to aj nazývajú históriou. My ponecháme históriu históriou, budeme si jednoducho stáť za svojimi dejinami – aj naši Prѣdkωvia spolu s bratskými Rodmi z ruskej roviny a Sibíri kolonizovali Indiu, teda presnejšie Industan.

Považovať našu zem za Hyperboreu (krajinu na Krajnom Severe) je „technicky“ opodstatnené materiálnymi dôkazmi. V ďalšom pokračovaní sa pozrieme na to, čo história nazýva „Kyjevská Rus“.

Povesť Vremennych Liet

V každom vážnejšom pokuse o zorientovanie sa v slavistike vždy narazíme na jeden Letopis, ktorý je jediným oficiálne uznávaným zdrojom etnografie kmeňov Východnej (v skutočnosti však Strednej) Európy pre obdobie 9.-12. storočia. Tento letopis nesie názov „Povesť Vremennych Liet“, čo môžeme v dnešnom jazyku významovo preložiť – pre naše potreby – ako „Povesť Starých Čias“. Aby sme však nevytvárali rozdelenia tam, kde v skutočnosti nie sú, tak v našom pokračovaní o Rusi Slovienov pre tento Letopis budeme v ďalšom používať skratku „PVL“.

Ako sme už ukázali v prvom diele nášho článku, tak „Slovien“ bolo označenie pre všetkých obyvateľov niekdajšej Dŕžavy, ktorá pokrývala značné územie dnešnej Európy. Pre istotu to zopakujeme – ide o územia dnešného Slovenska, Moravy, Čiech, Poľska, východnej časti Nemecka (bývalé Východné Nemecko) vrátane ostrova Rujana a Arkony, časť Francúzska (územie Katarov), Švajčiarska, Rakúska, Severného Talianska (dodnes majú v znaku Perúnovu Hviezdu), krajiny bývalej Juhoslávie, Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko, Maďarsko, aj približne polovica dnešnej Ukrajiny. Práve na tomto zlomku pôvodnej Rusi Slovienov jezuiti vymysleli nikdy neexistujúci subjekt pod názvom „Kyjevská Rus“. Skutočným centrom Dŕžavy bola Karpatská kotlina. Aby bol dodržaný Kon Stavby Sveta – aby predišli svojej likvidácii – tak museli ponechať alternatívnu informáciu, ktorá môže tomu, kto neváha použiť svoju vlastnú Vôľu a rozumne uvažovať, nájsť cestu nazad. Jedna z podmienok nájdenia takejto cesty je neobracanie vlastnej pozornosti na široko reklamované mainstreamové verzie minulosti, ale zamerať svoju pozornosť úplne iným smerom.

Pri čítaní PVL rýchlo zistíte, že v texte sa ani raz nespomína „Kyjevská Rus“. Situácia je nakonfigurovaná tak, že všetky práce odvolávajúce sa na PVL tento Letopis automaticky stotožňujú s inak fiktívnou Kyjevskou Rusou. Presne to isté platí aj o diele História od byzantského historika Leva Diakona. Preňho sú Rusi a Skýti jeden a ten istý národ ale Kyjevskú Rus – s ktorou Konštantinopol zvádzal vojny ktoré on opísal – nepozná. Ak sa pozornejšie zahĺbime uvidíme, že tak isto „vyrobili“ nikdy neexistujúcu Veľkú Moravu. My sme sami seba volali inak, svojim názvom. Žili sme tu, bojovali sme proti nepriateľom, ale boli sme to my, preto hľadajme aj naše podania. Cudzieho už bolo viac než dosť.

Pre posudzovanie raných dejín Rusov sú najdôležitejšie v PVL používané etnonymy „Variagovia“, „Рȣсь“, „Slovieni“. Okrem týchto tu nájdeme aj zmienky o „Poľanoch“, „Derevľanoch“ a iných národoch.

