Svoje si chráňme, cudzie nehaňme

Miroslav Švický ( Žiarislav )
Svoje si chráňme, cudzie nehaňme

Toto duchovno predkov sme si nenechali nikdy vziať, i keď bolo zakázané a všemožne zakrývané. Je v piesňach, povestiach a rozprávkach, je v deťoch, ktoré ešte nie sú zotročené slaboduchým spotrebným otroctvom.

V historickej vede jestvuje taký názor – že uctievanie rôznych patrónov v najväčšom cirkevnom prúde v podstate nahrádza niekdajšie panteóny, v ktorých mali jednotlivé svätosti svoje pôsobnosti, oblasti, úrovne. V dejinách sa stretávame s dvoma hlavnými duchovnými prístupmi. Jeden je ten, ktorým sme dosť trpeli – toto jedno je jediné správne a všetko ostatné sú bludy. Iný spôsob, a to je vlastne prirodzený, celostný prístup, je rozvíjanie svojho duchovna a pri pohľade na inakosti je namiesto zhadzovania snaha o pochopenie. Po východniarsky povedané – i tak še da i tak še da.

Tak, ako sú vo svete rôzne živočíšne a rastlinné druhy, tak sú aj rôzne duchovné prúdy, dokonca i v tých istých „oddeleniach“, a je to tak prirodzené. Nikdy sa nestalo, aby jeden prúd ovládol celý svet, a to ani nábožensky, ale ani filozoficky a ani politicky nie. Taká je prirodzenosť sveta, ktorý si stále hľadá rovnováhu v rôznosti, alebo štúrovsky povedané – jednotu v rôznosti. 

Naša obroda by nemala spočívať v boji s inými duchovnými spôsobmi. Mali by sme pestovať vo svojej záhradke a nie plieniť záhradky iné. Jediný spôsob zušľachťujúceho boja je obranný – a teda keď je nasmerovaný na obranu svojeti alebo obranu iných. Teda boj môže byť aj, alebo len v duchovnej rovine. Obranný boj umožňuje bojovému pudeniu, ktoré v sebe máme, namiesto jeho dočasného potlačenia (lebo celkom sa potlačiť nedá) zušľachtiť ho. Ak ideme takouto cestou zušľachtenia, dospejeme zákonite nie k vratkému a slaboduchému, ale k trvalejšiemu,  istejšiemu – duchaplnému mieru. 

Nemali by sme prehnane odpovedať (reagovať) na útoky necelostných duchovných smerov (či politických, či náboženských), lebo takto by sme opačníctvom zotrvávali vo vykývanej podobe a boli by sme stále v ich zajatí. Takže ak nás niekto v minulosti utláčal, mali by sme to vyhodnotiť a uložiť si v pamäti, ale nereagovať protiútokom. To by nás zviedlo z celostnej cesty. Ak, útok či útlak naďalej trvá, mali by sme včas urobiť jasné a účinné ochranné opatrenia, ktorých výsledkom by malo byť využitie tohoto javu v prospech konečnej rovnováhy

Človek kráčajúci cestou obrody rodného môže s úctou pristupovať aj k iným svätostiam, ktoré on sám neuctieva. Tak, ako môžeme s úctou sa správať aj k prameňu, z ktorého vodu nepijeme, tak sa môžu aj iní naučiť s úctou sa správať k nášmu prameňu, aj keď z neho vodu nepijú. A keď je niekto smädný, treba mu podať vodu, to je dávny duchovný zákon. Takisto, ako keď niekto pije vodu, treba dodržať posvätný mier, nech je to z prameňa toho, či toho. Je dôležité udržiavať pramene čisté, neznečistiť ich, starať sa o ne. Skutočné duchovno je ako živá voda

Nieto duchovna bez úcty. Preto je vo vedomeckom časníku (prírodnom kalendári) sviatok všetkých svätostí. Inými slovami – svoje si chráňme, cudzie nehaňme. 