Pre našu prácu s textom PVL budeme používať verziu prepisu, ktorú dnes používajú ruskí a aj ukrajinskí bádatelia, čím máme na mysli prepis PVL do dnešnej ruskej azbuky. Zároveň zachovávame ruskú ortografiu (veľké/malé písmená). Tu však hneď dodajme, že v týchto „odborných“ kruhoch – vrátane domácich – principiálne nepoužívajú Starosloviensku Bukvicu. Nám tu hneď musí vyskočiť logická otázka: Ako možno niečo podstatné vypátrať z minulosti Slovienov, ak nepoužijeme Starosloviensku Bukvicu“? Profesionálni historici aj lingvisti zásadne popierajú princíp ukladania Obrazov do starých textov. Nuž, niet sa čomu diviť. Na kodifikovanú verziu (kým vlastne?) staroslovienskeho jazyka a Bukvice si sami sebe udelili „patent“, ale o podstate Obrazového myslenia Kultúry Slovienov nemajú ani poňatia. Nuž teda – stará pesnička. Čomu nerozumejú, to neexistuje. A čomu rozumejú, na to si uzurpujú právo veta. A to ešte nehovoríme o Staroslovienskej Bukvici, ktorá bola používaná ešte rakúskym cisárom Jozefom II

Okrem toho, do oficiálnej verzie minulosti – histórie, nie dejín – už investovali také enormné množstvo prostriedkov, že ak sa objaví histórii protirečiaci dejinný dôkaz – tým horšie pre dôkaz.

Na tomto mieste zopakujme, že výraz „Рȣсь“ čítame v Staroslovienskej Bukvici ako „Rouse“, pretože „mäkký znak“ sa stal „mäkkým znakom“ až úpravou zvyšku Bukvice na socialistickú azbuku boľševikom Lunačarským v roku 1918. Mäkký znak je v pôvodnej Bukvici neprízvučné „e“. Preto nejde o toponym (názov krajiny) „Rus“, ale o etnonym (názov národa), ktorý na našom území žil – a v podstate dodnes žije. Teda na našom území žil národ pod názvom „Ruse“. Bukvica Ouk – ȣ – má hlavný Obraz Ustoj, t.j. život na báze Vesmírnych Konov Stavby Sveta – hoci nepísaných – a nie zákonov „zaKon(om)“, ktoré si vydávajú vždy práve vládnuci oligarchovia. Tu iba – hoci trochu predbiehame – zdôraznime, že v staroslovienčine bol (Národ) Ruse očividne ženského rodu, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sa privlastňovacie zámeno ženského rodu vytvára príponou –in. Príkladov je nadostač: matka/ matk-in, žena/ žen-in, sestra/ sestr-in a podobne.

Teda člen Národa Ruse je Rusin – v dnes používanej podobe. Komu sa to zdá nesprávne, nedajte sa odradiť egregoriálnymi programovými sugesciami. Pozorujte, či pri samotnom názve „Rusin“ prechádza cez vašu srdcovú čakru energia. Ak áno, máte už aktivizované preciťovanie, t.j. vaša Živatma sa dokáže dostať do priestoru 7.-8.-9. Čakry. A tu už si viete overovať veci sami. Ak prechádza pri posudzovaní akejkoľvek informácie energia, tak daná informácia je v tej či onej podobe pravdivá. Potom môže nastúpiť rozumová aktivita a hľadanie ďalších súvislostí. Ale ak začne – pod vplyvom nejakej informácie – pôsobiť najskôr rozum a až potom sa aktivizuje energia v podobe emócií – nie je to vaša informácia, ste v Matrixe. Čo robiť rozhodujete vy sami.

 

V úvodnej často PVL sa otvára kľúčová otázka: Откуда есть пошла Руская Земля

A na otázku – odkiaľ pochádza Ruská Zem – aj budeme hľadať odpoveď.

Začnime pojmom Variagovia. Ich dejiny sa na Rusi otvárajú rokom 6367 (od UMHCH), čo je kresťanský rok 859. Tu sa spomína, že Variagovia – ktorí prichádzali spoza mora – vyberali daň od Čiudov, Slovienov, Meriov, Vesov a Krivičov. V roku 6370/862 sa najskôr hovorí o ich vyhnaní, potom však o ich pozvaní. Hoci v literatúre sa dávno – akosi „sám osebe“ – udomácnil zvrat „pozvanie Variagov“, nezodpovedá to pravde, informácia nie je správna. V texte PVL sa hovorí o „pozvaní kniežat“.

V opise, kde sa prvý a posledný raz na stránkach PVL objavuje Riurik, je mimoriadne dôležitý opis letopisca, ktorý objasňuje čitateľovi pojem „Рȣсь“ pomocou Variagov:

...идоша за море к варягомъ – к руси – сице бо звахуть ты варяги русьяко се друзии зовутся свеедрузи же урманианглянеинии готетако и сии...

Túto vetu sme už – síce značne dopredu – rozoberali v predchádzajúcich dieloch. A tento odstavec formuje predstavu o Variagoch ako o samostatnom etniku, teda národe. Vo variante PVL je z Lavrentievskeho Letopisu použitá veta:

...и от тех варягь прозвася руская земля новугородци – ти суть люде ноугородци от рода варяжьска, преже бо быша словени...

A tu už prichádzame k prvému dôkazu, že nejde o pôvodný text Letopisu, ale o neskorší doplnok pri niektorom z následných prepisov. Je to preto, lebo:

  • Novgorod a jeho zeme sami seba NIKDY nenazývali Rusou a Rusmi;
  • „Ruská Zem“ dostala názov nie od Variagov, ale od Rusov, ktorí prišli spolu s Riurikom, a to ku Slovienom.

Ďalšie zmienky o Variagoch sú v rokoch 6390/882, 6406/898, 6415/907, 6453/945, 6488/980, 6523/1015, 6526/1018, 6532/1024, či 6542/1034. Ale vo všetkých týchto prípadoch sú spomínaní výlučne ako nájomní žoldnieri, ktorí prišli spoza mora, pričom sa im nepridávajú žiadne etnické prívlastky.

Napríklad pri Olegovej výprave z Novgorodu proti Kyjevu sa uvádza:

...поемъ вои свои многиварягычудьсловенымерювеськривичи...

Teda hoci sa na začiatku výpravy spomína viacero národov, pri Kyjeve – už na mieste – sú v texte spomínaní iba Slovieni a Variagovia.

Obdobná situácia je aj pri opise Olegovej výpravy proti Konštantínopolu (Carihradu) v roku 6415/907. Pred výpravou je opis ohromnej armády Olega:

...поя же множьство варягсловени чудии кривичии мерюи поляныи северуи деревляныи хорватыи дулебыи тиверцыяже суть толковины...

Títo – podľa PVL – predstavujú Veľkú Skýtiu. Na mieste určenia sa však už – ako obvykle – spomínajú iba „рȣсь (Ruse) a Slovieni. Všimnite si, že v starých textoch – okrem PVL aj v Histórii od byzantského šľachtica a dvorného historika Leva Diakona – sú otvorene Rusi nazývaní zároveň Skýtmi(!).

Analogická situácia je aj v opise roku 6452/844 pri opise vojska Igora, ktorý:

...совокупил воя многиварягыи русьи поляныи словеныи кривичии печенеги...

Pričom na mieste určenia sa s ním znovu ocitá už iba „družina“ („рȣсь“), ktorá šla na Carihrad po mori a Pečenegovia, ktorí po uzavretí mieru odišli dobývať „bulharskú zem“.

Medzi dobové svedectvá patria aj oficiálne dokumenty, ktoré vydával byzantský cisár. Po grécky sa nazývajú „chrysobullon“, čo môžeme ponímať ako „zlatá bula“, „pečať“. Je to slávnostný dokument byzantského cisára. Vo forme chrysobullov sa publikovali zákony, medzinárodné dohody s inými krajinami, či dôležité cisárskej oznamy. V starom Ríme sa tieto dokumenty nazývali edikty.

rus sl 02 rus sl 03

Ruský bádateľ V. G. Vasilievskij skúmal buly byzantských cisárov. Opakovane sa v nich – v nami sledovanom období – objavuje problém, ktorý treba riešiť až z pozície cisára. Problém spočíva vtom, že kláštory, domy a obydlia treba zbaviť od pobytu rozličných vojenských oddielov, menovite od:

  • Variagov, Rosov, Sarakinov, Frankov (rok 1066);
  • Rusov, Variagov, Kulpingov, Frankov, Bulharov alebo Sarakinov (1075);
  • Rusov, Varangov, Kulpingov, Frankov, Inglingov, Frankov, Nemcov, Bulharov, Sarakinov, Alanov, Obezov, „Nesmrteľných“ a všetkých ostatných, Grékov a cudzincov (1088).