Sme, bytosti, v jednom kruhu

Keď sa rozvinula spotrebná pakultúra do dnešnej slaboduchej podoby, vo chvíľach takmer beznádejných pre ľudí prírodne uvedomelých, našli sme stopy predkov načiarané na tvári Matky Zeme. Letecké snímkovania rok čo rok umožňujú objaviť ďalšie obradné kruhové miesta ohraničené kruhovou palisádou, sústredenými zemnými valmi a priekopami. V zemi slovenskej sú ich desiatky. Keď sa pozrieme na Zem očami vtákov, vidíme saméštvoruhoľníkové stavby a parcely. Je príznačné, že v dobách slobody prírodného duchovna to boli kruhy, ktoré stelesňovali celostnejší – kruhovejší pohľad našich predkov na svet. Ďalšie prekvapenie je spôsobené nieleteckým snímkovaním, ale genetickým laboratórnym výskumom, že na Slovensku je na nadmerný, vysoko väčšinový výskyt génov dávnych stredoeurópskych neolitikov. Teda ľudí spred 8 000 rokov. A teda kultúrykruhových stredísk – takzvaných rondelov, podľa všetkého sú našimi materskými kultúrami. Tieto kultúry tu začali budovať kruhové stavby pred takmer sedemtisíc rokmi. Naše kruhové „hriská“ , ktorých priemer je častoväčší, ako dĺžka futbalového ihriska, sú teda zhruba dvakrát staršie ako „britský“ stonehenge. Mali väčšinou štyri alebo dve, niekedy tri a v jednom prípade 6 vstupných brán. Zjednodušene povedané, štyri brány na štyristrany slnka boli vyobrazením svargy – svastiky, základného znamenia prírodného duchovna. V podstate to boli prírodné chrámy pod holým nebom. Vo väčšine európskych jazykov a v sanskrite tiež chrám znamená kruh – kolo. Je to ten kruh, ktorý každým rokom vyznačíme pred letným slnovratom, aby sme štyrmi vatrami vytýčili stred sveta, veď ten je uprostred štyroch strán v každej duši. Na týchto prastarých obradných miestach sa akiste konali aj sviatky uctievania duší predkov, ktoré dnes poznáme v pozmenenej podobe, ale pod pôvodným neoficiálnym názvom DUŠIČKY.

Naše najstaršie dokázateľné chrámy na Slovensku sú teda päťkrát staršie akobol nitranský pribinov kostolík. Dnes, keď človek nevedomecký, nevedomý, ničí naše prírodné prostredie, znečisťuje posvätné živly a vystavuje civilizačnému totálnemu holokaustu jeden živočíšny druh za druhým, dnes, keď sa čistá voda stáva vzácnosťou a čistý vzduch už v podstate nie je, dnes, keď ľudský odpad zastiera nielen pohľad na Matku Zem, ale aj na nebo pokryté čoraz zastretejšími hviezdami, dnes upierame s nádejou zraky nao bdobia, ktoré demagógovia označujú ako temné, ale my vieme, že boli presvietené svetlom. Bolo to pár tisíc rokov po poslednej dobe medziľadovej, keď aj kvôli ľuďom vyhynuli niektoré veľké zvieratá. Bolo to v čase, keď človekovi svitlo a chlapi, dovtedy zabijáci, začali sa starať o Zem, o políčka, siať a polievať. Áno, a aj vypaľovanie a ničenie bolo bežné, podobne ako dnes. Ale duchovno predkov, vo svojich mnohých podobách, lebo to bolo mnoho podôb a odtieňov duchovna, nie nejaký jeden režim, duchovná predkov hovorili o duši, ktorá je nielen v človekovi, ale aj v rastline, vo zvierati, v posvätných živloch. Toto duchovno predkov sme si nenechali nikdy vziať, i keď bolo zakázané a všemožne zakrývané. Je v piesňach, povestiach a rozprávkach, je v deťoch, ktoré ešte nie sú zotročené slaboduchým spotrebným otroctvom. Odkiaľ sa to vzalo v deťoch? Je to predsa jednoduché. Dostali to do daru od predkov. Z hlbín tajnej studne znova a znova vytriskuje živá voda, ktorú my, ľudia technokratickej civilizácie, už máme mútnu a znečistenú. Je to duchovno predkov, ktoré je v nás, ktoré ožíva. Znova a znova. Vďaka nemu sme slobodnejší, vnímavejší a silnejší ako by sme podľa sfalšovaných dejín mali byť. Chvála divom je to tak.