Určite vám neunikla zmienka o Inglingoch, ktorí sa objavujú v texte PVL. Táto informácia akosi uniká „odborníkom“ na oficiálnu históriu...

V texte je spomínaný aj výraz „Varang“, čo je škandinávska verzia výrazu „Variag“. Hoci existujú všakovaké pokusy o presmerovanie významov, a teda napriek prijatým všakovakým postojom v „odbornej“ literatúre, v Byzancii 11. storočia termín „Varang/Variag“ neplatil na Rusov/Rosov, pretože ho nepozná ani Konštantín Porfirogant v diele „De administrando imperii“.

Byzantský spisovateľ Kekaumenos – autor diela Strategikon, t.j. príručky pre vojenské umenie – pri opise obliehania mesta Idrunt (dnes Otranto) v Taliansku hovorí, že ho bránili „Rusi a Variagivia“, t.j. pechota a námorníci.

Ako tvrdí Vasilievskij, výraz Varang/Variag sa dostal do Byzancie z Rusi, teda od nás.

 

PVL sa delí na nedatovanú a datovanú časť. Už na začiatku Letopisu je pokus o určenie miesta pôvodu Slovienov. Pretože už vieme, že výraz „Slovan“ vznikol v minulosti z pôvodného výrazu „Slovien“, t.j. pôvodného obyvateľa Rusi Slovienov, budeme používať pôvodný tvar. Opis začína Potopou a rozdelením území medzi synov Noeho, následkom čoho bola autorom PVL pravlasť Slovienov identifikovaná opisom pôvodného rozšírenia Slovienov:

...po Dunaji, kde je dnes zem uhorská a bulharská...

Potom nasleduje vyprávanie o rozšírení slovienskych kmeňov a vznik miestnych etnonymov:

...z Dunaja na Moravu, Čechy, Chorvátsko, na Vislu, do Mazovska a Pomoria, na Západnú Dvinu, okolo jazera Ilmer na „Sever“...

Opis sa však končí omnoho významnejšou frázou:

...и тако разидеся словенскъ языктемже и прозвашася словеньская грамота...

Nie je ťažko vidieť, že v prípade biblického príbehu ide o neskoršiu vsuvku do pôvodného textu, ktorý pôvodne vôbec nebol kresťanský – tu vlastne vidíme biblický opis rozdelenia jazykov, a teda vytvorenie viacerých národov z jedného pôvodného. Táto technológia bola očividne použitá na našom území a na našich Prѣdkoch – veď nie náhodou ju vsunuli práve do tohto textu, ktorý sa takto „zázrakom“ zachoval. Tieto neskoršie vsuvky do pôvodného textu PVL z 12. storočia ho značne rozkúskovali. Ďalšia „populárna“ vsuvka je napríklad legenda o putovaní apoštola Andreja. Všetky tieto neskoršie vsuvky nakoniec vytvorili zmätok z viny toho, kto pôvodný text prerábal.

Posledná veta o Slovienoch na jazere „Ilmer“ a v „Novgorode“ nebola súčasťou pôvodného textu. Touto vsuvkou docielili, že príchod Riurika c „русью“ (znovu sme pri dnes aktuálnej verzii ruského jazyka) „presunuli“ z Podunajska do oblasti dnešného Novgorodu a jazera Ilmer.

V skutočnosti však nič také neexistovalo, pretože:

  • Riurik prišiel výlučne k Slovienom a k NIKOMU INÉMU (do nového textu sú už vsunuté aj iné národy);
  • Novgorodci sami seba nikdy a nikde, v žiadnom dokumente NENAZÝVALI Slovienmi. Vždy a výlučne sami seba identifikovali ako „Novgorodčania“;
  • Už v najstarších opisoch Pravdy Ruskej sa zoznam začína Rusinom, a po vymenovaní rozličných kategórii kniežacích sluhov a verejných osobností sa končí „Slovienom“.

ПРАВДА РȢСКАЯ bola napísaná začiatkom 11. storočia a počas stáročí postupne prepisovaná. Základom tohto dokumentu je Pravda Jaroslava pochádzajúca z 11. storočia, čo je v podstate Právny Kódex. Niektorí by ho radi zaradili ako akúsi kópiu právneho kódexu Byzancie, ale je principiálne odlišný. Chýba tu trest smrti a trest spôsobovaním fyzickej bolesti – fyzické tresty vôbec. Pôvod dokumentu sa oficiálne spája s kniežaťom Jaroslavom Múdrym.

rus sl 04

Ďalším dôležitým faktom je, že Novgorod na Volchvove sa stal mestom až storočie po smrti Riurika. Riurik naozaj prišiel k Slovienom, ale k Slovienom Západným, t.j. na Dunaj – k nám, na naše územie. V pôvodnom texte je teda reč o jednom z Venédskych „Novgorodov“, t.j. „Nových Miest“. A takých je nielen na území dnešnej Slovenskej aj Českej republiky dosť.

Rovnako toponym – miestopisný názov – jazera „Ilmer“ je pre dnešný ruský severozápad netypický. Novogorodské Letopisy poznajú iba tvar „ИЛЬМЕNЬ“. Ruský vedec M. T. Beľajev uvádza: „Seidersee na území starej Frízie sa predtým, ako sa zmenilo na morský záliv volalo „ILMER“ (Н. Т. Беляев: Рорик Ютландсий и Рюрик Начальной летописи; diel III., Praha 1929, str. 234).

rus sl 05

Ďalší ruský vedec, S. A. Gedeonov (Варяги и русь, 1876, str. 346) sa odvoláva na Kroniku biskupov Merzenburgských, v ktorej sa hovorí, že „Ilmerom sa nazývala jedna z riek, ktorá preteká venédskou zemou“.

 

V texte PVL sa etnonym „Slovieni“ postupne mení na etnonym „Rusi“ (Рȣсь):

...а словенскъ языкъ и рускыи одинот варяг бо прозвашася русью а первее беша словене...

Pri podrobnom skúmaní textu sa ukazuje, že text sedí na oblasť stredného a nižného Podunajska, nakoľko v texte sú neustále odvolávky na Bulharov a Uhrov, ako aj na samotné Podunajsko. Okrem iného je v texte PVL opísaná obchodná cesta „Od Variagov do Grécka“. Implicitne všetci predpokladajú, že sa tiahla od horného toku Dnepra cez Novgorod a Ladogu. Táto cesta je však približne 5 krát dlhšia, ako ekvivalentná obchodná cesta cez Dvinu.

Najdôležitejším faktorom tejto cesty je však jej reálna schodnosť. Ak bola naozaj kedysi frekventovaná, tak v dnešných dňoch musí byť schodná minimálne tak isto. Leningradská skupina entuziastov pod vedením G. P. Lebedeva sa ju v roku 1987 pokúsila prejsť a overiť na vlastnej koži. A hoci použili oveľa ľahšie, modernejšie, vhodnejšie plavidlá ako staroslovienske či škandinávske a úroveň vody v hydrosystémoch bola v podstate o 5m vyššia oproti vzdialenej minulosti, nebol to ľahký oriešok. Väčšinu svojej cesty mohli vykonať len vďaka pomoci ťažkej, špeciálnej vojenskej techniky, univerzálnych obojživelných vozidiel, na ktoré vykladali svoje plavidlá a prevážali ich od jazera k jazeru. Ukázalo sa, že celá táto „obchodná cesta“ funguje iba ak na papieri.

V nami sledovanom časovom úseku na Dnepri v podstate neexistujú žiadne archeologické nálezy, ktoré by mohli reálne podporiť existenciu obchodnej cesty. Celkovo možno skonštatovať, že kompletne celý materiál, ktorý majú v rukách historici a archeológovia svedčí jednoznačne v prospech obchodných ciest po Dunaji a nie po Dnepri.