Civilizačný človek odkojený na oblbovacích televíznych programoch si myslí, aký je slobodný a nezávislý od predkov. Ale takmer všetko dobré, čo ešte v sebe má, zdedil v základe od predkov. Keď sa z času na čas narodí mláďa, či už zvieracie, alebo ľudské, ktoré nemá zdedený savý reflex, vieme, že umiera. Už dávni Slováci – Sloveni v dobách slobody rodného duchovna žili v demokratickom zriadení a volili si svojich vodcov. Už vtedy boli prírodné rezervácie – svätoháje, ktoré mali aj štatút prírodných chrámov. To nie sú nové vynálezy. Žijeme vďaka zdedeným spôsobom, ktoré nám umožňujú prežiť. Aj schopnosť zaoberať sa vedomstvami-vedami je v našej kultúre dávna, nové sú v podstate len prístroje, ktoré nám umožňujú rozrezať a pitvať a rozložiť to, čo sme kedysi rezať a pitvať a rozložiť nepotrebovali. To, že sa dnes učíme nové veci, je aj zásluha predkov, že sa zušľachťovali v učení. Aj chovné psy a kone robia skúšky, lebo znalci vedia, že sa ich nadobudnuté vlastnosti zčasti prenášajú na potomstvo. To, že dnes nazeráme na svet cez ďalekohľady a mikroskopy, je aj zásluha predkov. To, že si overujeme novinky a mnohé zamietneme ako nebezpečné, nás chráni podobne, ako predkov. Sú ľudia, ktorí keď dostanú dar, sú vďační. A sú, lebo sloboda to isteže umožňuje, aj ľudia, ktorí pľujú do studne, z ktorej dostávajú vodu. Sú ľudia, ktorí v našej krajine neustále pľujú na dejiny našich predkov, lebo si myslia, že sú najmúdrejší na svete, sú ako spupné, naduté, ududrané nevďačné deti. Aby sme neboli nevedomými nevďačníkmi, ctíme si duchovno predkov nielen povrchne, nielen to, čo nám vykladajú tí, ktorí nás znásilňovali neslobodou, ale ctíme si duchovno predkov hĺbkovo, v duši. Nielen na dušičky. A súbežne sa snažíme zušľachťovať, aby sme neodovzdávali ďalším pokoleniam svoje, alebo podedené zlozvyky. Aby sme sa oslobodili od dedičných nemocí a zušľachťovali sa pre dobro nielen naše, ale aj pre dobro potomkov a následovníkov. Pre dobro všetkých pozemských bytostí, lebo my sme v úlohe zodpovedných. Nie pánov, ale správcov Matky Zeme. O tom je vedomectvo.

Vo svete je mnoho duchovných prúdov. V poslednej dobe svetom letia aj mnohé pomerne komerčné podoby syntetického šamanstva, ktoré sú akože pozvnesené nad rodové, národné veci, nad prírodnú rôznosť kultúr. Sú akože „kozmické“ tieto prúdy, aspoň sa tak tvária. Lenže žiadne šamanstvo, žiadne vedomstvo, žiadne duchovno žiadneho prírodného národa v skutočnosti nebolo bez uctievania duší a duchovna predkov. To je koreň, z ktorého pramení sila. Bez tohoto koreňa syntetické módne prúdy bez väčších stôp odumierajú ako síce možno pekné, ale na smrť odsúdené – odtrhnuté kvety. Buďme kvetmi, ktoré majú koreň. Buďme kvety, ktoré nesúplody. Ktoré uctievajú prirodzené zušľachťovanie, a nie znásilňovanie telesnými, či duchovnými genovými manipuláciami.

Podľa jadrových fyzikov mimo nami pozorovaného časopriestoru, ktorý sa prejavuje nami pozorovanými hmotami a silami od viditeľného okolia cez atómy a kvarky až po superstruny, jestvuje podľa týchto vedcov súbežne ešte iný svet, svet neutrínovej hmoty, teda celkom iný, nám neznámy časopriestor, ktorý s tým našim nereaguje, alebo reaguje len výnimočne. Ten vesmír je aj tu, kde sme my, ale za bežných okolností ho nevidíme. To znamená, obrazne povedané, že tu, kde sme my, je v skutočnosti súbežne niečo celkom iné, napríklad morské dno, slnko, alebo medzihviezdny priestor, ale my o tom akoby nevieme, v podstate o tom ani neuvažujeme, lebo to nevidíme. Toto by sa dalo pripodobniť ku svetu duchov predkov. On jestvuje, aj keď pre mnohých zdanlivo nie je, pre mnohých je to len fantázia. Tak ako nie každý má nadanie pre jadrovú fyziku alebo pre hudbu, tak nie každý má rovnaké nadanie pre ducha. Tak vedomejších, ako aj nevedomejších, Všeduch akoby rozhodil po celej zemi, a keď budete cestovať s otvorenými očami a ušami, s otvorenými čuvmi, zistíte, že je totak. Lenže nie všetky spoločnosti majú k vedomstvu rovnaký postoj. Teda nie všade je uctievaná blbosť a nie všade sa múdrosť teší úcte. V spotrebnej pakultúre sa múdrosť veľkej úcte neteší. Duchovno je prejav určitej múdrosti, ale aj slobody – oslobodenia od reflexného reťazca akcií a reakcií, viazaného bez nadhľadu na konkrétne posledné skúsenosti, bez pochopenia ich zákonitej skrytej podstaty. Duchovno predkov, prírodnévduchovno predkov je spojené s kruhom, s kruhovým nazeraním, s kruhom bytostí. Bez kruhu sme nevedomci. Bez kruhu sme len neúctiví, nadutí sebci, ktorí si nevážia múdrosť predkov, a ktorých si veľmi nevážia ichpotomkovia. Niet celostného vedomia bez rodného duchovna, nech už ho nazveme akokoľvek. 

Chvála vám, predkovia, za tento dar.

Na sviatok dušičiek na našich školách

Aj keď v čase socializmu sa ustálil názov tohto sviatku v podobe „Pamiatka zosnulých“, budeme používať pôvodný názov „Dušičky“, ktorý prežíva aj v ľudovom podaní. Je to sviatok pocty dušiam predkov.

Vieme, že potrebujeme premostiť dávne so súčasným, aby sme zachovali spojitosť, aby sme zachovali kultúru a život. Máme prirodzenú úctu k predkom a túto kultúru môžeme udržiavať aj v rodinách a vo vzdelávaní. Ako na to?

O sviatku Dušičky môžeme pohovoriť na hodine etiky, kam to rozhodne patrí. Tiež na vlastivede, dejepise a iných predmetoch. Vo vedomeckom vzdelávaní pestujeme aj zručnosť a tuto máme peknú príležitosť – zhotoviť sošky Deda a Baby podľa dávnych spôsobov – zo samorastlej –  obrátenej rázcochy, na ktorú stačí pridať ruky a jednoduchými rezmi naznačiť hlavu, prípadne z konopného pazderia zhotoviť vlasy (a fúzy), či z kúskov plátna ušiť šaty. (viď dole)

Úloha doma i v škole znie – aby rodičia povedali deťom zaujímavé príhody o svojich rodičoch a prarodičoch. Teda – o ich prarodičoch a praprarodičoch. To sú veci, ktoré sú skutočné, na rozdiel od filmov, ktoré sú pre nich prinajmenšom druhoradé, nie sú s nimi tak rodovo zviazané. Úcta k predkom patrí ku skutočnej rodovej výchove. Priame rodové príbehy sú zároveň spôsobom udržania celostnej svojeti. Tu je treba dbať o udržanie a rozvoj prirodzenej úcty. Ak tá je dodržaná, rodové príbehy sú nielen silné, ale aj bezpečné pre duchovný vývoj dieťaťa – človeka. Je to niečo naskutku prirodzené.

Helovin ako komercia, Dušičky ako podstata

V posledných desaťročiach k nám prišla zo západu móda „Helloveen“ – britského sviatku na americký spôsob. Tá je taktrochu plná umelej hmoty. Ako by to mohlo vyzerať prirodzene?

V podstate používanie masiek u našich staroslovanských a staroslovenských predkov bolo vo vzťahu k predkom dvojakého rázu:

  • Maska, presnejšie náličnica, mala chrániť obradníka (teda aj bežného človeka) pred duchmi zo sveta mimo tohto života.
  • Tanec v maskách je zaznamenaný nielen v čase pohrebu (obradu odprevadenia duše) ale aj v čase zádušných sviatkov.
  • Iný účel prestrojenia (masky) bolo spojenie sa s nejakou postavou z kultúry (duchovného sveta) našich predkov. K tomu patrili aj hry. Tieto hry môžeme spriechodňovať v rôznych podobách.