Oficiálne však nemôže byť táto verzia prijatá kvôli priamemu svedectvu Adama Bremenského, ktorý cituje mestá „Novgorod“ a „Kyjev“ ako tranzitné body po ceste do Konštantínopolu. Druhým faktorom je priame uvádzanie Dnepra a nie Dunaja v PVL.

Ale na historických mapách slovanského Pomoria na rozhraní 1. a 2. tisícročia – ktoré zahŕňa aj územia dnešného Poľska a Nemecka – sa však dajú nájsť toponymy, ktoré zodpovedajú údajom z PVL: Novgrad, Nograd, Novohrad, Novgrad a podobne. Množstvo „Nových Miest“ sa tiahne od Baltického mora po Čierne more. Čo sa týka výlučne ruského toponymu „Kyjev“, tak už PVL je zmienka o jeho blížencovi na Dunaji. V skutočnosti – ako dokázal bulharský filológ Н. П. Ковачев – len v písomných zdrojoch 10.-13. storočia existovalo na území Balkánu, Strednej a Východnej Európy okolo 70 (sedemdesiat) Kyjevov! Výsledky svojho výskumu publikoval v knihe Стредновековното селище Киево, антропонимът Кий и отражението му в българската и славянската топонимия (Sofia, 1968, str. 125-134).

V súvislosti s celou touto problematikou je treba povedať, že umiestnenie deja PVL na Dneper vytvára mnoho nevysvetliteľných komplikácií, ale ak umiestnime dej na Dunaj, všetko sa razom dostane na svoje miesto.

Pre historikov je zaujímavé, že na nižnom toku Dunaja v oblasti pravého prítoku Olta/Alta je možné nájsť celú skupinu starých miest: Chorsov, Novgrad, Tutrakan, Ruse a ďalšie. Je náhoda, že mesto Ruse v Bulharsku sa – ak berieme do úvahy Starosloviensku Bukvicu – píše Русь (bukvy dnešnej ruštiny)? Nad ním – po toku Olty – sa nachádza Čiernohrad, južne Preslava/ Perejaslavl.

rus sl 06

Inými slovami, na Dunaji existuje kompletná skupina staroruských miest, „dvojníkov“ letopisných miest z PVL z Podnepria. Niektorí historici sa to snažia vysvetliť tým, že vznikli neskôr, až v 13. storočí následkom „Mongolského“ útoku na Európu, keď obyvateľstvo (podľa ich verzie) muselo utekať. Ale ako ukázali archeologické výskumy, všetky tieto mestá existovali – boli založené – dávno pred 10.-11. storočím. Ako to bolo s údajným „mongolským“ útokom sme už v minulosti opísali.

V doplnenej, teda upravenej verzii PVL sa objavuje legenda o putovaní apoštola Andreja k Slovanom. Na tomto príklade možno pomerne jednoducho poukázať na protiklady medzi Dneprom a Dunajom vo väčšine stredovekých, upravených odpisoch. K PVL je priložená fantastická mapa (z pohľadu historickej geografie), podľa ktorej sa Dneper vlieva do Čierneho mora tak, že vytvára deltu pozostávajúcu z troch hlavných ústí. Tento fakt je mimoriadne dôležitý, lebo vylučuje možnosť pripísať ho omylu pri prepise textov. Reálny Dneper sa v historickom horizonte holocénu dlhodobo vlieva do Čierneho mora jedným ústím.

rus sl 07 rus sl 08

Táto skutočnosť bola na Rusi dobre známa, ba dokonca prinútila mnícha Lavrentia v procese prepisu textu PVL vymeniť deltu za výraz zodpovedajúci slovenskému „tromi riečiskami“. Niečo podobné sa používa aj pri Volge, kde sa používa výraz „sedemdesiatimi riečiskami (korytami).