MASKY: Ak by masky mali vyzerať prirodzene a nie gumeno, museli by sme si ich vyrobiť. Prečo nie? Kôra, brezová, alebo iná, papiere, škrob, tapetové, či iné lepidlo, sádra, vosk, plátno, pazderie, iné pomôcky – môžeme tvoriť bezodne.


PRÍBEH PREDKOV: Dieťa sa v rodine dozvie príbehy predkov a vyberie si z nich tie, ktoré ho prirodzene zaujímajú. Rozpovie ich pred spolužiakmi. Oni hovoria tiež. Môže to byť v triede v kruhu lavíc, pričom sa môže ísť s malými deťmi „na preskáčku“, alebo „po slnku“. Staršie deti môžu napísať úvahu, alebo črtu – o význame predkov. Alebo – príbeh z ich života… Skrátka, pozornosť by mala byť upútaná na predkov.

PIESEŇ PREDKOV: Ak sa v rodine spieva oddávna nejaká pieseň a je po predkoch, dieťa sa ju naučí. Môže ju i zaspievať, môžu mu pomôcť spolužiaci, učiteľ a pod.

PIESEŇ PREDKOM: Dieťa, potomok, deti, trieda, spoločnosť môže zaspievať pieseň, akúkoľvek vhodne vybranú, pre predkov, pre prastaré mamy a prastarých otcov, od ktorých máme dedičné správy pre život. Úcta sa spája s radosťou.

KRESBA PREDKOM – Deti kreslia príbehy spájané s ich predkami. Tie sú vystavené v kútiku predkov.

SNÍMKY – prastarých otcov a mám, báb i dedov, alebo ich kresby a kópie. Sú vystavené v kúte predkov, na Dušičky okrášlenom prírodninami. V tomto kútiku môžu byť aj sochy – Deda, prípadne Baby, ktoré si deti zhotovili (s pomocou dospelých).

Hovory a písanie slohu o svojich predkoch a ich dôležitosti má teda miesto na hodine slovenského jazyka (v Čechách samozrejme českého…).

SOCHY A SOŠKY – v súlade s ľudovou tvorivosťou deti s pomocou dospelých vytvárajú (z polosamorastov) sošky báb a dedov, z prírodných hmôt, podľa dobových vzorov s využitím súčasnej tvorivosti.

Rozpravy s učiteľom a žiakmi o starých dobách, voľné a priateľské hovory, bez vzdelávacieho naliehania. Príjemné ovzdušie, dobrá nálada.

 

Vedomecké vzdelávanie: V deň Dušičiek prišli deti na vzdelávanie pripravené. S rodičmi vybrali podobizne ich predkov a porozprávali príbehy z ich života. ŽS

Zapálenie sviečok v rozjímaní minúta ticha, podanie čaju, prípadne slávnostného koláča, ak máme priestor v čase mimoškolskej činnosti. Ak máme takú možnosť, zapálime oheň na počesť predkov. Ak nemáme priestor pre ohnisko, tak zapálime sviečku – v zodpovednosti dospelého.

Chvála predkom – dokola – po slnku – každý povie niečo.

Detské hry, veselie, oddych a uvoľnenie – pracujeme tak, aby sa deti cítili dobre a aby mali na tento sviatok pekné spomienky.

Môžeme si teda vybrať čokoľvek z toho, čo sme opísali, alebo – vyhútať aj niečo ďalšie. Zlatá niť tohto sviatku je úcta k predkom.

Tieto – dušičkové sviatky – teda slávime prípravou, uskutočnením a uvoľnením. Dbáme o dobré naladenie, ktoré je predpokladom prepojenia mladej a dávnej sily – je to predpoklad prežitia rodu a rodov a v konečnom dôsledku aj národov a ľudstva. Vyzdvihujeme prírodný súlad. Dbáme o zladenie tela s duchom, minulosti s budúcnosťou – a v prítomnosti. Nezabudneme na chvály dobrých vecí, ale nie sme pritom únavní. Nachádzame dobrú mieru. Tak, bytosti, do toho – každý vo svojom okruhu. Našim predkom sláva!