Naopak u Dunaja – ktorý sa vlieva do Čierneho mora 7 ramenami delty – sa tradične spomínajú iba tri najdôležitejšie ústia jeho delty:

rus sl 09

Na opise putovania apoštola Andreja, spolu so svedectvami archeológov, Adama Bremenského a výskumami P. P. Viazenského môžeme vidieť, že „Putovanie apoštola Andreja“ nebolo napísané špeciálne na slávu ruskej kresťanskej cirkvi a Ruskej zeme, ako sa nám to snažia nahovoriť kresťania.

Pred sebou vidíme jasný príklad, ako na ruskej historiografickej pôde už existujúceho letopisného diela, ktoré okrem hagiografického obsahu (životopisy slávnych) obsahuje aj geografické údaje, umelo vykonštruovali pôvodne neexistujúcu nadstavbu. Opis tradičnej obchodnej cesty „Od Variagov do Grécka a z Grécka“ po Dunaji, ktorý prepisujúci kresťanský letopisec preniesol na Dneper, hrubo skreslil historicko-geografickú perspektívu, čo následne vnieslo zmätok do hláv neskorších výskumníkov.

Existujú však aj iné historické zdroje. Zaujímavým doplnkom k opisu života apoštola Andreja slúži aj množstvo „katalógov“ raného stredoveku, napríklad na tému „O dvanástich apoštoloch: Kde každý z nich kázal a kde zomrel“. V týchto katalógoch je medzi vymenovanými územiami kde pôsobil uvedená aj Frákia, ktorá je priľahlá Dunaju. Na základe toho je možné predpokladať, že v pôvodnom texte sa nehovorí o Chersonese Tauridskom (Korsun), ktorý sa nachádza v blízkosti ústia Dnepra.

Tu je reč o stredovekom Chersonese v Dácii, ktorý sa dnes nazýva Constanca. Táto skutočne leží v blízkosti ústia Dunaja. A tu bol aj pokrstený tzv. svätý Vladimír (Krvavý).

Inými slovami, putovanie apoštola Andreja nahor, po Dunaji, je v plnom súlade s historickou tradíciou, ktorá vie o apoštolovi aj na Britských ostrovoch, kde sa mohol dostať jedine dunajskou cestou.

 

Môžeme opodstatnene tvrdiť, že udalosti z PVL sú od svojho prvopočiatku spojené nie s územím dnešného Ruska a Ukrajiny, ale s Dunajskými regiónmi, teda aj s našou krajinou. Ide teda o tých istých Slovienov, ktorí obývali naše územie – najmä Slovensko, Moravu a Panóniu. Na území dnešného Ruska Slovieni nežili. Tu sa nachádza aj množstvo „Novgorodov/Novohradov“ aj „Kyjevov“. V skutočnosti ani Novgorodčania svoju vlasť nikdy nenazývali Rusou, ale vždy a zasadne iba Veľkým Novgorodom. Slovienov do Novgorodu na Volchvove „umiestili“ iba na papieri tí, ktorí prepisovali pôvodný Letopis, pričom ho naformátovali pod kresťanskú cirkev. Teda Novgorod v PVL nie je Novgorod na Volchvove, ale ide o nejaký iný Novgorod (Nové Mesto), do ktorého prišiel Riurik a ktorý bol v zemi Slovienov, najpravdepodobnejšie v Panónii (dnešnom Maďarsku). Riurik prišiel k nám so svojim národom Ruse, ktorého členovia sa dodnes hrdo nazývajú Rusíni. Napriek všetkým prenasledovaniam, najmä zo strany Poliakov, ale nie iba ich.

Za Riurikom nasledoval Oleg, za ním Igor, otec Sviatoslava. Podľa PVL zahynul rukami akýchsi „Derevľanov“ čoskoro po neúspešnej výprave proti Konštantínopolu. Byzantský historik Lev Diakon (850-1000) však uvádza, že Igora zajali a umučili Germáni. Už tento moment je zarážajúci. Ako mohol byť Igor kniežaťom Kyjevskej Rusi, ak bojoval proti Germánom? Ale naši Prѣdkovia s nimi bojovali neustále. Veď knieža (neexistujúcej) Kyjevskej Rusi by musel prejsť buď cez Poľsko alebo Uhorsko – a o niečom takom by museli ostať záznamy. A načo by to vôbec robil?