 

Minulosť je alebo nie je?

Marek K.: Ja osobne nechápem, načo sa zaoberať minulosťou.. Je tu PRÍTOMNOSŤ, a bude tu BUDÚCNOSŤ. Minulosť je MŔTVA. Som slovan, ale je mi to UKRADNUTÉ.

Žiarislav odpovedá:

proxima_centauri1

Všetko čo vidíme, je minulosť. Hviezda Proxima Kentaura – Najbližší Koňočlovek, aká bola pred najmenej 4 svetelnými rokmi.

Keď vedci dnes skúmajú vesmír, všetkými tými svojimi najmodernejšími kukučmi a postupmi, v skutočnosti ho vidia len taký, akým bol kedysi dávno, v minulosti. Nikdy ho nevidia takým, akým v skutočnosti v tom okamihu je. A predsa pre nich ten vesmír dnes je. A aj pre nás. Skúmaním minulého vesmíru poznávame ten dnešný. Najbližšia hviezda, ktorú rozprávkovo označujeme ako „červený trpaslík“ je od nás vzdialená 4 svetelné roky. A teda ju vidíme takú, aká bola pred štyrmi rokmi. Ďalšie hviezdy, sú ich záľahy rozprávkových, vedecko-bájnych „bielych obrov“ a „červených trpaslíkov“, hmloviny i čierne diery, všetko vidíme také, aké to z prísneho hľadiska už nie je. Vidíme hviezdy stovky, tisícky svetelných rokov v minulosti, ako nám pred očami vybuchujú. Vidíme vlastne len ich dávne dejiny, filmy, „dokumentárne vidy“ naživo, vidíme minulosť, ich živú minulosť a nemáme žiadnu možnosť vidieť ich prítomnosť. Aj svoj odraz v zrkadle vidíme trochu oneskorene. O zlomok okamihu, ktorým prejde svetlo od našej tváre k zrkadlu a späť. Keby bolo zrkadlo na najbližšej hviezde, videli by sme, čo sme robili pred 8 rokmi. Poznanie o prítomnosti máme my len z minulosti. Ešte aj naše vlastné čuvy, naše zmysly, nervy, nám dávajú správy oneskorene. Tak im povedz, hviezdoznalcom, astronómom, že minulosť je mŕtva. Povieš im, že minulosť už nie je, že skúmajú to, čo vôbec nie je? Keď im to nepovieš, prečo to hovoríš Žiarislavovi? Keď v sebe tú minulosť máš, si azda mŕtvy? Keď más v sebe 99 stotín odkazov od predkov a s tým jedným sotva percentom svojej osobnej skúsenosti chceš zavrhnúť svojich predkov, ktorých si nosíš v každej svojej bunke dedičnej závitnice štyroch prvkov, v každej bunke DNA?

Tí, ktorí tvrdia, že minulosť je už nie je, tí, ktorí tvrdia, že minulosť je mŕtva, majú vážnu vedeckú ťažkosť. Pozrime sa na to s použitím prvkov niektorých vied.

Keď chceme niečo vymedziť, napríklad prítomnosť, ako jedinú možnú skutočnosť, mali by sme ju vymedziť inou skutočnosťou, alebo – inými skutočnosťami.

Napríklad – hrubohmotné telo je vymedzené povrchom kože. Koža je povrch hrubohmotného tela. Okolo tela je to, čo už telom nie je. Vzduch, pod nohami zem, okolie… Je jasné, čo je telo, i to, čo je koža. Aj to, čo je okolie. Všetko to je to, čo naozaj je.

Alebo – rieka je vymedzená brehmi, brehmi zeme, ktorá je, dnom, ktoré je a hladinou, ktorá je, vzduchom nad riekou. Alebo – Váš dom je vymedzený vonkajšou stranou jeho steny… Hranice štátov, o ktorých si prinajmenšom myslíme, že sú, sú jasne vymedzené a na oboch stranách hranice je niečo.

Bod tuhnutia vody – nula stupňov. Je to len bod, jestvuje, nultý stupeň ako celok nejestvuje, podobne, ako nultý rok. Je len prvý stupeň nad nulou, aj vo svojich zlomkoch, ako aj prvý stupeň pod nulou, aj vo svojich zlomkoch. Tak je to aj s rokom nula, to je výmysel. Buď je prvý rok pred našim letopočtom, presnejšie  pred vašim, a prvý rok tohto letopočtu. Nula je len pomyslený okamih v našom kalendári, ktorý vtedy vlastne nejestvoval. Je to len spätne vypočítaný časník, tento dvetisíc ročný kalendár, podobne, ako keď si niekto spätne vypočíta sedemtisícročný, bájny biblický letopočet, ktorý ale nik po tie tisíce rokov nepoužíval. Je to zjavný výmysel – fikcia, ktorej veríte. No dobre, nech.

Ale my, priateľu, máme teraz ťažkosť. Ak minulosť už nie je, čo tvrdíš, a budúcnosť ešte nie je, tak skutočnosť, o ktorej predpokladáme, že je, je vymedzená dvoma javmi, dvoma „veličinami“, ktoré nie sú. A keď skutočnosť je vymedzená len tým, čo nie je, tak skutočnosť vlastne tiež nie je. Keď nie je telo, tak nie je ani jeho povrch – koža. Keď nie sú štáty, tak nie sú ani ich hranice. Keď nie je dno, brehy a hladina, tak nie je rieka. A naopak.

baba

Hm, ak teda nie je budúcnosť, tak by mala byť, pri všetkej skromnosti, aspoň minulosť. Inak by sme mali skutočnú ťažkosť s vyhranením prítomnosti. Pisateľ tvrdí, že minulosť je. Vlnenie hviezd, ktoré vidíme, to predsa je. Z istého hľadiska je ich budúcnosť aj po ich zdanlivom konci. Výbuch veľkohviezdy, supernovy, ktorá „nie je“, nás môže sto rokov po jej smrti v okamihu zabiť. Rýchlosťou svetla. Bez varovania astronómov.  Pretože tá hviezda je – je vo svojom výbuchu. Alebo – môže ona po svojej „smrti“ žiarením  spôsobiť zmenu vo vývoji. Čo aj spôsobuje. Zmenu v našom, zmenu v tvojom  živote. My sa  len môžeme tomu prispôsobiť, prežiť, alebo neprispôsobiť, a teda „vyhynúť“. Hviezda, ktorá zanikla, istým spôsobom je, je vo vlneniach a len preto vidíme jej ďalší život. Aj naši predkovia sú, bytosti.

Odpovedá človek azda na otázku, ktorá bola, ale už nie je? Sú azda skúsenosti možné bez poznania minulosti? Kto  chce zahodiť svoje skúsenosti ako mŕtvu minulosť?

Vhliadajúci povedá – minulosť je. A je ohraničená prítomnosťou. Prítomnosť je koža tela. Niekto vidí len kožu. Niekto vidí len povrch. Povrch zväčšujúcej sa bubliny času, bez jeho vnútra. Niekto vidí len prítomnosť. Otvor svoje zraky, otvor svoje čuvy. A uvidíš, že bez tela niet kože, bez minulosti niet prítomnosti. A ani poznania. Nehovorí to len teraz. Hovorí to z vekov. Toto je vedomstvo. K vedomstvu nie je cesty bez úcty. Lebo úcta je priame videnie. Preto si ctíme na vedomeckom chodníku aj minulosť, preto si, priateľu, s úctou vedomou, ctíme aj svojich predkov. Aj keď žijeme v bdelej prítomnosti. Aj keď – tvoríme lepšiu budúcnosť.

Vyskoč z tej svojej civilizačnej namotávky. Zabudni na chvíľu na peniaze, na dlhy, na strach, na štát, na politiku, zabudni na zamestnanie a nájdi svoje pôvodné povolanie. Tvoje pôvodné povolanie je Cesta duše. Je čas na očistu. Umy si ruky, tvár a srdce posvätnou, živou vodou a so zatajeným dychom zapáľ sviečku. Keď zapáliš lúč živého ohňa a tvoje zreničky príjmu živel stvorenia vesmíru – všehomíra, otvor čuvy. V pamäti Všehomiera je všetko napísané. Nenájdeš to v učebnici. Nájdeš to, priateľu, vo svojej jasnej duši.

Komentáre

comments powered by Disqus