Zaujímavá je aj verzia o Olge, matke Sviatoslava. Podľa oficiálnych zdrojov sa narodila v meste Pskov. Ale toto v opisovanom čase ešte nebolo mesto. V podstate to nikdy nebolo žiadne dôležité mesto, z ktorého by mohla pochádzať dôležitá kniežacia rodina. Ale zorientovať sa opäť môžeme pomocou Staroslovienskej Bukvice. V PVL sa uvádza nie „Псков“, ale „Пьсковъ“, t.j. podľa našich pravidiel čítame „Peskov“. A tu už nie je ďaleko k mestu „Pliska“, čo bolo pôvodné hlavné mesto bulharských cárov. Tieto súvislosti boli podozrivé už A. A. Šachmatovovi, ktorý ako jeden z prvých začal kriticky skúmať PVL. A my dnes vidíme, že jeho skepsa bola opodstatnená.

V roku 865 bulharský cár Boris prijal krst aj meno Michal. Stal sa spojencom Byzancie, teda zradcom Slovienov. Preto je veľmi pravdepodobné, že Bulharsko sa stalo cieľom vojenských výprav Sviatoslava. Ale Sviatoslav sídlil v inom Kyjeve, nie na Dnepri. Veď cez Bulharsko teraz začali k nám prichádzať „vierozvestci“, t.j. agenti Vatikánu a Byzancie. Pripojením Bulharska do kresťanského sveta sa vytvorilo suchozemské spojenie medzi Vatikánom a Konštantínopolom, ktoré poslúžilo ako predpolie na našu likvidáciu a ich ľahkú koordináciu.

Teda my sme oní Rusi, ktorí žili v Rusi Slovienov. Na východ od nás bola Tartaria. Od nej nás nakoniec oddelila nie pokresťančená Kyjevská Rus (ktorá nikdy neexistovala), ale Romanovci s Moskovskou Rusou. A potom sa rozbehli križiacke výpravy a jatky.

Kyjevská Rus neexistovala, ale existovala Rus Slovienov. Slovieni žili len na našom území (t.j. v Podunajsku) a práve k týmto Slovienom prišiel Riurik. Všetky udalosti opisované v PVL sa stali, postavy tam vystupujúce (kniežatá) naozaj žili. Ale nie v kresťanmi vymyslenej Kyjevskej Rusi. Verme sami sebe, verme svojim Prѣdkom. Ale najmä si všetko overujme sami, svojim vlastným Rodovým kanálom. Ak je v informácii energia, je reálna.

 

Miesta

Súvisiace
Tartaria Vladimír Laubert Надежда П. Токарева
Vôľa Slovienov

Vôľa Slovienov

Energetické studnice levieho rúna
Energetické studnice levieho rúna

Energetické studnice levieho rúna - Slovensko

Tartaria Vladimír Laubert
Panslavizmus

Panslavizmus

Karolína Loskotová ( Alue ) Matrix 2001
Mária - čierna Madonna - Smrť

Mária - čierna Madonna - Smrť

Tartaria Vladimír Laubert
Staroslovienska bukvica v Rakúsko-Uhorsku

Staroslovienska bukvica v Rakúsko-Uhorsku

Vladimír Laubert Tartaria
Matrix nie je iba film

Matrix nie je iba film

Vladimír Laubert Tartaria Kozmické vedomie
Induizmus

Induizmus

Tartaria Vladimír Laubert
Zasľúbená zem

Zasľúbená zem

Vladimír Laubert Tartaria Tartária
Mongoli u nás - dve storočia klamstva

Mongoli u nás - dve storočia klamstva

Tartaria Vladimír Laubert
Učitelia a učitelia

Učitelia a učitelia

Tartaria Vladimír Laubert Tartária
Pád Tartárie *2

Pád Tartárie *2

Svobodný vysílač CS ( SVCS ) Petr Václav Synek Iša Leticie Rozhovor s Išou Dejiny našich predkov Slovanov
Kyjevská Rus

Rozhovor s Išou #82 - Kyjevská Rus

Komentáre

comments powered by Disqus